Mama sa vráti: Je prirodzené, že dieťa je viac naviazané na jedného z rodičov

Kristina Böhmer | 4. Mar 2020
Mama sa vráti: Je prirodzené, že dieťa je viac naviazané na jedného z rodičov

Poznáte mama mániu? My ju máme čerstvo odžitú.

Začalo to, keď mala dcéra asi jeden a pol roka. Len mama jej môže obuť topánky. Len mama jej nakrája mäsko na tanieri. Mama ju okúpe a uspí. A takto to išlo 24 hodín denne, sedem dní v týždni.

Hoci je to fyzicky aj psychicky náročné, je to normálne. Dieťa sa prirodzene naviaže na rodiča, s ktorým trávi viac času. To však neznamená, že nemôžeme druhému rodičovi pomôcť naviazať s dieťaťom rovnaký, alebo aspoň veľmi podobný vzťah.

Batoľatá často uprednostňujú jedného rodiča pred druhým

Väčšinou toho, ktorý je doma na rodičovskej dovolenke a preberá za dieťa všetku zodpovednosť, kým je druhý rodič v práci. Je to prirodzené. Majú vytvorený akýsi systém starajúcich sa osôb, a keď niečo potrebujú, dožadujú sa toho od osoby, ktorú majú v tom systéme zaradenú. Ak sa o ne stará mama, tak je hviezdou večera vždy mama. Ale môže to byť aj otec, prípadne aj iný člen rodiny. Jednoducho ten, ktorý sa stará najčastejšie.

Hoci je krásny pocit byť dieťaťom tak veľmi milovaná a potrebná pre jeho každodennú spokojnosť, dajme si ruku na srdce, občas je toho už priveľa. Každý potrebuje občas vypnúť. Aj mama. Kto sa však počas mamičkinej siesty postará o dieťa, ak otca vehementne odmieta a dožaduje sa len a len maminej pomoci?

Buď ho necháte s niekým revať do zbláznenia, alebo skúsite popracovať na tom, aby ste aj otca zaradili do systému starajúcich sa osôb. Je to ten náročnejší variant, pretože to nejde zo dňa na deň, a pomalé napredovanie môže byť frustrujúce pre všetkých troch zúčastnených – mamu, otca a aj samotné dieťa, avšak z dlhodobého hľadiska je to ten účinnejší variant.

Počúvajte  detské náreky

Patty Wipfler, dlhoročná koučka v oblasti rodičovstva, autorka niekoľkých kníh o výchove a zakladateľka neziskovej organizácie Hand in Hand Parenting na svojej stránke píše, že dieťa väčšinou odmieta pracujúceho rodiča aj kvôli tomu, lebo každodenné odlúčenie od neho je pre dieťa náročné, aj keď to možno nedáva najavo srdcervúcim plačom. 

Odmietnutým rodičom radí, aby sa nesnažili za každú cenu dieťa upokojiť keksíkom alebo grimasami, ale aby mu načúvali, pretože dieťa dokáže viac cítiť blízkosť rodiča, ktorý ho počúva. Pre vybudovanie pevného vzťahu je dôležité byť tu preň, keď nás potrebuje. Keď ho niečo trápi, potrebuje dostať tú bolesť von, a potrebuje, aby ste počúvali, kým ju zo seba všetku vykričí, aj keď ide podľa vás o niečo triviálne.

Patty Wipfler radí, že ak dieťa odmieta pomoc jedného rodiča a dožaduje sa, aby rýchlo dobehol ten druhý zapnúť mu pás v aute, treba ho proste nechať vykričať sa. Odmietnutý rodič tam má byť s dieťaťom, počúvať, počkať, kým zo seba dostane všetko von, čo vraj môže trvať päť minút, ale aj päťkrát dlhšie, a potom sa spýtať, či je dieťa pripravené sadnúť si do autosedačky. Takmer vždy je.

Medzi nami dvomi

Patty Wipfler radí aj druhý spôsob, ako si získať priazeň dieťaťa. Volá to „špeciálny čas“, počas ktorého odmietnutý rodič venuje 100 percent svojej pozornosti len a len dieťaťu. Žiadne kontrolovanie hodiniek, telefónu, či niekto neposlal správu, alebo počúvanie televíznych správ na jedno ucho. Môže to byť len päť minút denne, môže to byť hodina. 

Počas toho času budú robiť len to, čo dieťa bude chcieť. Rodič ho nič neučí, neusmerňuje ho a neradí mu. Vraj ak chce dieťa hádzať kamienky do vzduchu, necháme ho hádzať kamienky do vzduchu. Nesnažíme sa s ním tie kamienky počítať, ani mu neukazujeme, ako funguje gravitácia. Dieťa chce hádzať. Bodka. My sa len ubezpečíme, že nemá koho trafiť.

Mama sa vráti

Mamin odchod býva pre naviazané dieťa obzvlášť náročný.

Nie je však dobré vytratiť sa, kým sa nepozerá. Patty Wipfler radí, aby ste sa rozlúčili a pomaly odišli. Dieťa bude pravdepodobne neskutočne plakať, ale to je príležitosť pre odmietnutého otca, aby sa s ním zblížil. Bude tam pre dieťa, bude ho počúvať a ubezpečí ho, že mama sa vráti, a že sa oň zatiaľ dobre postará.

Dieťa sa totiž bojí. Dennodenne žije s tým, že mama sa oň postará, a zrazu tam mama nie je. Potrebuje vedieť, že túto úlohu prevezme niekto iný. Potrebuje to od otca počuť a hlavne cítiť. Možno bude za mamou plakať desať minút, možno hodinu. Hoci to je náročné, netreba sa vzdávať a netreba dať najavo svoju frustráciu, pretože tá dieťa len zbytočne odstraší. 

V podstate je to stále to isté dookola – dieťa treba vypočuť.
V každej jednej situácii mu treba dať najavo, že sme tu preň, že sa oň postaráme, počúvame ho a chceme byť s ním. A ono to po čase začne fungovať.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: