Chaos v detskej izbe. Do akej miery ho deťom tolerujete?
Máme tolerovať neporiadok detí? Ak áno, po akú hranicu? Vyrastú z neporiadnych detí neporiadni dospelí?
„Bože, tu to zase vyzerá!“ vzdychne si Peťkova mama, keď zbadá neporiadok v detskej izbe. V jednom kúte izby nedokončené dielo z Lega, okolo neho pančuchy staviteľa. V druhom kúte rozhádzané výkresy, fixky, obrázok, ktorý šesťročný Peťko nestihol dokončiť, a zopár gaštanov. Na stole otvorená fľaška s lepidlom, ktorej obsah kvapká na školské zošity, na koberci plno obrázkových kníh, autíčok, kociek a spod postele vytŕčajú dva ohryzky z jabĺk. A v strede tohto kráľovstva tróni malý kráľ – Peťko. Keď zbadal údiv v maminých očiach, poobzeral sa po izbe a – akoby až teraz zaregistroval ten chaos. „Mami, veď ja si to upracem,“ reaguje, keď mama krúti nad tým neporiadkom hlavou. Ešteže sa na detskej izbe dajú zatvoriť dvere.
Neporiadok v detskej izbe je príčinou častých konfliktov medzi rodičmi a deťmi
Chaos v detskej izbe – táto téma je u všetkých rodičov podnetnou témou na rozhovor. Konflikty kvôli neporiadku a jedlu bývajú v mnohých rodinách na dennom poriadku. Narážajú tu na seba dva protiklady: zmysel pre poriadok u rodičov a neschopnosť udržať poriadok u detí. Alebo keď sa nezhodujú predstavy rodičov a detí, týkajúce sa toho, aký veľký má byť poriadok v detskej izbe.
Núkajú sa nasledujúce otázky: Máme tolerovať neporiadok detí? Ak áno, po akú hranicu? Vyrastú z neporiadnych detí neporiadni dospelí? Je lepšie učiť deti poriadku od samého začiatku? Ako pôsobím mojím konaním, týkajúcim sa poriadku, na deti?
Predstavy rodičov o poriadku
Denne predkladáme deťom mieru poriadku, v akom sa cítime príjemne a dobre. To deti ovplyvňuje. Najlepšia výchovná metóda je, že deti oboznamujeme s poriadkom a učíme ich upratovať. Príklad: Usteliem postele ráno, hneď ako vstanem, poobede, alebo ich vôbec neusteliem?
Prečítajte si: Výchova k zodpovednosti – alebo prečo sú domáce práce prospešné pre deti?
Mám vždy svoj písací stôl puntičkársky uprataný, alebo sa tam povaľuje nejaká kniha či zakladač? Vidieť na ňom, čím sa práve zaoberám, alebo sa idem zblázniť, ak neleží všetko presne na centimeter tam, kde má? Je to tak, že až určitý chaos vyvoláva vo mne pocit útulnosti?
Majú sami rodičia vo svojich veciach neporiadok? Nemôžeme chcieť od detí, aby dodržiavali nejakú normu, ak sme sami od nej dosť vzdialení. Najmä rodičia, ktorí majú vo svojej izbe neporiadok a veci nahádzané krížom-krážom, by si mali urobiť poriadok skôr, ako to budú vyžadovať od svojich detí. Buďme teda deťom dobrým príkladom.
Predstavy detí a rodičov o poriadku sa do značnej miery líšia
Deti majú úplne odlišné predstavy o poriadku ako ich rodičia. Mirka je nezvyčajné dieťa. Rada upratuje! Má však pritom iné predstavy ako jej mama. To, že na zemi ležia porozhadzované diely zo stavebnice, jej vôbec nevadí. O chvíľu ich bude aj tak potrebovať. A keď ich má takto pekne rozložené, hneď ľahko nájde, čo bude potrebovať. Včera si však upratovala skriňu.
Červené podkolienky na červený pulóver, pretože tie nosí vždy spolu – a k tomu aj tielko a nohavičky, tak aby to mala pripravené rovno na oblečenie. Veci, ktoré sa jej nepáčili, napchala dozadu do skrine. Veci s výraznými farbami ležia úplne vpredu. A na každej hromádke alebo pod ňou leží jeden „plyšák“ – má tam svoje hniezdo alebo brloh a je mu tam príjemne mäkučko a teplučko.
A mohla by tam dať aj zopár misiek s krmivom? Na protest matky, že by tam už potom vôbec nič nenašla, Mirka vysvetľuje, že vie nájsť všetko, a dokonca si vie pripraviť zo skrine i veci na oblečenie do školy. Avšak problém je s kockami a skladačkami na zemi.
Zakaždým, keď sa mama pokúša pomedzi ne manévrovať vysávačom, zmizne aspoň jedna skladačka v rúre. Mirka hlasno protestuje. Mama ju vyzýva, aby nabudúce radšej vysávala sama. „Ja to neviem!“ vysvetľuje. Nabudúce, keď sa bude vysávať, bude teda dobré, ak si Mirka zdvihne všetky kocky a skladačky zo zeme, aby nemusela potom niektoré časti stavebnice oželieť.
Prečítajte si: TEST: Je vaše dieťa rozmaznané?
To, čo rodičia nazvú totálnym neporiadkom, vidia deti úplne inak, napríklad ako prácu, pri ktorej ich napadá veľa nových vecí. Dôležité je, aby sme podporovali tvorivé aktivity detí. Deti musia mať pocit, že sa môžu voľne pohybovať.
Permanentné napomínania, aby neboli deti také hlučné, aby nerobili neporiadok, nezašpinili sa, brali ohľad na susedov, unaveného otca atď., vedú k ich zneisteniu a blokujú ich túžbu po aktívnej činnosti. Ideálne by bolo, keby dieťa pri hre zabudlo na čas a priestor, tak aby mohlo byť kreatívne bez akýchkoľvek vyrušovaní.
Deti, ktoré sú pri hre koncentrované a majú trpezlivosť a výdrž, bývajú vyzbrojené dobrými schopnosťami pre školu i prácu. Dôležité je myslieť na to, že deti potrebujú chaos, lebo až pri určitom množstve vystavených hračiek rozvíjajú nápady na nové hry.
Tak vzniká kreativita. A nie je kreativita významná a želaná vlastnosť? Kreativita je potrebná všade: v práci – ako zariadiť, aby som pracoval/-a efektívnejšie, v privátnom živote, ako to urobiť, aby moje dieťa ochutnalo zdravý obed, v hudbe, móde, umení...
Výchovné ciele
V minulosti bol poriadok jedným z prvoradých výchovných cieľov rodičov. Dnes uprednostňujeme u detí celkom iné vlastnosti: napríklad samostatnosť postúpila oveľa vyššie. Práve na toto by sme mali myslieť, keď sa rozčuľujeme nad neupratanými detskými izbami.
Stanovenie hraníc
Hranice jestvujú a mali by sme ich dodržiavať tam, kde sa prekračujú hygienické pravidlá, prípadne je ohrozené zdravie: Pokazené potraviny patria do koša, nemali by sa povaľovať v kúte izby, vlhké oblečenie (napr. tréningový úbor, vlhké utierky) by nemali ležať na koberci, voľne pohodené použité vreckovky zvyšujú riziko prenosu choroby na zvyšok rodiny atď.
Výnimky
Mali by sme dovoliť deťom nechať stáť s námahou postavenú vežu? Alebo všetko rozobrať, uložiť a urobiť poriadok? Nie je škoda stavby z Lega zbúrať? Tu by sme mali brať ohľad na to, aby sme u detí nezničili chuť do stavania.
Prečítajte si: Humor uzdravuje i pomáha pri výchove
S fantáziou postaveným mestám, hradom, vežiam atď. by sme mohli vzdať úctu tým, že dovolíme deťom nechať si ich chvíľu vystavené. Veď v súvislosti s týmito stavbami im určite prebehlo hlávkami množstvo nápadov (napr. Ako by vyzeral hrad, keby som mu pridal ešte vežu? Čo budem robiť, ak sa mi pritom polovica hradu zbúra? Čo ak vstúpi do hradu desať rytierov?) Ak začnú tieto stavby deti nudiť, samé od seba sa rozhodnú, že ich rozoberú a upracú.
Doprajme deťom čas!
Dieťa potrebuje trochu času, aby ukončilo hru, do ktorej sa tak zahĺbilo. Mali by sme sa tešiť z toho, že sa tak pekne hrá, a preto ho nenútiť, aby hneď začalo s upratovaním. Môžeme sa ísť medzitým naobedovať a až potom sa vrátiť späť k hre a k upratovaniu.
Deťom by sme mali dopriať aspoň 15 minút na to, aby sa rozlúčili s hrou a upratali. Menšie deti potrebujú tak či tak viac času na upratovanie, lebo si musia premyslieť, kam ktorý diel patrí. Týmto spôsobom preukazujú rodičia a vychovávatelia pochopenie pre dieťa a prehlbujú tak vzájomný vzťah.
Upratujme s deťmi!
Ak deti nemajú chuť upratovať, chopme sa iniciatívy my rodičia a začnime upratovať. Deti sa vedia veľmi rýchlo pridať k nám. Bolo by chybou nechať upratať malé deti všetko samé. Od malička si totiž pri upratovaní nechajú rady pomôcť – pri spratávaní stola, pri ustielaní, s hračkami a pod.
A potrebujú na vlastné oči vidieť, ako si poradiť s jednotlivými úlohami: napr. ako postlať postele, ako si zavesiť nohavice na vešiak, dať kabát do šatníka a pod. Deťom môžeme prenechať zodpovednosť za určité oblasti – napríklad za uloženie plyšových hračiek alebo stavebníc, za uloženie vyžehlených vecí do skrine.
Pritom by sme nemali bazírovať na puntičkárstve, ale ponechať deťom možnosť výberu, ako zvládnuť niektoré úlohy (napr. vankúšik môžeme nechať na posteli ležať alebo ho postavíme, ceruzky dáme do nádoby na to určenej alebo do peračníka a pod.).
Čím je dieťa staršie, tým väčšiu zodpovednosť by malo niesť za poriadok vo svojej izbe. Od piatich rokov sú deti postupne schopné aj samy sa popasovať s neporiadkom. Rodičia už zohrávajú len akúsi podporujúcu úlohu, v žiadnom prípade neupratujú všetko sami.
Lebo deti sú prefíkané: „Načo by som upratoval sám, keď to môžu za mňa urobiť mama s otcom?“ Najmä pri školských potrebách by sa malo dieťa učiť od začiatku sa starať o ich poriadok, lebo v opačnom prípade raz nenájde zošit, inokedy perá či pravítko, lebo o poriadok školských vecí sa starajú rodičia.
Triky pre upratovanie s malými deťmi
Upratovanie v tomto veku by malo byť najmä vo forme hry – hra dieťa nadchne viac ako výzva „Poďme upratovať!“
„Dobrú noc, hračky!“ – takto môžeme uložiť spolu s dieťaťom bábiky a plyšové hračky, lebo aj ony chcú spať, podobne ako dieťa. A na zemi je hneď o niečo menší neporiadok.
Kto je rýchlejší? – pri hračkách, ktoré nemožno „uložiť spať“ (napr. stavebnice, kocky a pod.), môžeme siahnuť po ďalšom triku, kde si zasúťažime s deťmi, kto bude rýchlejší.
Hod na cieľ – aj takáto hra, kde hádžeme nerozbitnými povaľujúcimi sa hračkami smerom do úložného priestoru (škatuľa), môže pomôcť urobiť poriadok.
Triky pre upratovanie s väčšími deťmi
Predškoláci si už vedia z väčšej časti upratať izbu sami. Väčšinou však pomôže, keď sa chopíte iniciatívy spolu s nimi, lebo hravý prístup už u starších detí veľmi nezaberá.
Upratovanie s hudbou – dieťa si môže samo vybrať CD, ktoré bude pri upratovaní počúvať, hneď mu pôjde práca od ruky.
Upratovací deň v rodine – aj rituál, kedy raz do týždňa robíme veľký poriadok v byte, pričom každý je zodpovedný za určitú miestnosť, môže pomôcť rozvíjať u dieťaťa zmysel pre poriadok. Dieťa tak zistí, že každý člen rodiny nesie zodpovednosť za určitú časť bytu a že upratovanie detskej izby nie je trest.
Súťaž – ak máte doma viac detí v predškolskom veku, môžete aj tu využiť trik „Kto je rýchlejší?“. Pre toho, kto uprace izbu najkrajšie alebo najrýchlejšie, môžete pripraviť malé ocenenie, môže napríklad zostať jeden večer dlhšie hore alebo si rozkázať pripraviť obľúbené jedlo.
Chváliť a obdivovať
Keď si už dieťa uprace svoju izbu, jedno je dôležité: chváliť, chváliť, chváliť. Ukážte vašu radosť a obdivujte dielo! Prižmúrte oči a potlačte nutkanie urovnať nakrivo uložené knihy na poličke – je to skrytá kritika a tá môže u dieťaťa vyvolať pocit neschopnosti a skľúčenosti.