Tvrdohlavé dieťa: Ako matka s ním už nebojujem
Dlho mi trvalo, kým som to pochopila. Kým mi došlo, že môj syn je taká silná osobnosť. Že to nie je len nejaká jeho tvarovateľná, no ťažko strpiteľná tvrdohlavosť.
Mám tvrdohlavé dieťa. Keď si niečo zaumieni, nič ho nezlomí. Nerobí to vždy a vo všetkom, ale má svoje zásady. Má svoje rozhodnutia a stojí si za nimi.
„Dnes si neupracem izbu, ani keby ma k tomu nútili muži v čiernom, alebo agenti FBI.“, tá veta mu kričí z jeho veľkých čiernych očí a nemusí pritom vysloviť ani slovo. Nemá význam s ním bojovať... a predsa bojujeme. Nečudo, stretli sa dve tvrdohlavé osobnosti a ani jedna nechce ustúpiť. Komické na tom je len to, že jedna má 25 a druhá 4 roky.
Žena doma: Čo mi z vás, deti, vyrastie?
Dlho mi trvalo, kým som to pochopila
Kým mi došlo, že môj syn je taká silná osobnosť. Že to nie je len nejaká jeho tvarovateľná, no ťažko strpiteľná tvrdohlavosť. Zaplo mi to po jednom z mnohých súbojov, ktorými sme spolu za posledných pár týždňov prešli.
Môj syn od rána vystrájal, v izbe povyťahoval všetko, čo bolo v dosahu a popremiestňoval to do nových pozícií. Výborná hra, ktorú rešpektujem a schvaľujem. Problém nastáva až v momente, kedy sa predmety majú vrátiť na svoje pôvodné stanovisko. Alebo aspoň na také miesto, kde nebudú prekážať v prechode detskou izbou, alebo ohrozovať zdravie a bezpečnosť prítomných.
Všetky možnosti usmeniť svoje dieťa, zlyhali
Vyskúšala som všetko – aby som bola presná, všetky možnosti, ktoré som bola schopná vymyslieť. Kvôli stručnosti použité metódy zhrniem a veľmi zovšeobecním. Začala som pozitívnou motiváciou a povzbudzovaním. Bez výsledku. Pokračovala vyhrážaním trestom. Nič. Tresty padli. Stále nič. Môjmu dieťaťu je to ukradnuté a mňa to privádza do zúrivosti.
Nieže by mu bolo všetko jedno... on sa hnevá. Chce odmenu, chce sa vyhnúť trestu, vyvádza, keď namiesto odmeny predsa len príde trest. Ale NIČ preto neurobí – nechce urobiť, pretože sa tak rozhodol!
Vydržala som to jeden deň. Večer to v izbe vyzeralo presne tak, ako ráno, keď sa hra skončila. Celý deň sme bojovali bitku, ktorá neskončila so západom slnka, len si urobila prestávku na načerpanie nových síl.
Moje dieťa nie je nevychované, moje dieťa je OSOBNOSŤ, pani učiteľka
S tvrdohlavým synom som bojovala. Nepomohlo
Ako sa ráno naše telá prebudili, vojna pokračovala. Na poludnie druhého bojového dňa už boli naše sily vyčerpané. Ja som sa topila v zúfalstve, zlyhaní, vyčerpaných možnostiach a vo vlastnej tvrdohlavosti. Priznávam, túto vlastnosť naše dieťa zdedilo nielen po mne, aby to nebolo málo, tak aj po jeho otcovi.
Chvíľami som zapochybovala o rozumových schopnostiach svojho syna, až som pochopila, akú veľkú silu to dieťa má. Nie, nie je to o tom, že by mi nerozumel, čo od neho žiadam. On to veľmi dobre vie. A tiež si uvedomuje dôsledky. Napriek tomu sa nepodvolí rozhodnutiu svojej matky, ktorá od neho žiada, aby si upratal izbu. Je to jej rozhodnutie, nie jeho. On si stojí za svojím a nič a svete ho neprinúti zmeniť jeho rozhodnutie.
Zostala som stáť ako obarená úžasom, ktorý sa vo mne rozľahol. Moje dieťa je silná osobnosť. Túto bitku som prehrala, je silnejší ako ja. A je to SKVELÉ! Mám silné dieťa, nie je to úžasné? Oslobodená novým zistením som sa musela na celej situácii smiať. Môj štvorročný syn ma práve položil na lopatky a ja sa na to dívam ako na výhru. Neskutočne príjemné zistenie...
Neustúpila som. Je síce skvelé, že moje dieťa je silná osobnosť, ale ja som rodič, ktorý ho vychováva. Je to krvopotná práca, keď tvrdohlavý rodič vychováva tvrdohlavé dieťa. Čo by som však získala, kebyže za neho tú izbu upracem sama? Čo by z toho získal on?
Riešenie? Musí chcieť ON nie JA
Snažím sa svoje dieťa naučiť, že ak niečo chce dosiahnuť, musí sa o to sám pričiniť. A tiež, že za svoje činy nesie zodpovednosť a musí znášať následky (Môže rozhádzať izbu, ale potom ju tre
ba upratať). Je to dlhá cesta, ale verím, že tá správna.
Ako sme to vyriešili? Pomohol nám ocko. Prišiel so skvelým nápadom – keď všetky pokusy zlyhali, necháme ho tak. Nech má v izbe neporiadok. Je to jeho izba, môže to tam mať ako on chce. My máme radi poriadok a preto v jeho izbe nebudeme, pretože sa nám to nepáči. A v takom neporiadku mu nechceme ani čítať rozprávku na dobrú noc, ani ho ukladať do postele a počkať, kým zaspí. Ak chce, môže si tam neporiadok pestovať, ale zaspávať v ňom bude sám.
Také výborné riešenie - presunúť rozhodnutie na neho, dať mu moc nad vlastnou izbou a zodpovednosť! Že mi to nenapadlo! Bola som taká ponorená do vlastnej tvrdohlavosti a túžby tento „boj“ vyhrať, až som bola slepá.
Zistenie, že moje dieťa je silná osobnosť mi pomohlo zmeniť pohľad na situáciu – nedívať sa na ňu ako na večný súboj, ale snažiť sa zo všetkých síl o spoluprácu. Predsa nechcem byť jeho vojnový nepriateľ! Chcem byť jeho opora, pomoc a milujúca náruč...
