Skutočný príbeh: Aj my raz budeme rodičia
S partnerom sme boli spolu približne trištvrte roku, keď sme sa rozhodli, že chceme byť traja. Začali sme sa postupne snažiť.
Zasnúbili sme sa, no svadbu sme chceli mať, až keď bude malé na ceste, aby sme tú krásnu udalosť zažili v trojici. Avšak, ľahko sa to povie...
Veľmi sme túžili po bábätku
Začala som si čítať články o plodných dňoch, skúšala merať si bazálnu teplotu a sledovala som svoje telo ako nikdy predtým. Výsledok sa však ani po 1,5 roku nedostavil. Mojich blízkych to začalo znepokojovať. Partner bol vždy, keď sa dostavili moje dni, nervózny a párkrát som videla, ako mu po líci tečú slzy.
Najviac ma však dokázalo rozčúliť, keď mi niekto povedal: „To nič nie je, si ešte mladá a máš dosť času.“ Tí ľudia nemajú predstavu, aké ťažké to je.
Áno, mám 22 rokov a ženy v mojom veku skôr navštevujú rôzne bary a diskotéky, ako detské ihriská. To je však život, ktorý mňa už neláka.
O bäbätko sme sa snažili viac ako dva roky
A tak som sa rozhodla ísť ku gynekológovi, s domnienkou, že chyba bude u mňa. Mám totiž reumu, taktiež mi diagnostikovali Sjögrenov syndróm, k čomu sa pridružuje veľa sprievodných chorôb a navyše mám ešte aj hypermobilné kĺby. Lekár mi urobil štandardnú prehliadku, po ktorej mi povedal, že som v poriadku.
Keď už prebehli 2 roky od nášho rozhodnutia, vybral sa k lekárovi aj priateľ. Bola som na neho pyšná. Neznáša doktorov, doposiaľ takmer nebol chorý.
Je však starší, medzi nami je rozdiel 14 rokov. Ale nikdy nám to nevadilo a ani našej rodine. No späť k vyšetreniam... Lekár poslal priateľa do sanatória na liečbu neplodnosti, kde mu urobili spermiogram. Výsledky boli v poriadku.
Tak som sa rozhodla podstúpiť tam vyšetrenia aj ja. Najprv sme absolvovali konzultácie, kde sme dopodrobna prebrali naše problémy.
Bála som sa, že nebudeme môcť mať spolu dieťa, že v tomto smere si ako pár „nesedíme“. Doktor nám však vyvrátil mýty o tom, že partneri s rovnakou krvnou skupinou a podobné veci nemôžu mať spolu dieťa, čo ma upokojilo.
Následne sme absolvovali množstvo vyšetrení, najmä ja, pričom sa zisťovalo, či sa mi správne tvoria vajíčka, či spermie prechádzajú až do maternice a samozrejme množstvo krvných a sonografických vyšetrení s podporou rôznych liekov.
Prečítajte si: Menštruácia, ovulácia a čakanie. Čo trápi snažilky?
Prečítajte si: Spermiogram: ako prebieha vyšetrenie a čo sa ním dá zistiť?
Nepriechodné vajíčkovody bránia tehotenstvu
Po štyroch mesiacoch od prvého vyšetrenia nám opäť oznámili, že žiadny problém nenašli. Navrhli mi laparoskopiu, aby sa zistilo, či nemám upchané vajíčkovody a ak áno, aby sa „prefúkli“.
Lekár totiž nevidel žiaden iný problém, prečo nemôžeme otehotnieť. Súhlasili sme a za podpory najbližších som absolvovala tento zákrok.
Na druhý deň od operácie nás však čakal ten najväčší šok: vajíčkovody nemám nepriechodné, ja ich mám úplne zrastené!
Tým pádom nebudem môcť nikdy otehotnieť prirodzeným spôsobom! Kontrastná tekutina, ktorou sa zisťuje priechodnosť vajíčkovodov, ani pod najväčším tlakom neprešla. Ani kvapka.
Dozvedela som sa to neskôr ako môj partner. Kým som dospávala narkózu, volal doktorovi a zisťoval výsledky.
Po prebudení ma tak čakalo množstvo smutných a skľúčených esemesiek. S takouto situáciou sme naozaj nerátali. Priateľ už ani nezadržiaval slzy... Bolo to ťažké. Veľmi túžil po dieťati, odvážim sa povedať, že viac ako ja, a najmä túžil, aby bolo počaté prirodzene. To však nebude možné...
Rozhodli sme sa pre umelé oplodnenie
Keď ma prepustili z nemocnice, išla som do sanatória. Tam sme spísali žiadosť do poisťovne na umelé oplodnenie a následne sme preberali už len samotné oplodnenie.
Schválenie takej žiadosti vraj trvá približne 2 až 3 mesiace, čo mi v tej chvíli pripadalo ako neskutočne dlhá doba.
Vyskytol sa tiež ďalší problém – upchané vajíčkovody v mojom tele robia viac zloby ako dobra. Možnosť uchytenia oplodneného vajíčka pri umelom oplodnení sa ich prítomnosťou veľmi znižuje.
A tak ma čaká opäť operácia, kde mi budú vajíčkovody vybrané úplne. Neotehotniem prirodzene nikdy, no je tu stále aspoň tá možnosť umelého oplodnenia.
Často som sa zamýšľala, čo bude, keď otehotniem, či to moje telo a najmä moje kĺby zvládnu. Navyše, pri umelom oplodnení je šanca počať dvojičky.
No neváham ani minútu a všetku svoju energiu a silu venujem splneniu nášho sna. Ale nechcem sa tešiť dopredu. Viem, že hoci sme si vybrali ťažkú cestu, vybrali sme si správne. Partner mi je obrovskou oporou a ja verím, že aj náš príbeh sa skončí šťastne.
Prečítajte si: 4 kroky, ktoré má absolvovať každá snažilka