Anjeli i čertíci v našich drobcoch: prečo deti často menia náladu?
Žiari, zhovára sa s hosťami, smeje sa, referuje o svojej zbierke bábik, o triednej učiteľke a prichádzajúcich letných prázdninách – v takejto nálade stojí šesťročná Janka v miestnosti a stáva sa na niekoľko minút stredobodom párty. No ešte pred chvíľkou bola malá princezná nahnevaná, podráždená a nepríjemná...
Jedna z prizerajúcich sa žien si dokonca musela pretrieť oči, lebo ani nie pred piatimi minútami stála Janka na tom istom mieste a jačala ako zmyslov zbavená. Okolo nej sa nachádzala jej mama a asi 20 hostí, ktorých mama pozvala pri príležitostí svojich narodenín. Všetci tam stáli s pohárom šampanského v ruke a pozerali sa dookola alebo do zeme, bola to totiž hrozne trápna situácia.
Nikto nevedel, o čo vlastne išlo. Z tvárí mnohých ľudí sa ale dalo vycítiť, že sú zvedaví, prečo dievča len tak pre nič za nič urobilo takýto výstup – a to uprostred dospelých ľudí. Pravdepodobne sa domnievali, že hostiteľka urevanej dcéry jej vytkne priamo na „mieste činu“, čo ju to napadlo takto sa správať. Janina mama však reagovala úplne inak: Opýtala sa pokojným tónom dva alebo trikrát vecne, čo sa dcérke stalo. Potom ju zobrala na ruky – vtedy ešte dievča plakalo, postupne už len vzlykalo – a išla s ňou do jej izby. Hostia zostali bezradne stáť na mieste. A potom, o niečo neskôr, sa už Janka na párty veselo zabávala, tak ako sme to opísali v úvode.
Prečo deti často menia náladu?
Keď sa neskôr Janinej mamy opýtala známa, kde bol problém, mala jednoduché vysvetlenie: Dcéra zažila menšiu škriepku v škole, nemala ešte napísané domáce úlohy a k tomu všetkému nemohla nájsť svoj obľúbený pulóver. Žiadala od svojej mamy chvíľu času – a keďže toho malo dievčatko veľa a mama nereagovala hneď, konalo energicky a nástojčivo. „Niekedy má takéto kolísanie nálad, vtedy ukáže vo veľmi krátkom čase množstvo rôznych tvárí,“ vysvetľuje. „Keď si na ňu ale nájdeme čas, vypočujeme si ju a hľadáme spolu riešenia, rýchle sa upokojí a je ako vymenená.“
Asi každá mama je z času na čas konfrontovaná s takýmto striedaním nálad u svojho dieťaťa. Tento aspekt „anjel – čert“ nie je teda javom neznámym. Deti sú chvíľu vzdorovité a protivné a vzápätí milé a prítulné, dokonca ochotné pomáhať nám, aby už malú chvíľu boli v totálnej opozícii. Striedanie nálad u detí má mnoho príčin, ktoré však majú svoj význam a dajú sa logicky vysvetliť.
V tomto sa nájdete: Najlepšia výchova je sebavýchova!
To, čo sa označuje pojmom „detské vrtochy“, je v podstate rôznorodosť foriem prejavu ešte nevyzretej osobnosti. Tieto „vrtochy“ sú uložené v nás a ukazujú na „súčet charakterových čŕt“, tvrdí talianska lekárka a reformná pedagogička Mária Montessori (1870 – 1952). Za tým všetkým sa jednoducho skrývajú „snahy detskej duše o svoju sebarealizáciu“. Prvá úloha výchovy je teda to, že budeme dieťa na tejto ceste podporovať, aby sa „oslobodilo“, ako to nazýva Mária Montessori – oslobodenie je synonymom spoznávania a objavovania. Iba tak sa môže dieťa spontánne prejavovať...
Fázy, v ktorých dochádza k zmenám nálad obzvlášť často
V útlom a predškolskom veku je samozrejme táto spontánnosť a kúsok nevypočítateľnosti ešte normálna – vzhľadom k fáze vývinu, v ktorej sa deti nachádzajú. Ale s nástupom do školy sa už očakáva viac stability, ktorá je spojená so schopnosťou triediť svoj vnútorný život a smerom von reagovať usporiadane a kontrolovane. Lenže práve prvý a druhý rok v škole poskytuje rôznorodé nové dojmy, takže sa dieťa v tomto období môže opakovane dostávať do situácií, kedy sa cíti byť preťažované a nie je schopné reagovať premyslene. A práve v tomto čase dochádza k častému striedaniu nálad detí. Začiatok školy si totiž vyžaduje i veľa disciplíny: zrazu je dôležité ticho sedieť – a povinnosť hlásiť sa, keď chce dieťa niečo povedať a potom čakať, kým ho vyvolajú.
Mali by ste vedieť: Vychovávajte svoje deti pomocou vhodne zvolených farieb v izbe
To platí aj pre kamarátstva, ktoré s nástupom do školy nadobúdajú novú kvalitu, stávajú sa pevnejšími a dôležitejšími. Spoločné cesty do školy, vzájomné návštevy popoludní kvôli úlohám a hrám: „najlepší priateľ“, „najlepšia priateľka“ sa stávajú solídnou, spoľahlivou veličinou – hádka s ním alebo s ňou môže u dieťaťa vyvolať prudké zmeny nálad.
Aj vyvíjajúci sa pocit sebavedomia môže mať silné sprievodné javy: ak je detská izba zatvorená, chce mať dieťa pokoj – a očakáva, že sa toho bude každý držať. Kto napriek tomu vtrhne dnu bez zaklopania, a môžu to byť aj vlastní rodičia, riskuje hlasnú vlnu pobúrenia. Avšak už o pár minút môže nastať situácia, že malý zúrivec príde za rodičmi s vlastnoručne namaľovaným obrázkom a spýta sa ich, či sa im dielo páči.
Existujú však aj mnohé vonkajšie okolnosti, ktoré môžu byť príčinou náhleho kolísania nálad: Nepresťahovala sa práve rodina? Nerezonujú v nej nevyriešené konflikty? Nehrozí rozvod rodičov? Alebo nový súrodenec obrátil všedný deň naruby a vyžaduje si veľkú časť rodičovskej pozornosti?
Určite si prečítajte: Výchova detí: Nikdy ako moji rodičia!
Rodičia a ich možnosti
Rodičia by mali svojmu dieťaťu „načúvať“ a rešpektovať aj jeho „vrtochy“. Samozrejme, všetko má svoje hranice tam, kde sa zraňujú pocity a porušujú práva iných. Aby sme to povedali rečou Marie Montessori: „Aj spoznávanie tejto stránky dieťaťa je proces učenia, pri ktorom môžeme pomôcť rozvíjať detskú dušu.“
Neprehliadnite: Výchova detí: dve slová
Ako majú rodičia správne reagovať?
Mnohí rodičia si kladú otázku, do akej miery majú vôbec vplyv na rôzne spôsoby prejavu svojich detí. Podľa psychológov ovplyvňujú dospelí svoje dieťa v tomto smere dosť podstatne a to svojím vlastným správaním. Ak rodičia nereagujú autenticky a rozhodne, budú zodpovedajúc tomu zažívať svoje dieťa často ako „čertíka“, ktorý chce automaticky testovať svoje hranice. Dôležité je predostrieť vo výchove jasné zásady, ktoré ale človek sám musí dodržiavať. K tomu patrí predovšetkým stabilita. Rodičia by mali zostať „čitateľní“ (dieťa vie, čo môže od nich očakávať) a byť pre deti „bezpečným prístavom“. Rovnako dôležité je rešpektovať dieťa ako osobnosť aj vtedy, keď nám ukazuje svoju „čertovskú“ tvár. To znamená signalizáciu, že ho máme radi a na tom sa nič nezmení, ale zároveň mu dávame najavo, že to alebo ono správanie nie je v poriadku – a nemôže mu to prejsť iba tak. Preto sa v takejto situácii vyslovene pýta rozhovor a spoločné hľadanie príčin a riešení.
Čítajte tiež: Výchova podľa príručky
Spoznať aspekty svojho „ja“
Niekedy, tak ako v úvodnom prípade, je rodičom i okoliu vyslovene nepríjemné a trápne, ak deti predvedú náladový výstup priamo na verejnosti. Deti však potrebujú poznať obe strany svojho „ja“ a mali by si prežiť rôzne aspekty svojej osobnosti. Minimálne z dôvodu sebapoznania: „Toto mám tiež, takýto/takáto viem byť tiež.“ Rovnako dôležitá je však kontrola nad tým. Vysvetliť tieto veci v rozhovore je práve primárna úloha rodičov. Nie je však celkom správne spoločne vypracovávať stratégie obmedzenia prejavov za každú cenu. K nášmu ľudskému prejavu patrí celá škála rôznych citových prejavov. Naše pocity sú tu, záleží len na tom, ako s nimi budeme zaobchádzať. V psychoterapii by sme našli množstvo ľudí, ktorých pocity boli v ich detstve „zakázané“: Ale to, čo sa musí potlačiť, si nájde svoju cestu niekde inde, často vo forme psychosomatických ťažkostí. Preto je síce dôležité kontrolovať pocity, ale nemožno ich zapierať a potláčať – alebo dokonca trestať. Naše rôzne tváre budeme kontrolovať najlepšie tak, že si uvedomíme ich rozmanitosť a ich možnosti. Pre rodičov to konkrétne znamená, že s jednoduchým utešením „Nebuď smutný“ alebo napomenutím „Nevystrájaj takto“ nič nevyriešia.
Umenie výchovy nie je totiž všetko dovoliť a odobriť, ale vymedziť určité hranice a pritom mať aj pochopenie pre pocity dieťaťa. „Chápem, že si teraz nahnevaný/á, ale nie je v poriadku, ak tým musia trpieť aj ostatní“, to je napríklad posolstvo, ktorým nevyvoláte u dieťaťa viac agresivity, ale sebareflexiu. Pri tejto sebareflexii, ku ktorej patrí aj hľadanie správneho riešenia, by mali byť rodičia deťom nápomocní.