Peťa, nemyslím, že si nutne musela niekde urobiť chybu. Tiež mám dvojročné dieťa, ktoré takmer do bodky spĺňa kritériá "náročného" dieťaťa, takže viem Tvoju situáciu pochopiť.
Môj názor je, že sa podobným urevaným scénam treba predovšetkým snažiť predchádzať. Vypozorovať si, v akých situáciách k plaču a kriku najčastejšie dochádza a pokúšať sa zariadiť, aby tieto situácie proste vôbec nenastali. Je to ťažké, chce to úplne zmeniť svoj zaužívaný spôsob fungovania a myslenia, ale za tú trochu kľudu to určite stojí.
Miesto nekonečného okrikovania "nechoď do tej skrine, nevyťahuj to, nejedz zo smetného koša, nemáčaj sa v záchodovej mise" sa nám osvedčili detské poistky. Obsah skriniek a zásuviek, ktoré sa uzavrieť nedajú, ako aj jednotlivé kusy nábytku, priebežne premiestňujeme a prispôsobujeme tak, aby si dcérka nemohla ublížiť. Má aj vyhradené 2-3 svoje zásuvky a skrinky, kde má svoje poklady. Na schodišti a okolo kachieľ máme ochranné ohrádky, izbové kvety som rozdala.
Snažím sa redukovať domáce práce na nevyhnutné minimum a čo najviac sa venovať malej - aby sa nenudila a zdravo sa unavila. (Moja svokra napr. nevedela pochopiť, prečo som dala dcérinu narodeninovú tortu upiecť cukrárke - práve preto, aby som malú nemusela dva dni okrikovať, pretože jej musím piecť narodeninovú tortu - to potom tá torta podľa mňa stráca na význame.) Proste si uľahčím, kde sa dá.
Nákupy - väčšinu zrealizuje manžel s autom na základe zoznamu, ktorý mu priebežne spisujem. Ak ideme do obchodu my dve, tak iba pre pár maličkostí. Beriem zásadne golfový kočík - nemusím vliecť tašky v rukách a dieťa je v ňom zároveň lepšie pod kontrolou - cestou na ňu veľa rozprávam, ukazujem jej ľudí, zvieratá, veci, odtrhnem jej kvietok, v obchode dostane do ruky rožok, vždy beriem jej zápisníček a pero (keďže rada kreslí - záchrana aspoň na 5 minút). Keď si chcem na 2 hodinky vybehnúť len tak po obchodoch, idem sama, dcérku nechám doma s tatinkom (to sa síce podarí max. raz za mesiac, ale aj to poteší).
Vždy sa snažím veľmi dobre si rozmyslieť, či vyslovím nejaký príkaz alebo zákaz. Uvedomila som si, že zozačiatku som zakazovala dcére mnohé veci často dosť nezmyselne. Čo je zlé na tom, že odtrhne kvet, hodí kameň do mláky, ide preskúmať kompost, alebo aj pokreslí stenu? Sú to všetko len veci. Ona to predsa nerobí preto, aby ma nahnevala. Jej hravosť, zvedavosť a túžba po poznaní už nikdy nebude tak silná ako práve v tomto rannom období, už nikdy sa nebude učiť tak rýchlo a ľahko, ako práve teraz, tak aký má zmysel jej v tom brániť? Matka príroda ju nabáda objavovať a skúmať a mojou úlohou je len dohliadnuť, aby to v zdraví prežila, nie ju obmedzovať a brzdiť. Nad prírodou nemôžem vyhrať, ale môžem s ňou spolupracovať.
Úprimne, neviem si predstaviť, čo také hrozné by mohlo dvojročné dieťa vyviesť, aby si naozaj, ale naozaj zaslúžilo trest. Povylieva vodu? Dostane papierovú utierku a pomôže ju utrieť. Vysype z taniera cestovinu? Pomôže ju pozbierať.
Nosenie jej neodopieram - keď bude mať dvanásť, už jej to nevynahradím. Objatie podľa mojej skúsenosti nefunguje vždy - účinné mi pripadá, hlavne keď človek podchytí záchvat hnevu hneď v začiatku. Keď už reve naozaj strašne, pokojne ju zoberiem do kúpeľne s tým, že radšej poumývame slzičky a noštek (ale žiadna studená voda!), začne sa hrať s vodičkou, s bublinkami a po chvíli aj zabudne, že plakala.
Do budúcna už ani veľké obavy nemám. Veď je zo dňa na deň pokojnejšia a rozumnejšia. A kamarátky, ktoré majú staršie deti, sa až čudujú, že na dvojročné dieťa a na to, aké je to živé striebro, poslúcha veľmi pekne.
Držím Ti palce a prajem veľa trpezlivosti.
