ja mam sice iba dvojrocnu dcerku a druhu na ceste, ale uplne ta chapem a raz budem prezivat to iste... tiez sa desim toho, ze mi raz odidu do zahranicia a ja ich tu nebudem mat...ale snazim sa to brat tak, ze mojou ulohou je vychovat z nich co najlepsich ludi, pripravenych do zivota, nie su mojim vlastnictvom, su akoby len pozicane ale potom, ked pride cas, budem ich musiet pustit dalej, neprisli sem kvoli mne, ale pre to ze tu maju nejaku ulohu a ja im v tom nemozem branit...

Poznám tie pocity :( .... je to nespravodlivé, že čas tak rýchlo letí...keď mal môj starší syn ca. päť rokov, tak mi kamarát (otec dvoch detí) povedal "a za chvíľu ťa nebude potrebovať"...o pár dní bude mať syn osem rokov a zvlášť po týchto prázdninách musím skonštatovať, že ten kamarát mal pravdu :(...syn ráno vybehne vonku a mám problém vôbec ho dohnať domov aspoň na obed, väčšinou sa s kamarátmi prehrá pomaly do večera. Mladší syn má 19 mesiacov a ja si len zrazu uvedomujem, že polovica materskej ubehla ako voda a ani som si to ešte poriadne nestihla užiť....
I

každé obdobie života našich detí je niečím krásne,

keď bol mô malý bábätko, bol taký bezbranný, odkázaný na to, že mu treba dať papať, prebaliť ho, okúpať, postupne, ako sa začal učiť chodiť, rozprávať, prišli prvé začiatky samostanosti: "ja sám",

ak ti tak veľmi chýba toto obdobie, tak si urobte ešte jedno bábätko, a znova si tieto čarovné, i keď starosťami naplnené časy pripomenieš :)

Ahoj, aj aj mam zatial len dvoj rocnu slecnu ale uz aj mne tato myslienka vyrila v hlave. Je to sice este veeeeelmi skoro mysliet na to ale raz to pride. :*-( . Az teraz chapem ako sa citila moja mama ked som odchadzala prec z domu.
Treba to ale prekonat. Nase deti sa stavaju samostatne ako sme sa stli aj my. Hlavu hore- tesme sa s toho ake su nase deti krasne, zdrave,a uzime si ich kym sa da B-) ;-)

ahoj,

poznám tie pocity, aj z môjho bábätka, bezbranného, krásneho, odkázaného len na mňa, je už "veľký chlap", má 3 roky, a už chodí od júna do škôlky,

a tiež mi to pripadá také divné, tri roky som bola s ním, nerozlučná dvojka, a teraz ho ráno odvediem do škôlky a tam ho nechám, ešte s tým nie som úplne zmierená, teraz v auguste mali v škôlke prázdniny, ale v septembri začína opäť kolotoč ráno škôlka, rýchlo do práce, z práce na nákup a pre malého do škôlky, takže sa "teším" - niekedy by som tak rada vrátila tie časy, keď sme sa ráno zobudili, mohli sme sa k sebe ešte dlho-dlho túliť, :)  vstať, kedy sme chceli, robiť, čo sme chceli...

normalne mi idu slzy do oci, ked citam tuto diskusiu. Je to smutne a zaroven krasne, ze deti rastu a su zdrave. Co by niektori rodicia zato dali. Zaroven sa clovek toho boji, boji sa aky budu, ci z nich vyrastu dobri ludia, ci budu mat k nam vztah. Su deti , ktore cely zivot udrziavaju s rodicmi krasny vztah a su pre nich dolezity aj ked maju vlastnu rodinu a su take deti, ktore vidia rodicov len ked potrebuju.  Mne je to strasne luto, ze to tak ubehlo a urobit si nove babetko, to by musel clovek stale mat babo dalsie a dalsie.  Normalne by som chcela zazit ten pocit, ked som si odniesla malu z porodnice a vsetci sme sa okolo nej tocili, na prve krocky a slova, teraz si uvedomujem, ze mi to preklzlo cez ruky a vtedy som si ten pocit mozno ani tak nevychutnala akoby som mala, lebo clovek mal aj ine, navarit, upratat. Teraz by som si to este viac vychutnala. Dakujem ale, ze dcerku mam je zdrava a som stastna, ze z 1,5 kiloveho drobceka vyrastla velka rozumna slecna. Niekto to nemal moznosti nikdy pocitit - myslim tu radost s dietatka

materská je krásne obdobie, ale deti prirodzene rastú a u mna, ked nam staršie dieťa odrástlo sa objavila túžba po dalšom dieťatku :)  Teraz už nam vyrástlo aj druhé a mala by som zasa rada bábo, ale už mať nebudeme, musíme sa s tým už vyrovnať.

Asi najťažšie je to, ked deti končia jednu eštapu života a začínaju dalšiu ... teda ked prišiel nástup do školky, potom nástup do školy, prišlo 1. prijímanie a teraz čakáme pomaly pubertu (aj veci s tým spojené, fyzické a psychické zmeny). ale zároveň rada pozerám na to, akí su pekní, velkí, aké úspechy majú, dobré známky na vysvedčeniach, ked vyhrajú nejakú súťaž ... A absolútne si nymeslím, že väčšie dieťa nas menej potrebuje, stále sa im venujeme, aj ked nie sme nonstop spolu, neustále na nich myslím a všetko prežívam s nimi.

a už sa aj celkom teším z toho , že su samostatnejší, možem sa venovať aj sebe a manželovi. 10 rokov už beháme len okolo detí a utieklo to ako voda, naš vzťah tým niekedy ja trpel, že sme nemali na seba čas a teraz prežívame obdobie zamilovanosti podobné ako pred svadbou, objavujeme nové dimenzie vzťahu.

toto sa mi paci :tup: :tup: :tup:
ja mam 5 a 3 rocne kocky, tiez niektore veci prezivam viac. ale viete co zase mne neda spavat? ci dobre vychovavam dievcata. najvacsi strach mam z toho, ci ich pripravim na zivot tak, aby sa vedeli o seba postarat, myslim tym vsetky tie spravy o uchylakoch, vrahoch a pod. aby niekomu nenaleteli a tak. neviem, ci su v tomto dievcata na tom horsie, syna nemam. takze toto je moj strach

prave prezivam to co ty moj starsi syncek pojde teraz prvy krat do skolky..... ked si predstavim ze ho tam mam nechat sameho u cudzich ludi.... srdce mi zviera zvlastny pocit, kricim vo vnútri ze ho este chcem len pre seba .... ale cas neoklamem, a on je pripraveny, tesi sa na nove zazitky a ja mu v tom nemozem branit.... a tak s napätim v srdci cakam na nas velky den D
uz sa vidim ze prve dni nebudem schopna sa na nic sustredit... nastastie mam este mladsieho ktory mi nedovoli nanho tolko mysliet ale aj tak si akosi nechcem pripustit, ze prisiel ten cas a on je uz velky chalanisko nezaostavajuci v sibalstvach od inych chlapcov...

drzim ti palce/a aj sebe/ aby sme to zvladli v pohode :)