O mojom veľkom dni „Dé“...

Lucia Richtáriková | 10. jún 2017

Tento fejtónik som napísala pre tie z vás, ktoré si teraz hladkáte rastúce bruško plné očakávania a zároveň strachu, aký ten veľký deň „Dé“ asi bude.

V prvom rade musím povedať, že som bola odjakživa človek, ktorý sa veľmi bál doktorov. Všetky povinné očkovania som absolvovala tak, že ma držali minimálne štyria ľudia.

Celé detstvo som od doktorov počúvala: „Ako ty budeš rodiť, keď nevieš vydržať jedinú injekciu?“ Takže už vtedy som tušila, že to asi nebude sranda. Veľakrát som premýšľala, aké to asi je, a keďže som si to absolútne nevedela predstaviť, myslela som, že snáď ani deti mať nebudem.

Strach z doktorov sa vekom nemusí "ustúpiť"

Ani neviem koľkokrát som počula vetu, keď som robila cirkus kvôli bežným vyšetreniam, že veď počkaj, po pôrode sa už ničoho nebudeš báť... Do smrti nezabudnem, keď som, už ako dospelá, poprosila svoju mamu, aby išla so mnou na ORL vyšetrenie.

Pani doktorka sa na mňa pozrela, a keď som jej oznámila, že som síce prišla, ale nič si nenechám urobiť, lebo sa bojím, vyhlásila: „Slečna, a vy máte koľko rokov?“ Zvesila som hlavu ako malé dievčatko, pozrela som na moju mamu a odpovedala: „Dvadsaťosem.“

Prečítajte si: Ľahší a bezbolestnejší pôrod: ako sa naň pripraviť?

Pôrod bez strachu? Neexistuje!

Otehotnela som pomerne neskoro, mala som už 30 rokov a od toho momentu som umierala od strachu, ako to ja len prežijem?! Keďže je to pomerne dlhá doba, stále som sa utešovala, že mám more času, takže som sa snažila byť relatívne v pohode.

Čítala som si príbehy pôrodov na internete a snáď nebol variant, na ktorý by som nebola pripravená. Ja však, ako správna hysterka, som bola presvedčená, že tam minimálne urobím scénu, akú ešte nezažili. Vybavili sme, aby pri mne bol môj muž, ktorý s tým, našťastie, nemal žiadny problém.

Prišiel deň D. Ráno som sa zobudila a mala som v podbrušku pocit, aký my ženy poznáme dôverne a zažívame ho každý mesiac. Aj počas tehuľkovania také pocity žena občas máva, tak som tomu nepripisovala žiadny význam...

Písala som si s kamoškou, oddychovala a len tak jemne som pozorovala, že sa tie pocity asi zintenzívňujú, ale naozaj len trošku. Keď to začalo mať nejaký ten interval, zavolala som muža, nech príde, že skočíme do nemocnice.

Prečítajte si: Môj druhý pôrod? Nádherný!

Porodiť sa dá aj pohodovo

Tak sme teda skočili. Oznámili mi, že sa už začal pôrod, nech idem na izbu. Bola som tam sama, muža poslali domov, vraj, až keď budem na sále, môže prísť.

Tak som asi hodinu telefonovala, s kým iným ako mojou maminou, a občas predýchala kontrakciu, ktorá bola naozaj, a to neklamem, znesiteľná. A zrazu niečo ruplo. Samozrejme, bola to plodová voda, tak som odcupitala oznámiť doktorke, že už je to teda tu!

Zdvihla oči od stola, vraj mám ísť na klystír, čo teda, páááni, bola moja nočná mora číslo dva!!! Dodnes ani neviem prečo, pretože nakoniec to nič hrozné nebolo. V sprche som predýchala asi 10 kontrakcií a išla som za lekárkou, že som ready.

Skočila som na stôl a pani doktorka oznámila, že už môžem dostať epidurál, na ktorom sme boli dohodnuté. Tak si vravím jahoda-pohoda, ale nám to odsýpa. A vtedy sa začala naozaj sranda, ľudkovia.

Prišla teta s veľkou ihlou a vraví mi: „Mamička, teraz vám umŕtvim miesto, tak sa mi nemykajte.“ No ale to sa ľahšie hovorí ako urobí, všakáno, tak som tam nadskakovala ako kobylka, keď pani anesteziologička zavádzala óóóbrovskú ihlu k mojej mieche.

No a to sa nepáčilo môjmu mužíkovi, keď si chudák predstavil, čo by sa mohlo stať. Zrazu jemne ozelenel a už som len počula moju mamu (ktorá, mimochodom, odchytila lekárku vo výťahu a prehovorila ju, aby mohla byť pri mojom pôrode, lebo ona jediná ma vie spacifikovať), ako hovorí môjmu mužovi:

„Milanko, je ti dobre?“ A to už letel saniťák s vozíčkovým kreslom, aby sa do neho môj mužík mohol posadiť. Ustál to, nakoniec neodpadol. Dodnes na to spomíname ako na vtipnú historku.

Takže epidurál zavedený, ja si ležím na stole, pozorujem monitor, ktorý ukazoval kontrakcie. Videla som asi tri a vtom sa mi akosi zdá, že môj syn sa nevie dočkať a naozaj už chce ísť von.

Moje pocity neklamali a synček sa behom pár minút narodil. Za celý pôrod som jediný krát nezakričala, nezastonala, a keď sa to skončilo, mala som pocit, že sa mi to snívalo.

Moje prekvapenie, ako v pohode to môže byť, bolo naozaj obrovské. Vďaka endorfínom, ktoré zaplavili moje telo, som to proste všetko zvládla a tesne potom na otázku: „No čo, mamička, ste rada, že to máte za sebou?“ som povedala, že si to pokojne zopakujem.

Keď mi priniesli ukázať umytého synčeka, pozerala som na ten balíček ako na zjavenie. Vyzeral ako mimozemšťan, ktorého zafarbili na modro. Celé mi to akoby stále nedochádzalo.

Až na druhý deň, keď som stále od návalu adrenalínu nevedela zaspať a syna mi priniesli, pochopila som vetu, že pre každú matku je jej dieťa to najkrajšie na svete. Celý boží deň som sa na neho dívala a nevedela som pochopiť, ako som mohla bez neho tak dlho vydržať.

Takže aj takto pohodovo a vcelku srandovne sa dá porodiť. Držím vám palčeky, aby aj ten váš deň bol úžasný ako pre mňa. Mimochodom, doktorov sa bojím dodnes.