Deväť a pol roka túžby

Deväť a pol roka túžby

14.11.2017 v kategórii Snažilky, autor Gabriela foto: iStock.com

Zo začiatku bolo všetko v poriadku. Necelý rok po svadbe som otehotnela...

No moja radosť netrvala dlho. Krátko na to som potratila...Ženy, ktoré si tým prešli, a nie je nás málo, vedia, čo to s nami spraví...  

Stále som verila, že spontánne otehotniem

Po potrate som sa snažila vzchopiť a dosť mi k tomu pomohla aj situácia, v ktorej sme s manželom boli. Stavali sme dom, medzitým bývali v obývačke u mojich rodičov.

Na to som začala diaľkovo študovať na vysokej škole a k tomu neustály kolotoč v práci... Bolo toho dosť. Celý neúspech nášho snaženia sa som preto pripisovala psychike a podmienkam, v akých sme fungovali.

Stále som verila, že to pôjde samo, bez lekárov. Avšak, aj keď sme sa nasťahovali do nového, situácia sa nezmenila. Pravdou je, že sme nemali úplné súkromie, pretože s nami žili svokrovci. Mala som pocit, že aj keď sme sa stále snažili, nie je to ono. Vždy sme to však brali tak, že najbližší mesiac to určite vyjde a ja otehotniem...

Skúšala som všetko – možné i nemožné

Keď som v r. 2008 ukončila bakalárske štúdium, rozhodla som sa, že už je čas riešiť to u odborníkov. Myslela som si, že som si vybrala toho správneho doktora.

No po čase som zistila, že ma liečil ako za starých komunistických čias, liekmi, ktoré mali viac negatív ako pozitív.  Mala som zvýšené hodnoty testosterónu, no liečba nezaberala.

Jasné, že som skúšala aj nemožné, napríklad špeciálny čaj z trinástich byliniek, ktorý som pila asi pol roka každý deň pol litra, ale nevydržala som dlhšie (odporúčalo sa vydržať rok).

V tom čase som sa už pohrávala aj s myšlienkou adopcie, no manžel sa tomu bránil. Naše manželstvo bolo aj kvôli neustálemu snaženiu sa hektické. Manžel o mňa postupne prestával mať záujem, lebo to bolo viac o výpočtoch, kontrolovaniach, plači, vyhrážaní sa...

Dva týždne som sa pripravovala na „dni D“ a potom som ďalšie dva týždne bola v očakávaní a tomu podliehali i moje nálady. Ale vydržali sme aj preto, že máme vieru.

Rozhodnutie riešiť problémy s otehotnením

Pocity, ktoré som prežívala, boli rôzne, no k šťastiu mali ďaleko... Zlomový moment však nastal. V roku 2010 sme mali stretnutie zo strednej školy a tam mi bývalá spolužiačka poradila vyhľadať istého odborníka, ktorý sa špecializuje na neplodnosť.

Bol to pre mňa silný impulz. Počkala som ešte dva mesiace a presne na Katarínu som sa za ním vybrala. Keď sme s manželom vošli po prvýkrát do čakárne, trocha ma to odrádzalo, lebo bola plná a nepochopila som systém volania pacientov do ambulancie, ale keď som si kvôli tomu vzala dovolenku a už sme takú diaľku (80 km) precestovali, tak sme ostali.

Odporučili mi laparoskopiu, ktorú som o dva týždne absolvovala s výsledkom, že tam bola endometrióza v začiatočnom štádiu.

Mala nasledovať liečba, ktorú podstupuje každá žena s touto diagnózou, ale pán doktor mi vravel, že je to strata pol roka a aj tak mi všetko prebytočné odstránili, takže sa máme snažiť s tým, že ma bude pozorovať každý mesiac.

Navrhovali mi aj umelé oplodnenie, ale nesúhlasili sme. Manžel bol v tom čase tiež vyšetrený u urológa a uňho bolo všetko v poriadku.

Pri problémoch s otehotnením je dôležité nevzdať sa

Asi pol roka sme stále chodili každý mesiac do Starej Ľubovne, aby sme vedeli, kedy mám folikuly dostatočne veľké, aby sa nám to v správny čas podarilo. Po pol roku nasledovala stimulácia a začala som brať aj hormón na prípravu maternice a úpravu cyklu.

Stále tam bola motivácia, že už „teraz“ to určite príde. No neprišlo. Z doktora som nikdy nemala pocit, že je to len jeho práca, ale snaha pomôcť dosiahnuť cieľ u dvoch neúspešných ľudí.

Neodrádzal nás, nebral to ako rutinu, vždy sa nás snažil s úsmevom povzbudiť. Koncom roka 2012 ma informoval o novom vitamínovom komplexe, ktorý som začala každý deň užívať.

Už dlhšiu dobu som presviedčala samu seba cvičiť Pilates pod odborným vedením, ale stále som si našla výhovorku. No začiatkom roku 2013 som sa odhodlala a začala som cvičiť. Najprv dvakrát do týždňa, neskôr trikrát až štyrikrát.

Cvičenie ma neskutočne upokojilo, cítila som sa vyrovnaná a povedala som si, že ak mi nepomôže otehotnieť, tak budem mať aspoň krajšiu postavu.


Konečne tehotná

S manželom sme naďalej chodievali do Starej Ľubovne. Súhlasili sme s ďalším zákrokom, ktorý však nepriniesol úspech.

Vtedy som už začínala byť unavená z neustáleho kolobehu kontrol, sledovaní. Lekárovi som vtedy  povedala, že je to nateraz moja posledná návšteva jeho ambulancie. Chcela, potrebovala som pauzu. Dohodli sme sa, že sa ukážem niekedy v septembri...

No ukázala som sa v polovici mája, s tým, že mi to mešká. Aj tehotenský test bol pozitívny! Pauza priniesla svoje „ovocie“. Krvné testy tiež potvrdili tehotenstvo.

Avšak, boli sme s manželom, keď to tak môžem nazvať, „málo šťastní“, keďže sme sa stále báli tešiť sa. Dokonca som sa snažila na tehotenstvo sa príliš neupínať. Pán doktor bol veľmi rád, že sa nám to konečne podarilo a ja mu aj touto cestou veľmi ďakujem.

Tehotenstvo (takmer) ukážkové

Nebolo mi zle, chodila som celý čas do práce a cítila som sa skvele, až na vyššiu hmotnosť. No mesiac pred pôrodom som mala vyšší tlak a dosť mi opúchali nohy. Vtedy som musela začať brať lieky, nosiť elastické pančuchy a oddychovať.

S odstupom času som si uvedomila, ako na mňa pán doktor pozitívne vplýval, keďže ma skôr povzbudil, ako vystrašil, s tým, že ak by sa to zhoršilo, mám hneď zavolať.

Pôrod musel kvôli mojim komplikáciám prebehnúť pred termínom. Tlak som mala neustále vysoký a synček bol otočený opačne. Pôrod som preto mala naplánovaný na  2. januára 2014. Manžel pri ňom nebol, ale syn je pre neho najdôležitejší, aj prácu ďaleko od nášho bydliska odmietol, len aby bol s nami a videl rásť svojho syna.

A tak máme doma nášho Daniela, zlatíčko, ktoré nerobí šťastných iba nás, ale aj starých rodičov, súrodencov, kamarátov a susedov, lebo tí všetci prežívali s nami náš neúspech, ale o to viac sa tešili z nášho šťastia...

Komentáre