Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 25.07.2010 22:46

Potrebujem PORADIT

Moj problem spociva v tom,ze si neviem poradit so svojim uz skoro 20 mesacnym synom. Problem je v jeho vzdore.Viem ze toto je obdobie kedy vzdoruju vsetky deti,ale este som nevidela ani nepocula o dietati ako je to nase. Nevieme si s nim dat rady,dohovor,objatie,krik,clapnutie po zadku nic nepomaha a ja uz som z toho na prasky. Ak mu na nieco povieme nie,rozplaskne sa na zem ako zaba a niet mu rady ani pomoci...Lezi,reve,kope nohami...a to uplne vsade,v obchode,na ulici,doma,na kupalisku...vsade. Niekde som zlyhala a neviem kde.Uz sa to neda vydrzat.V priemere za 10 min sa hodi na zem asi 5x a ja neviem ako reagovat. Zatial to robime tak ze ked sa hodi na zem tak si ho nevsimame,pretoze reve pre hluposti.Vydrzi revat aj 10 min a potom miesto toho aby sa postavil a prestal on pride za nami a reve nam pod nosom. Dalsi priklad,stale by sa nosil na rukach.Idem s nim do obchodu,vyjdem z obchodu ovesana igelitkami ako vianocny stromcek a on sa pyta na ruky,poviem nie nemam ta kde zobrat,tak on sa na chodniku hodi na zem a lezi a vrieska,ja s plnymi igelitkami,ludia okolo zazeraju a teraz co mam s nim robit? Alebo nieco urobi zle,manzel ho vyhresi,maly sa rozreve,pride za mnou a pyta si objatie a chce ist na ruky.Co robit v takom pripade?Mam ho zobrat na ruky?Nechcem aby si myslel ze ja mu dovolim to co manzel zakaze,chcem aby vedel ze je karhany za nieco zle co urobil.Ale ak ho nevezmem na ruky tak sa hodi na zem... Prosim poradte mi,uz mi z toho revu sibe :s Peta

  • anonym
    25.07.2010, 23:02

    ješííííííííííííín ja mám taku trojročnu....

    nehádže sa síce o zem, ale je strašnááá niekedy..hrôza..tiež neviem čo s ňou...

    tridsaťkrát jej poviem nerob a ona to i tak urobí, no do porazenia čistého....
    ale toto hádam len musí prejsť...
    my to musíme predýchať....

    určite ho netreba brať na ruky, ked ho otec odmietne zobrať..to mu podrývaš autoritu...
    aj ked si myslíš, že otec nemá pravdu, mala by si mu za každých okolností podržať stranu..

    vieš prečo ti plače??
    lebo vie že tým krikom to dosiahne...skus to urobiť tak, že proste ked sa hodí na zem, nechať ho tak, a tváriť sa že ideš preč....
    on vie, že ked toto urobí, dosiahne svoje......
    viem v tejto dobe je ťažké, nechať dieťa na zemi, a ty akože sa stratiť...keby že bývaš kdesi v nejakej kludnej dedinke.....to by sa dalo celkom dobre realizovať..ale v týchto mestách je to strach pustiť dieťa z očí...ale i tak to skusiť,. ked len sa ozaj vzdialiť na niekolko metrov, tváriť sa že ideš preč.....

    ke dpríde za tebou, že ho muž vyharká za niečo, len mu dohovárať, prečo to bolo...aj tak bude revať.môžeš ho pohladiť, ale musíš držať stranu mužovi...
    povedz mu len, vieš prečo to bolo?????
    má to síce na pažítke, ale ináč sa nedá....joj, akoby som to u nás videla...strašné ozaj niekedy....

  • anonym
    25.07.2010, 23:03

    joj
    tak pevné nervy nám všetkým.... :wink: :green:

    vyrastá a hádam bude dobre....

  • anonym
    25.07.2010, 23:09

    Skusala som odist akoze prec od neho ked sa hodil o zem vonku a stalo sa jedine to ze po 5min revu sa postavil a isiel presne opacnym smerom ako som isla ja.Nechala som ho prejst 100m sameho a ani sa neobzrel kde som!! On odide z hocikym,bojim sa o neho a bojim sa o to co z neho vyrastie,nervak a psychicky tyran alebo co.... Chcem mu pomoct s tymi zachvatmi hnevu ale zlyhavam... autorka Peta

  • anonym
    25.07.2010, 23:34

    my to mate tiez, ale nie vonku, tam je nas "anjelik" napodiv celkom ok. ja ked nieco chcem, tak mu dam trest! ale NIE fyzicky!!!! ale zakazem to, co ma najradsej!!! napr. nemoze ist sa hrat na piesok, nemoze svoje oblubene lietadla atd. ,nas ma 3 roky a uz si vie uvedomit, ze ja ked nieco zakazem, tak uz ma nic neobmakci. ale nie vzdy to zabera... a toho kriku a revu si zazivame znacne:*-(  my mame este male babo, tak neviem ktoreho prv ratovat... ale najviac seba... hocikedy uz nevladzem (psychicky) a vtedy odbehnem do druhej izby a predychavam, alebo sa schladzujem zimnou vodou a tak sa vratim spat riesit dany "velky" problem, preco bol zas plac. pevne nervy. hadam nase deti z toho coskoro vyrastu.

  • anonym
    25.07.2010, 23:40

    myslela som to tak, ze ked nieco chcem, preco trucoval, tak vtedy pohrozim nejakym trestom

  • anonym
    26.07.2010, 08:38

    odísť preč a nechať vytrucovať, v stave záchvatu nepomáha žiadne dohováranie ani čičíkanie. Mne sa takto hadzala o zem dcera! Najskor sme to tiež stále nejako riešili, hlavne babky, že to nemožeme ju nechať takto revať a že čo si ludia pomyslia a podobné reči. Ale robila som chybu, decko si hádzaním na zem priťahovalo na seba pozornosť a tým, že sme to riešili sme ju v tom vlastne ešte podporovali. Ked sa nam narodilo druhé dieťa, nemala som čas a silu to riešiť a zrazu  sa stavalo, že sa hodila o zem a vrieskala a nikto okolo nej nezačal behať ani sa jej doprosovať ... a hádzanie prestalo v priebehu pár týždnov:-D  Pri druhom dieťati som už mala inú taktiku, ak sa hodi o zem, ja odchádzam a absolútne si to nevšímam. Ak sa to stalo v meste, preniesla som jo na bezpečné miesto a nechala ho tam. Samozrejme som ho sledovala, ale tvárila som sa, že ho ani nevidím, ani nepočujem. Párkrát to skúsil a ked videl, že to nezaberá, tak to prestal robiť:green:

  • anonym
    26.07.2010, 08:47

    nooo môj syn má 2 roky a 7mes. a teraz mám akosi pocit že ho to obdobie vzdoru už pomaly prechádza.
    Ale presne viem čo prežívaš....bolo to pre mňa tak ťažké až sa zamýšľam či by bol dobrý nápad vôbec dalšie dieťa....
    Nevedel ani ísť za ruku bil všetky deti....aaaach...teraz ide celkom aj za ruku....a zostal taký rozumnejší, že si nechá aj niečo vysvetliť čo predtým nehrozilo....
    Držím silno palce a prajem pevné nervy
    Vyrastie z toho....

  • anonym
    26.07.2010, 10:15

    My máme zasek takú malú 1,5 roč. piraňu.

    Sú 4 problémy, ktoré tá moja piraňa rieši okrem iného hryzením. ˇked sa ide baliť, keď musí domov, keď chce piť a keď mu idú zuby.  Samozrejme, že tiež uteká, vrieska akoby ho z kože drali pre hovadiny, kope. To sa dá poriešiť, ale to hryzenie. Totižto on cvakne a nepustí. Zobeirem ho do náručia akože sa privinie a meisto nehy mi zacvakne do krku - to bolo včera. Kričím, vrieskam, on nič, tak ho v pude sebazáchovy nakoniec tresknem po hlave, pustí, teraz rpe zmenu vrieska on. Mne s ana chvíľu uľaví, no potom ma zalejú výčitky.  Čo preboha by ste robili vy, ja sa ho už bojím zobrať na ruky a privinúť k sebe, nikdy neviem, či to bude nežná pusa a objatie, alebo strašný kusanec!

    PS: pre teoretikov, ktorí neuznávajú fyzické tresty. Skúste nežne dohovárať decku, ktoré z vás vysí zubami.

  • anonym
    26.07.2010, 11:11



    Ahoj, podla mna je toto uz na psychologa, z toho by siblo kazdemu. Ja s tym nemam osobnu skusenost ale kamaratka minule pisala na www.detskypsycholog.sk a s odpovedou bola spokojna. Najlepsie je ku detskemu psychologovi rovno zajst osobne, alebo skus aspon napisat tam alebo do nejakej inej poradne. Ved od toho tu tito odbornici predsa su

  • anonym
    26.07.2010, 11:14

    Ahoj, my sme mali podobný problém, aj naša malá sa niekedy hodila na zem, nebolo to síce také strašné ako Ty píšeš, nebolo to tak často, ale teraz keď naša malá trošku podrástla má 2,5 roka aj ja som sa naučila, ako mám s ňou zaobchádzať. Ona totiž vždy vycítila, keď som sa ja cítila neistá vo výchove, nestála som si za svojim, nevedela som presne, ako sa mám správať. Ono veľmi veľa urobí aj to, ako sa rodič tvári. Ja som sa stále usmievala alebo som sa tvárila tak neutrálne, teraz už aj z môjho výrazu tváre dcéra vie, že to myslím vážne, hovorím na ňu prísnym pevným hlasom, nekričím, keď to nie je nutné, pozerám jej do očí a pevne si stojím za svojím. Takže ak nechce odniekiaľ ísť, skrátka sa otočím a idem preč. Predtým stála na mieste a vzdorovito revala, potom, keď videla, že so mnou nepohne, rozbehla sa za mnou. Deti sú malí špekulanti a veľmi dobre cítia našu neistotu, takže treba len trpezlivosť a dôslednosť. Držímm palce, myslím, že každý si tým musí prejsť...

  • anonym
    26.07.2010, 11:37

    presne tak, trpezlivosť a dôslednosť vo výchove sa vypláca ... a ešte by som dodala jednotná vychova - ked mamina zakaže a tatino dovolí, nie je to dobré, lebo si navzájom podkopávajú autoritu.

    pre maminku malej "pirane" by som poradila, že ked dieťa hryzie, si schopná odsledovať, čo uhryznutiu predchádza? Hryzie dieťa z roztopaše, alebo vyslovene útočí. Myslím, že je to prechodný stav, niektore deti sa v určitom veku cápu, iné kopú, dalšie hryzú. Možno by si ho mohla postrašiť, že ked bude kusať, vypadaju mu zubky, odpadne jazyk alebo niečo také. Naš mal obdobie, ked každemu vyplazoval jazyk a presne toto pomohlo, že sme ho postrašili, že ked ho vyplazí, poletí okolo mucha a spapá mu ho. Muchy sa strašne bojí :green: . Tiež som mu v slabej chvílke dala aj po ústach slabunko, ale nepomohlo to, len strašne reval a mna to dosť mrzelo :ups:

    Inak, ak by sme sa každým vychovným problemom behali k psychologovi, tak to by som tam bola asi každý den :lol:  Aj ked my sme s dieťaťom boli u psychologa pre problemy v škole a povedali mi veci, ktore som davno vedela aj bez ich odbornej pomoci :roll:

  • anonym
    26.07.2010, 11:52

    Ahoj, naša má tri roky a je od narodenia presne taká istá. Teraz s vekom sa počet jej hádzaní sa o zem postupne znižuje , ale stále je to na môj vkus príliš často a s manželom sme občas s nervami v koncoch. Už som si na internete prečítala veľa zo psychológie a mám pocit, že tá naša je tzv. "NÁROČNÉ DIEŤA". Veľmi veľa príznakov sa na ňu hodí. Napríklad aj neustála potreba nosenia. Skús si nájsť túto tému, bolo o tom písané aj v Mama a ja , články na pokračovanie. Inak nevšímanie si počas záchvatu zaberá aj u nás. I keď aj tá naša kľudne vydrží vrieskať a kopať a pod. aj 15 min. v kuse. Aj si párkrát vyrobila riadne modriny, keď sa tak bez rozmyslu hodí hocikde a kope hocijako. Prajem veľa trpezlivosti a snáď  z toho raz vyrastú.

  • anonym
    26.07.2010, 12:45



    Aby som tú moju piraňu obránila, myslím, že neútočí bez dôvodu ani to nebude z roztopaše. Skôr ako prejav zlosti "(mama ma ide baliť do tej hnusnej folie, mama ma berie dnu a vonka sami tak fajn zabáva a aj dedo je ešte vonka, motorka láka aj bike) kurňa dajte mi už konečne napiť som smädný!!!, bolia ma ďasná, hnusne, a aby aj mamina vedela ko to hnusne bolí, cvak ruka, cvak plece, cvak hrdlo  - mňam, nepustím  ( ale to som už asi prehnal )"

    Mama tvrdí, že sa mu prerezávajú stoličky. Hryzatko nechce, problém je že sa včera tváril ako neviniatko, čo sa chce pomaznať, a potom..... Keby cvakol, vydržím, ale že nepustí...... ufff

  • anonym
    26.07.2010, 13:13

    Co sa tyka hryzenia, ja som sa isty cas az hanbila mat kratky rukav, maly (vtedy mal rok a pol) hryzol stale. Bez varovania, bez priznakov, podla ktorych by som vedela, ze sa chysta uhryznut. Vyskusali sme vsetky "mudre" rady ohladom dohovarania, vysvetlovania a podobnych hluposti. Hryzenie u nas prestalo zo dna na den. Hned v ten den, ako som nahodou v telke videla nejaky prirodopisny serial, kde mlada levice pohryzlo svoju matku a ta to male levica poriadne pohryzla naspät.

    Ludia, v tom momente ma maly pohryzol a ja (asi z reflexu, ako som to prave videla u tej levice), som ho pohryzla naspät. A poriadne. Maly na mna najprv vyvalil obrovske oci, potom spustil krik. Krik po par minutach ustal a to bol posledny den, kedy som mala od neho modrinu a viditelne zuby na rukach.

    Predsa len, vsetko sa tym nasim drobcom vysvetlit neda. Najmä, ked su prilis mali alebo v afekte. Su to take male mile zvieratka.....

  • anonym
    26.07.2010, 19:43

    Peťa, nemyslím, že si nutne musela niekde urobiť chybu. Tiež mám dvojročné dieťa, ktoré takmer do bodky spĺňa kritériá "náročného" dieťaťa, takže viem Tvoju situáciu pochopiť.

    Môj názor je, že sa podobným urevaným scénam treba predovšetkým snažiť predchádzať. Vypozorovať si, v akých situáciách k plaču a kriku najčastejšie dochádza a pokúšať sa zariadiť, aby tieto situácie proste vôbec nenastali. Je to ťažké, chce to úplne zmeniť svoj zaužívaný spôsob fungovania a myslenia, ale za tú trochu kľudu to určite stojí.

    Miesto nekonečného okrikovania "nechoď do tej skrine, nevyťahuj to, nejedz zo smetného koša, nemáčaj sa v záchodovej mise" sa nám osvedčili detské poistky. Obsah skriniek a zásuviek, ktoré sa uzavrieť nedajú, ako aj jednotlivé kusy nábytku, priebežne premiestňujeme a prispôsobujeme tak, aby si dcérka nemohla ublížiť. Má aj vyhradené 2-3 svoje zásuvky a skrinky, kde má svoje poklady. Na schodišti a okolo kachieľ máme ochranné ohrádky, izbové kvety som rozdala.

    Snažím sa redukovať domáce práce na nevyhnutné minimum a čo najviac sa venovať malej - aby sa nenudila a zdravo sa unavila. (Moja svokra napr. nevedela pochopiť, prečo som dala dcérinu narodeninovú tortu upiecť cukrárke - práve preto, aby som malú nemusela dva dni okrikovať, pretože jej musím piecť narodeninovú tortu - to potom tá torta podľa mňa stráca na význame.) Proste si uľahčím, kde sa dá.

    Nákupy - väčšinu zrealizuje manžel s autom na základe zoznamu, ktorý mu priebežne spisujem. Ak ideme do obchodu my dve, tak iba pre pár maličkostí. Beriem zásadne golfový kočík - nemusím vliecť tašky v rukách a dieťa je v ňom zároveň lepšie pod kontrolou - cestou na ňu veľa rozprávam, ukazujem jej ľudí, zvieratá, veci, odtrhnem jej kvietok, v obchode dostane do ruky rožok, vždy beriem jej zápisníček a pero (keďže rada kreslí - záchrana aspoň na 5 minút). Keď si chcem na 2 hodinky vybehnúť len tak po obchodoch, idem sama, dcérku nechám doma s tatinkom (to sa síce podarí max. raz za mesiac, ale aj to poteší).

    Vždy sa snažím veľmi dobre si rozmyslieť, či vyslovím nejaký príkaz alebo zákaz. Uvedomila som si, že zozačiatku som zakazovala dcére mnohé veci často dosť nezmyselne. Čo je zlé na tom, že odtrhne kvet, hodí kameň do mláky, ide preskúmať kompost, alebo aj pokreslí stenu? Sú to všetko len veci. Ona to predsa nerobí preto, aby ma nahnevala. Jej hravosť, zvedavosť a túžba po poznaní už nikdy nebude tak silná ako práve v tomto rannom období, už nikdy sa nebude učiť tak rýchlo a ľahko, ako práve teraz, tak aký má zmysel jej v tom brániť? Matka príroda ju nabáda objavovať a skúmať a mojou úlohou je len dohliadnuť, aby to v zdraví prežila, nie ju obmedzovať a brzdiť. Nad prírodou nemôžem vyhrať, ale môžem s ňou spolupracovať.

    Úprimne, neviem si predstaviť, čo také hrozné by mohlo dvojročné dieťa vyviesť, aby si naozaj, ale naozaj zaslúžilo trest. Povylieva vodu? Dostane papierovú utierku a pomôže ju utrieť. Vysype z taniera cestovinu? Pomôže ju pozbierať.

    Nosenie jej neodopieram - keď bude mať dvanásť, už jej to nevynahradím. Objatie podľa mojej skúsenosti nefunguje vždy - účinné mi pripadá, hlavne keď človek podchytí záchvat hnevu hneď v začiatku. Keď už reve naozaj strašne, pokojne ju zoberiem do kúpeľne s tým, že radšej poumývame slzičky a noštek (ale žiadna studená voda!), začne sa hrať s vodičkou, s bublinkami a po chvíli aj zabudne, že plakala.

    Do budúcna už ani veľké obavy nemám. Veď je zo dňa na deň pokojnejšia a rozumnejšia. A kamarátky, ktoré majú staršie deti, sa až čudujú, že na dvojročné dieťa a na to, aké je to živé striebro, poslúcha veľmi pekne.

    Držím Ti palce a prajem veľa trpezlivosti.

+ -
Príspevkov: 15