Malé dieťa zlodejom? Nie je krádež ako krádež
Je naozaj vhodné takéto malé deti označovať slovíčkom zlodej? Prečo nie sme ako rodičia pripravení zvládnuť takéto verejné „zlyhanie“ našich detí?
Zo života: Dieťa je v tom nevinne
Nedávno som bola svedkom nepríjemnej scénky v obchode s potravinami. Mama zaplatila za nákup, a keď spokojne s asi štvorročnou dcérkou odchádzala, zapípalo kontrolné zariadenie. Samozrejme, všetci so zvedavosťou sledovali ako ochrankách prehľadáva tašku.
Pani si vyzliekla kabát, vytriasla vrecká, no nič podozrivé sa nenašlo. Ochrankách, zrejme zbehlý vo svojej práci, poslal opäť cez kontrolné zariadenie aj rozkošné dievčatko, ktoré už nervózne pobehovalo okolo. Pípalo. V rúčkach nemalo nič, vo vreckách vetrovky tiež nič, až v nohaviciach sa našli dve lízanky.
Mamy radia mamám: „Moja dcéra je zlodejka?!“
Mama sčervenala, potom zbledla a nahlas vykričala zmätenú dcérku. Tá spustila strašný plač, zúfalo sa pýtala k mamine na ruky, lebo vytušila, že urobila čosi zlé. Zahanbená matka ju ťahala rýchlo preč.
Na tejto situácii ma najviac zarazili komentáre ľudí, ktorí ju sledovali. Pokladníčka: „Dávajte pozor na decko, pani.“ Dôchodca: Dnes rodičia deťom nedožičia.“ Mladá pani: „Čo sa za mladi naučíš...“ Staršia pani, ktorá stála v rade zrejme s vnúčikom, mu radšej operatívne prehľadala vrecká a skonštatovala nahlas: „Ty by si Jakubko nezobral veci, ktoré ti nepatria, však? Ty si dobrý chlapec.“ Ochrankách si zachoval tvár a hrdý, že chytil „zlodejku“ opakoval, že takých zlodejíčkov tu má na dennom poriadku.
Je naozaj vhodné takéto malé deti označovať slovíčkom zlodej?
Prečo nie sme ako rodičia pripravení zvládnuť takéto verejné „zlyhanie“ našich detí?
Priznám sa, nebolo mi až tak ľúto matky ako jej malej dcérky. Bolo mi ľúto dieťaťa, ktoré v podstate ani netušilo, že robí niečo zlé, keď si v nestráženej chvíli strčilo tie lízanky do vreciek. Jej čin bol však odhalený a odsúdený krikom a pozornosťou okolia. Dievčatko bolo očividne zmätené, zareagovalo tak, ako deti reagujú, keď sú neisté a volajú o pomoc - plačom.
Jej motívy na to, aby tie drobné sladkosti zobrala z regálu, mohli byť rôzne. Možno sa jej zapáčil farebný obal, v ktorom boli zabalené. Možno jej mamina takéto dobroty zakazuje a tak si ich zobrala tajne. Možno si ich dala do vreciek omylom.
Pani učiteľka spomína: Ukradnutá školská taška
Faktom je, že takéto malé dieťa ešte nedokáže celkom premýšľať o následkoch svojho činu. Je motivované túžbou vlastniť daný predmet a tak si ho jednoducho zoberie. Neuvedomuje si, že táto vec (v tomto prípade lízanky) má svoju cenu a treba zaň zaplatiť. Ak si privlastní niečo, čo mu nepatrí, neurobí to so zámerom ukradnúť. Deti v predškolskom veku nevedia, čo je to krádež.
Dievčatko zažilo v obchode traumu a v tej chvíli ani nevedelo, prečo na ňu mama kričí. Snáď sa dočkalo vysvetlenia doma. Otázka je, aká reakcia by bola správna v danej situácii. Je ťažké zachovať pokoj, keď sa na vás upierajú zraky zvedavých ľudí, ktorí čakajú ako zareagujete. Vaše výchovné metódy budú posudzované okolím a to nie je príjemné.
Zásada je, zachovajte sa tak, ako by ste sa zachovali v podobnej situácii doma. Buďte pre dieťa tým istým rodičom, či sa na vás díva desiatka ľudí, alebo ste sami v detskej izbe. Nekričte na dieťa len preto, lebo tušíte, že sa to očakáva.
Nebuďte prehnane láskaví na verejnosti a neskôr doma svojmu dieťaťu vynadáte. Vaše dieťa vo vás vidí toho istého rodičia. Očakáva vašu reakciu ako odpoveď na svoje správanie sa. Tá musí byť pre neho jasná. Vykričať dieťa za niečo čo urobilo a nevysvetliť mu, prečo vlastne na neho kričíte a prečo je jeho konanie zlé, nemá zmysel.
Vysvetlenie je účinnejšie ako trest
Ako malým deťom vysvetliť, že brať veci ktoré im nepatria, sa nemá? V prvom rade pokojne ale dôrazne. Ak sa niečo také stane prvý krát, porozprávajte sa s dieťaťom, čo ho viedlo k tomu, že danú vec zobralo. Zistite prečo vôbec siahlo po niečom, čo mu nepatrí. Vysvetlite mu, prečo bolo jeho správanie nevhodné. Použite príklady, alebo si pomôžte rozprávkou na základe ktorej pochopí, čo vlastne urobilo.
Nekričte a nestrašte dieťa napríklad policajtom, bitkou a podobne. Snažte sa mu vysvetliť, ako to „funguje“ v obchode. Ak si niečo chce odtiaľ zobrať domov, musí si to kúpiť. Môžete si to vyskúšať pri hre.
Detská hra je dôležitá nielen z hľadiska zábavy, jej úlohou je cvičiť si činnosti, ktoré budú raz v živote potrebné. Nepríjemne je aj to, ak zistíte, že váš drobček si z návštevy u kamaráta, alebo u starkých priniesol bez dovolenia nejaké hračky a maličkosti, ktoré sa mu páčili. Snažte sa mu vysvetliť, že tieto veci patria niekomu inému.
Pripomeňte, ako by jemu bolo smutno, keby mu niekto zobral najobľúbenejšiu hračku. Deti v predškolskom veku už dokážu rozlíšiť čo je dobré a čo zlé. Cesta trpezlivého vysvetlenia je pre ne prijateľnejšia ako krik a tresty.
Školáci kradnú cielene
Krádež nadobúda iný rozmer, ak sa jej dopustia deti približne v školskom veku. Tie už chápu dôsledky, ktoré takýto čin vyvoláva. Mali by už chápať, že to, čo nie je ich, si musia vypýtať alebo kúpiť, ak chcú danú vec vlastniť. Ich motívy môžu byť rôzne.
Snaha zapadnúť do skupiny kamarátov, ktorí si takýmito „zábavkami“ krátia čas. Túžba mať veci, ktoré si nemôže dovoliť kúpiť on ani jeho rodičia. Niekedy chce dieťa takýmto spôsobom na seba upozorniť, môže to byť reakcia na nedostatok rodičovskej pozornosti, forma jeho rebélie a podobne. Ak mu krádež prejde viackrát, zvykne si na to, že aj takýmto spôsobom sa dá dostať k veciam, ktoré nemá.
Nie je krádež ako krádež. Podstatný je jej motív
Aj v prípade starších detí platí, že o všetkom sa treba v pokoji porozprávať. Vyhnite sa pritom vyhrážaniu, hrozbám, dramatizovaniu situácie. Ak je dieťa prichytené pri čine, je pre neho zvyčajne hanba dostatočným ponaučením. Opakované a cielené porušovanie pravidiel už rodičia musia riešiť prísnejšie. Pomoc odborníka v takomto prípade príde vhod.
