Hovorme s deťmi o smrti: ako vysvetliť deťom otázky o smrti a o nebi?

Novorodenci aj dojčatá si smrť, samozrejme, neuvedomujú, ale reagujú na stratu v rodine. Vnímajú smútok a úzkosť dospelých a môžu reagovať plačom, nervozitou, odmietaním jedla, poruchami spánku, vyprázdňovania a pod. Vyžadujú zvýšenú pozornosť od rodičov, citlivo reagujú na stratu blízkosti. Malé deti si smrť neuvedomujú, ale prežívajú bolesť z odlúčenia, ktorá ju sprevádza.

V predškolskom veku deti smrť vnímajú ako cestu alebo spánok. Veria, že z cesty je možné sa vrátiť a zo spánku sa zobudiť. Byť mŕtvy pre ne znamená byť menej živý. Môžu sa báť, že starému otcovi je v hrobe zima a je hladný, smutný a bojí sa tmy.

Smrť je pre predškolské deti prechodný stav, život a smrť môžu byť zameniteľné. Byť mŕtvy znamená čakať na život na inom mieste. Po pohrebe sa môžu pýtať: „Kedy sa starý otec vráti späť? A bude tam jesť parené buchty ako my?“ Veria, že smrť môžeme spôsobiť tým, čo si myslíme alebo robíme.

Môžu sa obviňovať, že starý otec zomrel preto, lebo neposlúchali a nechceli mu požičať hračku. Deti v tomto veku smrť často pripisujú náhode alebo násiliu. Môžu veriť, že ak sa budeme o seba starať, môžeme žiť večne.

Prečítajte si: Spomienky... Kedy sa začnú ukladať do pamäti našich detí?

Aby neprežívali extrémnu úzkosť, potrebujú od nás opakované vysvetlenie, že mŕtvi už nedýchajú, nejedia, necítia, netrpia a už  sa k nám domov nevrátia. Môže im pomôcť, ak opakovane zdôrazníme, že nič z toho, čo sme si mysleli, povedali alebo urobili, nespôsobilo smrť blízkeho. 

Deti približne od piateho do deviateho roku života chápu, že smrť je konečná, ale nemusia si uvedomovať, že aj ony raz musia zomrieť. Boja sa samoty a opustenia. Ak im zomrie niekto blízky, potrebujú rovnako ako aj mladšie deti uistenie, že nezostanú samy a vždy bude niekto nablízku, kto im bude oporou. 

Deti staršie ako desať rokov chápu univerzalitu smrti a chápu ju podobne ako my dospelí. 

Po prvýkrát sa dotknúť...

Všeobecný rozhovor o smrti, ktorá sa dieťaťa bytostne nedotýka, môže byť dobrou prípravou na čas, keď stráca alebo stratí milovaného blízkeho. Môže potom lepšie porozumieť tomu, čo sa v rodine aj v jeho vnútri deje a zvládať vnútornú bolesť o niečo ľahšie. 

Odporúča sa, aby sa dieťa po prvýkrát dotklo smrti v atmosfére pokoja, bezpečia a prijatia. Príroda nám ponúka veľa možností, ako pochopiť tajomstvo smrti bez veľkých zranení. Ponúka príbehy života a smrti (padajúce lístie, chrobákov, vtákov a iných zvieratiek),  ktoré dieťa neohrozujú, ani veľmi neevokujú úzkosť. Ak v nás deti cítia oporu, blízkosť a úprimnosť, dokážu prijať jednoduchú, priamu a pravdivú informáciu o smrti, ktorá rešpektuje ich vývojovú úroveň a koncept smrti. 

Dieťa sa postupne potrebuje naučiť rozlíšiť realitu od fantázie. V mnohých hrách aj rozprávkach víťazí život nad smrťou (napr. Snehulienka a sedem trpaslíkov, Červená čiapočka). Je to naše tajné prianie, želajú si to nielen deti, ale aj my dospelí. Čím skôr prijmeme, že v živote niektoré javy a procesy nemožno meniť, tým menej energie neskôr vydáme v boji za to, čo nie je reálne. Realita smrti nás učí prijímať nezmeniteľné a investovať energiu do toho, čo meniť môžeme. 

Pravda o smrti

Nie je vhodné prirovnávať smrť k bežným javom ľudského života – napr. k spánku alebo k ceste. Je to popretie smrti, resp. polopravda, a deti zavádza. Môžeme u nich potom vyprovokovať úzkosť a strach z noci a zo spánku, ako aj strach z akéhokoľvek vzdialenia od rodičov.

Môžu sa báť, že v spánku zomrú aj ony a keď odídu z domu, už sa nikdy nevrátia. Polopravdy často komplikujú život. Neodporúča sa dieťaťu hovoriť nič, čo sa bude musieť neskôr odnaučiť. Napr. „Starý otec bol dobrý a odišiel na dlhú cestu.“ Dieťa môže vyrozumieť, že musí byť zlé, aby neodišlo a bude čakať, kedy sa starý otec z cesty vráti. 

Deti niekedy premýšľajú viac ako dospelí. Zaoberajú sa aj tým, čo bude po smrti a niekedy položia priamu otázku: „A čo bude potom?“ Koncepty posmrtného života môžu byť rôzne. Je na nás dospelých hľadať citlivý spôsob, ako dieťaťu tieto myšlienky sprostredkovať, aby si nevytvorilo fantázie, ktoré budú naplnené strachom a úzkosťou.

Koncept duše a tela, neba a pekla môže byť najmä pre menšie deti náročný na pochopenie. Môžu sa pýtať: „Ak starý otec pôjde do neba, tak prečo ho dali do hrobu?“ Možno je potrebné dodať, že duša išla do neba a telo do hrobu a mať pripravenú jednoduchú a názornú odpoveď, ak sa dieťa bude pýtať, čo je to duša.

Niektoré deti pri cestovaní lietadlom môžu hľadať nebo a milovaných blízkych a keď ich nenájdu, hnevajú sa a obviňujú rodičov, že im klamali. Výnimočne môžu premýšľať aj o výhodách vlastnej smrti, pretože v nebi, v ktorom je život krásny a bezbolestný, budú môcť žiť radostne a šťastne s milovanou osobou, ktorá im chýba. Ak hovoríme s deťmi o šťastí v nebi, ale prežívame beznádejnú konečnosť v srdci, buďme opatrní.

Smrť a utrpenie sa neodporúča spájať s potrestaním ani s odmenou. Deti potrebujú počuť, že zomierajú aj mladí, aj starí, ba aj dobrí či zlí... 

V bežnom živote nám často kladú otázky, na ktoré nepoznáme odpovede. „Mami, prečo máme dve uši, ale iba jedny ústa?“ Ak im odpovieme pravdivo, naučia sa, že na niektoré otázky nemáme odpovede alebo si ich môžeme časom nájsť sami pre seba tak, aby nám odpovede dávali zmysel a pomáhali žiť.

Priznanie nevedomosti a neistoty je znak zrelosti.

Hlboké pravdy sú vždy spojené s tajomstvom, nevedomosťou a neistotou. Ak sa dieťa opýta: „Prečo bol malý Jurko chorý a musel zomrieť?“, môžeme úprimne povedať: „Zomrel, pretože bol chorý. Neviem, prečo bol chorý. Niektoré choroby lekári nevedia vyliečiť. Jurka nedokázali zachrániť. Ale nikdy na neho nezabudneme a nikdy ho neprestaneme mať radi.“