Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Dobry vecer chcela by som sa opytat ci je moj syn 3 rocny normalny.Rozumie vsetkemu co mu poviem.Vie aj to kam presne davame nakup aj to v ktorej doze kto ma kavu a kto ju pije.Vie povedat anita,aja,mama,mimi,tato,obi aj vie napodobnit zvieratka.nechce opakovat slova a ani rozprvat nove.dakujem lenka01
Ak sa pýtate, či je vývin jeho reči normálny, dalo by sa povedať, že možno trošku zaostáva jeho slovný prejav, ale je dobre, že hovorí aspoň pár slov a dobre rozumie. Ak ešte nechodí do škôlky, možno keď začne, jeho reč sa výrazne rozbehne a dotiahne to tam, kam má.
Ak by ste sa chceli naozaj uistiť, vyhľadajte logopedičku.
Dobrý deň,
moja dcéra má 2,5 roka. Ešte stále nevie rozprávať. Niečo už povie, ale len veľmi málo. niekedy mám pocit, že ani nerozumie, čo od nej chceme. Neviem, či je to normálne. Oproti mojej druhej dcére, ktorá rozprávala už od 1,5 roka, je to skutočne veľmi slabé. A ani sa nepýta na nočník. A keďže nevie povedať, čo chce, tak to zvyčajne končí jej plačom (pretože to inak nevie vyjadriť).
Mám to nejako riešiť?
Bolo by vhodné konzultovať s detskou lekárkou, prípadne aj s logopédkou. Ony by na základe osobného vyšetrenia dieťaťa mohli presnejšie určiť, či je to stále ešte v norme.
Dobry den,
dcera ma 2r a jej otec ju doteraz este nevidel, teda vsetko doteraz bolo len na mne. nastavila som vychovu, rezim a vsetko ostatne a tak nam to obom vyhovuje a mam pozitivnu spatnu vazbu, ako to sama zvladam. nikto sa mi nemiesa do vychovy, respektuju to, o co sa snazim, aby z mojej dcery vyrastol - samostatny, rozumny clovek, nerozmaznany, nesebecky a pod.
Ked prisiel den prveho spolocneho stretnutia aj s jej otcom, vzal ju do narucia, objal - dcera ostala sokovana, plakala - ved je to pre nu cudzi clovek. Sprava sa, ako keby tie 2r neboli. On si riesi vychovu po svojom, kupuje jej veci a hracky, prezentuje svoju vychovu, co je proti tej mojej. ked mu nieco poviem, aby to respektoval, tak odpovie, ze on si moze robit co chce. je s nim tazka komunikacia, aj to bol dovod rozchodu, vsetko len podla neho je spravne. Podla mna na to nepriamo doplaca dcera a pre mna to tiez nie je jednoduche. Docitala som sa, ze take skusenosti pre dieta mozu viest k vzniku roznych psychoz a neuroz - v batolivom veku. Poradte mi prosim, co mam robit? nemyslim si, ze je to dobre pre dceru a tiez pre mna. No on sa teraz chce prezentovat ako ten naj otec.
Pre dieťa môže byť rozličný prístup rodičov mätúci, no ešte horšie dôsledky môže mať, ak sa rodičia predvádzajú jeden pred druhým, kto má lepší prístup k dieťaťu, ak opovrhujú tým, ako ten druhý rodič k spoločnému dieťaťu pristupuje, aký výchovný štýl používa...
Chápem, že sa môžete na neho hnevať, že vás nechal samotnú na výchovu vášho dieťaťa a teraz sa tvári, že sa nič nestalo. Ale to je medzi vami dvoma dospelými. To je konflikt, ktorý by ste nemali (ani jeden z vás) prenášať na dieťa súbojom o to, kto je lepší. Možno by vám dobre padlo, keby ste mu povedali otvorene, že to bolo náročné, že ste to zvládli, že by vám dobre padla jeho podpora a jeho účasť, že doteraz má zásluhu len na splodení dcéry a keby ste sa vy o ňu nestarala, asi by z nej dnes nebolo prospievajúce dieťa atď.
A o výchove dcéry by ste mali diskutovať, vysvetľovať si svoje stanoviská, svoje dôvody, prečo robíte to, čo robíte, prípadne hľadať spoločné postupy. Alebo, ako sa to nedá, rešpektovať rozdiely vo vašich prístupoch k dcére. (Hoci oboje je asi ťažké, ak ste sa nerozišli "v dobrom" a komunikácia medzi vami nie je dobrá.)
Dobry den. Mame syna, ktory ma 2 roky a 3 mesiace. Uz viackrat sa stalo, ze zacal za nieco bezvyznamne mrncat, potom zacal plakat az to preslo do jedu az sa pogrcal. Ale pritom mu nikto nic nehovoril ani nezakazoval ani nic. Takyto "stav" mal za posledny tyzden 3x a celkovo asi 5x. Trva mu to cele asi pol hodinu. Nehadze sa o zem ani nic podobne, len place. Vobec neviem ako mam reagovat a preco to robi. Snazim sa ho utisit, ale nepomaha. Je to vzdor alebo co? A este sa prestal pytat na zachod. Pekne sa pytal a teraz ked ho nevystihnem, tak sa pocika a pride mi to povedat - vie, ze urobil chybu. Moze to byt tym, ze som tehotna a on sa citi ohrozeny? Alebo je len rozmaznany?
Môže to súvisieť s vaším tehotenstvom, no môže to byť aj súčasť obdobia vzdoru - dieťa niekedy nevie, čo chce, zápasí s tým, čo nevie ešte dosiahnuť, zúri, keď sa mu nedarí, bojuje o to, čo chce... A toho prejavom môže byť aj takéto záchvatovité plakanie. Emocionálne vypätie potom môže spôsobiť aj zvracanie.
Ak by sa tieto záchvaty zhusťovali, môžete sa prípadne obrátiť na psychológa osobne a prebrať to detailnejšie.
Dobrý deň. Neviem ako by som začala tak idem rovno k veci. Mám 16 a v poslednom čase ,no za posledný rok sa so mnou niečo deje. Ja neviem. V rodine problémi nemám preto to nechápem. Asi pred rokom mi preplo a začala som sa rezať. Ja neviem prečo nikto v okolí to nerobí áno mali sme kúsok problémi s mamou po zdravotnej stránke ale je to v pohode. Rezala som sa a robilo mi to dobre. Ani neviem prečo hocikedy som sa rozplakala bolo mi strašne ja neviem ani ako by som to popísala cítila som sa a aj trz cítim ako keby som na hrudi mala veľký kameň alebo niečo také. Keď som sa rezala tak to prešlo a bolo mi fajn. Ďalej som fungovala. Ale asi pred dvoma mesiacmi mi na to prišla mama. Sľúbila som jej že už to nikdy neurobím tak to nechala tak. Chvíľu to bolo super na chvíľu som sa ako keby zmenila ale zasa to na mna prišlo a najhoršie na tom je že mi začali strašne vypadávať vlasy. Zakaždým keď sa pozriem na vlasy ktoré mám na tričku alebo hrebeni tak sa rozplacem a zase cítim ten pocit na hrudi a mám strašnú chuť sa porezať alebo opiť. Je mi z toho všetkého na nič. Stále keď náhodou niečo nerobím alebo pred spaním sa mi v hlave ako keby ukazujú obrázky alebo ako keby som si prehrávala film ako som sa rezala a vidím ako mi po rukách tečie krv a potom keď si uvedomím že sa porezať nemôžem lebo by má rodičia dali zavrieť do blázonca tak mi je ešte horšie. Ja nie som blázon ani šibnutá ja vlastne už si tým ani nie som istá. Ja neviem nechcem aby má zavreli. Načo to bude dobré? Budem niekde s bláznami a aj tak má tam len nadopujú nejakými liekmi a bude zo mna už naozaj chodiaca troska. Snažím sa nedať nikomu najavo nič, smejem sa bavím sa. Ale je to strašne vyčerpávajúce. Neviem ako dlho to ešte vydržím. Nechcem to povedať rodičom, len im ublížim a bude to ešte horšie. Čo mám robiť?..
Pravdepodobne tá cesta je povedať to rodičom a požiadať ich, aby vám našli psychoterapeuta - človeka, ktorý sa zaoberá takýmito stavmi a pracuje spolu s klientom (tebou) na tom rôznymi psychologickými metódami - rozprávate sa, pomáha ti vnímať tvoje telo, tvoje potreby...
Oveľa viac by si ublížila svojim rodičom, keby si im to tajila a oni by ani netušili, že sa nemáš dobre.
Choď za mamou a povedz jej, že si jej sľúbila, že sa nebudeš rezať, no že ťa to stále napadá, že si to predstavuješ a že by si rada išla k psychoterapeutovi alebo psychoterapeutke a pracovala na tom, aby ti bolo lepšie. Blázninec nie je jediná možnosť, neboj sa.
Dobrý deň. Neviem si rady so synom. Som z jeho správania zúfalá. Má 16 rokov. Po skončení deviatej triedy sa prihlásil na strednú školu mimo bydliska, musel bývať na internáte. V škole od začiatku si na neho "sadla" učiteľka matematiky. Až tak, že na neho skoro na každej hodine vykrikovala, že čo tam chce, že tam nepatrí, že ho tam nechce vidieť, že čo iné on chce dostať ako päťku atd. atd. Správala sa vulgárne aj k iným. Doma mi o tom rozprával, ale nechcel aby som do toho zasiahla, mal strach, že to bude ešte horšie. Došlo k tomu, že sa syn posťažoval na internáte vychovávateľovi a ten začala vybavovať v škole, učiteľka bola upozornená na svoje správanie. Môj syn pred polročnou písomkou si sadol so spolužiakom, prebrali si učivo, napísal polročnú písomku na 3, napriek tomu na polroka prepadol. V druhom polroku som mu našla doučovateľa matematiky, odmietol k nemu chodiť, vraj on neprepadne. Prepadol. Napriek tomu, že bol na školskej matematickej súťaži, kde z 20 skončil ôsmy.Opravné skúšky robiť nechce, vraj ho táto škola (elektrotechnická) aj tak nebaví. Vybavila som mu prestup na inú školu, kde musí samozrejme začať od prvého ročníka, ale už aspoň sa bude učiť to, čo ho baví. Táto nová škola však nemá internát, tak sme sa dohodli s dcérou, ktorá pracuje v tom istom meste kde je jeho škola, že si zoberú spolu podnájom a budú bývať spolu. Našli sme jeden byt od 1.7. Nasťahovali sa tam. Kedže si chcel nájsť brigádu na leto, súhlasila som, že môže cez týždeň bývať tam a domou bude chodiť na víkendy. Do dnešného dňa brigádu nenašiel.Viem, že si nájsť prácu nie je ľahké, ale on ani nehľadal. celé dni sa fláka s kamarátmi (jeden má 21 rokov, má auto, vraj to chodí opravovať - to je jeho hobby. Keď mu poviem, aby bol doma do pol deviatej, tak sa stále nájde výhovorka, prečo nemohol byť. Zmeškal autobus, pokazilo sa kamarátovi auto a musel mu s tým pomôcť atd. atd. Snažím sa mu vyjsť v ústrety. Nedávno sme sa presťahovali na iné miesto, nemá tu ešte kamarátov, ja chápem, že sa cíti lepšie v mieste školy, lebo tam má kopu kamarátov. Lenže on nedodrží ani jednu našu dohodu! Nerozpráva sa so mnou, len áno, nie, jasné, dobre a tak.... rozhovor so mnou začne len keď niečo potrebuje, alebo si uvedomí, že urobil niečo zle a ospravedlní sa. Bojím sa byť k nemu veľmi "tvrdá" lebo mám strach, že by urobil niečo zlé. Ale takto to ďalej nepôjde. Neviem, či ho mám zobrať domou na prázdniny, alebo ho prinútiť ísť na brigádu (čo myslím si nemá veľký význam, lebo keď nechce, aj tak tam chodiť nebude - alebo áno?) Už sme sa x krát rozprávali, sľuboval, jasné mami, samozrejme mami, dobre mami. Ale nič nerobí. Potom sa mi prizná, že on je veľmi lenivý ale sa snaží nebyť. Čo s ním mám robiť??? Prosím poradte mi. Ďakujem.
Je o dospievajúci mladý muž, potrebuje aj silné dobré mužské vzory. Má ich? Má otca, ktorý by s ním trávil aspoň nejaký čas, alebo strýka, bratranca, ktorí by ho vedeli držať na dobrej koľaji? Alebo aj kamaráta. Niekedy je dobré občas zavolať kamarátov detí k vám domov, spoznať ich trochu, dovoliť im opekať na záhrade alebo dať im najesť, keď prídu pre syna a podobne.
Ak sa vám nepozdáva, že je syn v meste, nedovoľte mu tam ostať, kým nemá sľubovanú brigádu... Ak nevie dodržiavať dohody, mal by pocítiť primerané dôsledky.
(A v jeho veku byť o pol deviatej doma, ešte k tomu cez prázdniny... to sa mi zdá trochu "kruté", aj keď možno len kvôli tomu, že nepoznám celú situáciu.)
