Zo života: Moje dieťa uriekli?

Zo života: Moje dieťa uriekli?
6.3.2019 v kategórii Príbehy, autor Iveta, foto: istockphoto.com

Neviem, či sa tomu dá veriť, alebo nedá. No moja starká mi vtedy s mojim dieťatkom veľmi pomohla. Vraj mi malú niekto uriekol...

Nie som poverčivá, ani som nikdy nebola. Je síce pravda, že keď sa mi Janula narodila, na kočík som si pripla červenú stužku, ale to skôr z tradície, ako z presvedčenia, že pomôže "odvrátiť" zlé sily. 

Už sama neviem, čomu mám veriť a čomu nie. 

Dieťa mi asi niekto uriekol

Stalo sa nám to na rodinnej oslave. Krstný otec mal 70-tku a zišli sme sa naozaj veľká rodina na oslave. Konečne sme sa po rokoch videli a veľmi sme sa všetci tešili. Janulka mala vtedy rok. 
Bola ako každé ročné dieťa, behala nemotorne po záhrade, každý jej štípal líčka, bral na ruky, lebo je to taký "mojkáčik".
Musím povedať, že som ju poriadne ani nevidela, všetci sa jej venovali. 

Na obed mi zaspala v kočíku a keď sa zobudila, pokračovala sa zabávať s rodinou veselo ďalej. K večeru začala mrnkať. Brala som to normálne, veď z celého dňa a zo všetkých tých ľudí už musela byť unavená. Tak sme sa rozlúčili a išli sme domov. Líčka jej horeli, mala ich červené a oči lesklé. Zmerala som teplotu, ale nemala. Bála som sa, či niečo nechytila, lebo bola už nielen umrnčaná, ale plačlivá. 

Nie a nie zaspať. Neustále sa mrvila, fňukala, keďže som ju stále dojčila, bola na prsníku. Nezaspinkala ani po hodine, ani po dvoch.  Tak sme išli do kuchyne za ockom, nech to skúsi on, ale nechcela sa pustiť z mojich rúk. Pomasírovala som je bruško, lebo ktovie, čo jej dali ochutnať na oslave. Žiadna zmena. Očká jej blčali, ešte som ju takú nevidela. Asi je premotivovaná, mala veľa podnetov, mysleli sme si, aj keď Janulka bola zvyknutá na spoločnosť. Často sme chodievali na návštevy, do detských centier...

Noc bola veľmi zlá. Od únavy len driemkala, nedá sa to nazvať spánkom. Ráno žiadna zmena, tak sme išli k lekárke. Hrdlo mala čisté, dýchanie tiež, vypýtala som si crp test, lebo malá sa mi naozaj nepozdávala. Nič. Všetko po zdravotnej stránke v poriadku, len lekárka spomenula, že možno je to začiatok nejakej choroby, nech ju sledujem a keby niečo, nech prídeme aj na krv.

Moja starká tvrdila, že dcéra dostala "z očí"

Janulka bola naozaj nesvoja. Ani na krok sa odo mňa nepohla, hoci inokedy za ňou behám po byte. Išla som k našim a starká, len čo sa na Janulku pozrela, hovorí, že má "z očí". No jasné, že som ju vysmiala, starká je na také veci, ale ja teda nie. 

Na druhý deň som však s Janulkou za ňou pokorne prišla, že teda, ak má to "z očí", že či jej vie pomôcť. Zhádzala jej uhlíky  do vody  a tou ju potrela, mrmlala si pritom čosi. Potom ju ešte popľula trikrát na čelo a rozotrela....Janul bola celý čas ticho. Únavou asi, alebo ktovie, čím.

Mama mi vravela, že za starkou takto chodievali ženy z dediny, že som mala na ňu dať už skôr. Nevedela som o týchto jej "schopnostiach", resp. som si myslela, že sú len výmyslom starej ženy. Tú noc moje dieťa spalo.

Na druhý deń ráno sa zobudila a bola to opäť naša Janulka. Veselá, živá, oči jej neblčali. Asi sa mi budete smiať, ale išla som za starkou, aby ma naučila to s tými uhlíkmi. Veľmi rada mi ukázala čo a ako. Našťastie som to už nemusela použiť. 

Myslite si o tom, čo chcete, aj ja som si myslela a možno je to len zhoda okolností, ale mojej dcére tie "čary", alebo dobrota mojej starkej pomohli.

- čitateľka Iveta- 

Máte aj svojpríbeh? Chcete sa vyrozprávať, poradiť, či inšpirovať ostatné ženy? Napíšte nám. story@orbisin.sk