Dieťa v nemocnici

PaedDr. Dagmar Baluchová | 31. január 2017
Dieťa v nemocnici

Cudzia posteľ, ľudia v plášťoch, bolesť, úzkosť, strach z neznámeho... Práve tieto atribúty stoja často na začiatku životnej skúsenosti nazvanej pobyt v nemocnici.

V tej chvíli je celkom jedno, či ide o krátkodobú alebo dlhodobú hospitalizáciu. Pre každého človeka znamenajú dni strávené na nemocničnom oddelení vytrhnutie z bežného prostredia a každodenného rytmu, na ktorý je zvyknutý, obmedzenie pohybu i činností, dočasnú stratu blízkych… Ak sa stáva pacientom dieťa, je to predovšetkým na vás, rodičoch, ako sa s obdobím hospitalizácie vyrovná. 

Najčastejšie dôvody detskej hospitalizácie

Príčinou častých hospitalizácií najmenších detí sú rôzne úrazy, rotavírusové infekcie, komplikované hnačkové ochorenia. K častým detským ochoreniam, ktoré vyžadujú hospitalizáciu, patria choroby dýchacieho ústrojenstva (akútny zápal priedušiek, zápal pľúc), či infekcie močových ciest.

Bohužiaľ, i malé deti sa do nemocníc dostávajú aj kvôli najrôznejším závažným ochoreniam, ktoré vyžadujú dlhodobú liečbu.

Prečítajte si: Nádorové ochorenia u detí

Čo pobyt v neznámom nemocničnom prostredí pre dieťa znamená?

Predovšetkým prináša množstvo ťažkostí – okrem samotnej choroby či zranenia a problémov s tým spojených sú to liečebné a vyšetrovacie výkony, ktoré bolia alebo sú inak nepríjemné (vyvolávajú úzkosť a strach), odlúčenie od blízkych ľudí pri hospitalizácii (stratu citového zázemia najhoršie znášajú najmenšie deti do 3 rokov), najrôznejšie obmedzenia (v pohybe, izolácia od príbuzných a kamarátov), ktoré dieťa nedokáže rozumovo spracovať.

Je veľmi dôležité, aby pri pobyte v nemocnici – ak je to len trochu možné – nezostávali deti mladšie než 6 rokov samé. Vďaka tomu, že sa v posledných rokoch začali meniť podmienky v našich nemocniciach, mohol sa začať uplatňovať prístup starostlivosti zameranej aj na rodinu pacienta – vo svete známy pod názvom „family-centered care“ (FCC). Rodičia tak dnes môžu so svojimi malými deťmi zostávať v nemocnici, sprevádzať ich na vyšetreniach a podporovať ich v uzdravení. 

Prítomnosť rodiča v nemocnici je pre dieťa nesmierne dôležitá

V roku 1952 zdokumentoval britský psychoterapeut James Robertson osemdennú hospitalizáciu dievčatka Laury krok za krokom a film nazval „Dvojročná ide do nemocnice“. Malá Laura podstúpila operáciu brušnej prietrže. V dobe pobytu v nemocnici mala zaistenú všetku zdravotnícku starostlivosť, no napriek tomu sa ukázalo, že „niečo“ nie je v poriadku.

Láskavosť a empatia personálu nedokázali nahradiť rodičovskú náruč – odlúčenie od najbližších bolo pre detskú dušu úplne neprijateľné, hoci šlo o nekomplikovanú, krátkodobú hospitalizáciu. Detský plač bol (a bohužiaľ, dodnes často je) považovaný za úplne „normálny“ prejav dieťaťa, ktoré sa ocitlo v nemocnici.

Rovnako ako bolo považované za normálne, že bolo dieťa oddelené pri pobyte v nemocnici od svojich rodičov. Lenže malé dieťa nedokáže pochopiť, prečo má byť samé bez mamy, ktorá ho neustále zrádza tým, že prichádza a odchádza… Niekoľko mesiacov po hospitalizácii sa Laura spýtala svojej mamy: „Kde si celú tú dobu vlastne bola?“

„Pre malé dieťa platí, že sa strach učí premáhať u mamy v náručí. Neznamená to, že ho ako skleníkovú kvetinku chránime pred akýmkoľvek strachom, ale že sa staráme, aby strach prežívalo s istotou, t. j. v prostredí, kde sa cíti v bezpečí. Len tak sa totiž naučí strach prekonávať bez hrôzy a zúfalstva a ujmy na duševnom zdraví.“
(Zdeněk Matějček, Psychologické eseje, 2004)
Prečítajte si: Keď musí dieťa do nemocnice
Práve film o malej Laure spustil lavínu diskusií na tému potrieb hospitalizovaných detí medzi odborníkmi a laikmi, a to nielen v Británii. Diskusií, ktoré prispeli k zásadným zmenám v prístupe k starostlivosti o detských pacientov.

Prístup zdravotníkov k rodičom hospitalizovaných detí sa mení, rovnako ako sa mení prístup rodičov k lekárom a sestrám. Rodičia zisťujú, že existujú určité možnosti pri pobyte dieťaťa v nemocnici, že môžu byť pri lekárskych procedúrach a uzdravovaní dieťaťa veľmi prospešní, že dieťa má svoje práva, a hlavne – že je dôležité, aby s dieťaťom boli.

Sú oveľa informovanejší a mnohí z nich sa nedajú odradiť ani v prípade, kedy narazia na vetu: „To nejde.“ Hľadajú cesty, ako byť svojmu dieťaťu v nemocnici čo najužitočnejší. Rovnako ako tieto cesty hľadá mnoho zdravotníkov. A i tu platí: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod.“ V nemocnici snáď viac než inde záleží na ľuďoch a ich prístupe... 

V každej nemocnici sú iné pravidlá

V každej nemocnici platia iné pravidlá – čo je na jednom mieste možné, na inom vám nedovolia – napr. pobyt s dieťaťom na „intenzívke“. Ak chcete byť so svojím dieťaťom  v nemocnici, povedzte o tom najskôr ošetrujúcemu lekárovi. Ten totiž väčšinou o prijatí rozhoduje. U sestier na oddelení sa informujte, ako pobyt s dieťaťom prebieha. Zoznámte sa s podmienkami, za akých smiete na oddelení zostať v noci – aj to je rôzne.

Pre pobyt s dieťaťom v nemocnici existujú tri základné možnosti

  • pobyt s dieťaťom priamo na izbe – lôžko pre rodičov je vedľa lôžka dieťaťa
  • spoločná izba pre matky na oddelení,
  • rodič je na oddelení s dieťaťom len cez deň, v noci býva napr. v ubytovni, či odchádza domov.

Na niektorých oddeleniach funguje aj kombinácia uvedených možností – priamo na izbách s deťmi prednostne môžu zostávať (cez deň aj v noci) mamičky dojčiat, prípadne batoliat.

Cena pre sprievodcu pacienta, teda pre jeho rodiča alebo blízkeho príbuzného, ktorý ostáva počas hospitalizácie s dieťaťom, sa v jednotlivých nemocničných zariadeniach na Slovensku líši. Závisí najmä od toho, či ide o ubytovanie spolu s dieťaťom, alebo v osobitnej, príp. spoločnej nadštandardnej izbe.

Viaceré detské nemocnice kvôli nedostatku lôžok uprednostňujú pri ubytovávaní rodičov, ktorých dieťa je onkologicky choré, jeho diagnóza je vážna až kritická, diagnóza si vyžaduje prítomnosť rodiča, alebo ide o dieťa, ktoré je dojčené.

Títo rodičia zvyknú byť aj oslobodení od poplatkov za ubytovanie, neplatí to však v otázke stravy (každá nemocnica má aj v tomto smere svoje smernice). Ak vás v najbližšej dobe čaká hospitalizácia s vaším dieťaťom, nezabudnite si predtým prečítať presný cenník na webovej stránke danej nemocnice, alebo sa informujte u personálu.

Prečítajte si: Strach z pani doktorky

Pripraviť dieťa na hospitalizáciu

To, čo sprevádza deti (i ich rodičov) nielen pri hospitalizácii v nemocnici, ale často i pri obyčajnej návšteve lekára v ambulancii, je strach. Je to strach z bolesti, z odberu krvi, injekcie, z vyšetrenia. To, ako si deti predstavujú, čo ich čaká, je často oveľa dôležitejšie než samotné nepríjemné vyšetrenie.

Rodičia nemôžu ovplyvniť, či dieťa niečo bolí, ale môžu mu pred plánovanou hospitalizáciou vopred objasniť, čo ho asi čaká, ovplyvniť jeho predstavu o tom, čo sa bude diať.

Závažnosť bolesti býva u detí často podceňovaná. Účasť rodičov pri bolestivých procedúrach je väčšinou prospešná. Prítomnosť rodičov bráni vzniku nadmernej úzkosti. Rozhodujúce je, ako sa rodičia sami pri zákroku správajú a ako zvládajú interakciu s vystrašeným dieťaťom. Dôležitá je tiež dovtedajšia skúsenosť dieťaťa s bolesťou.“  

(Mareš, Dieťa a bolesť, 1997)

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: