Zápisky štvornásobnej matky: Máme doma myš a muž chce zohnať sovu
Keď zistíte, ako malá potvora postaví do pozoru celú rodinu.
Noc prvá
Počujem niečo škrabkať v kuchyni. Zvuk, ktorý je neobvyklý - škrabkanie v kuchyni zvyčajne nemávame. Jemné rachotenie alebo špliechanie umývačky, to áno. Občas radi načúvame rušnému životu chladničky. Vtedy si predstavujem malých mužíčkov, ktorí v tej chladničke pracujú, prelievajú tekutiny, spravujú motory, ...a keď majú chvíľu voľno, veselia sa.
No škrabkanie, to je novinka. Tak sme dospeli k podozreniu – máme doma myš! Ženiem muža na pátračku. „Tuto táto skrinka dolu to bude, hľadaj!“ Prezerá, prekladá potraviny, konštatuje všade rozsypanú múku (hej drahý, kváskujem, veľa sa u nás pečie a múka je naozaj všade). Myši nikde. Bobky žiadne. Škrabkanie stíchlo.
Mám doma slimáčika: 15 rád pre rodičov detí, ktoré majú na všetko čas
Noc druhá
Niečo po pol jedenástej prichádza prvorodený, vyklepaný ako uvoľnený blatník na bicykli. „Mama, ja sa bojím, mám v izbe určite myš!“ Páni moji, ako na to prišiel(?!), decentne sme mu túto skutočnosť o novom prírastku v domácnosti zatajili. Keď sme oznamovali posledné tehotenstvo, neznášal to dobre, proste nemá rád prírastky, vraj je nás v dome už hrozne veľa. O myši sme teda nikomu nič nepovedali, ale teda, keď už na to prišiel sám, idem s pravdou von: „Hej, počula som ju včera škrabkať v kuchyni.“
Prispanému mužovi odovzdávam dojča, ktoré na lov myši o pol jedenástej v noci nie je celkom nastavené, zato ja ako tvor zvedavý a hlodavcov obľubujúci sa rada podujímam na toto nočné dobrodružstvo. Vyzbrojená USB baterečkou napojenou na powerbank, ktorú mi ako povinnú výbavu syn prichystal, sa nenápadne plížim do jeho izby a smerujem k inkriminovanému kútu. Hľadám, snorím, odsúvam nábytok... Komentujem potravu, ktorú syn nechal na zemi, síce v zabalenom stave, ale predsa len: „Synak, synak, vrecko sladkostí nechať na zemi pre myš, uff... Sa potom divíš, že tu máš myši!“ (No nevyuži to moja na výchovu, proste mi to nedalo. )
USB baterečka zhasína každých 20 sekúnd. Má to tak nejak nastavené asi, ale už som na to prišla a viem kde sa zapína, takže nepodlieham panike a jednoducho si ju zapínam stále dookola. Zisťujem, že za stolom si musí synak povysávať a tiež objavujem celkové medzery v čistote obydlia, ktoré bude musieť synak vyplniť. Týmto novým faktom nie je veľmi nadšený, ale momentálne je prvoradý des a hrôza, ktorú vyvoláva predstava toho obludného stvorenia, ktoré by mohlo v noci okolo neho šmejdiť.
Hľadáme, prekladáme, prisvecujeme, nakoniec ticho v prítmí posedávame a vyčkávame, načúvame. Počujem akurát syna, ako vŕzga na stoličke. Celý zgrčený – nohy, ruky, všetko v kope, len nech ho tá obluda neprepadne!
Napomínam ho, nech nevŕzga. Myš ho počuje.
Myš nikde, bobky nikde. „Milý môj, asi si ju počul z kuchyne cez susednú stenu“. Ešte ho napomínam, nech si poukladá tie sladkosti zo zeme a hryziem si do jazyka, zamlčiavam skutočnosť, že keď taká myš chce, nájde si ich aj hore na polici. Našťastie mi doplo, že tento intelektuál rýchlo pochopí, že ak myš vyjde na policu, poľahky vyjde aj k nemu na hornú posteľ... Viem, že on nestojí o takúto spoločnosť a ja zas nestojím o prebdetú noc pod nátlakom na hľadanie tej nebezpečnej ozruty. Ubezpečujem ho, že istotne milá myš hryzká a škrabká v kuchyni a on môže v bezpečí spať. Funguje to. Wau.
Šťastný single život (?) alebo o čom sníva mama počas lockdownu
Deň tretí
Rozruch, ktorý má v tejto domácnosti stúpajúcu tendenciu, ma primäl k rozhodnému kroku. Idem upratať danú skrinku v kuchyni, ktorá môže potenciálne poskytovať prístrešie tvorovi, ktorý vyzerá, že si nezískal priazeň obyvateľov tohto domu. Cestoviny, dózy s potravinami, balíky múky... Všetko vypratané, vyčistené. Našla som jeden bobček. Malý, malilinký. Nepoznám veľmi myšacie bobky, vyzerá to skôr ako hmyzí bobček. Myš som nenašla. Iba ten jeden mini bobček.
Noc tretia
Budím sa na svetlo a šuškanie. Dnes v noci loví muž. Myš si to strihla do vedľajšej izby a svojou prítomnosťou priniesla kus nečakaného a najmä neželaného vzrušenia jedenásťročnej dcére. Tá sa okolo pol piatej údajne prebudila na to, akoby jej mobil vibroval pri nohe, no keďže tento predmet následne spadol a zutekal, pochopila, že sa bude pravdepodobnejšie jednať o živého tvora. Paralyzovaná strachom nebola schopná ani vstať a nežne nás prebudiť, tak iba bezmocne pišťala priamo z postele. Ja, sladko spiaca, som sa oddávala slastnému nočnému životu (tak volám môj spánok, pri deťoch je toto môj vysnívaný nočný život). Prebudili ma až hlasy a svetlo nočných lovcov. Necítila som k tomu stvoreniu žiaden hnev. Ale že nezatvorili dvere na spálni, keď šli na lov, to ma celkom napálilo. Tak dobre sa mi spalo a zobudili ma!
Akú stratégiu lovu muž zvolil, netuším. Ja som to zvolila ako výchovnú stratégiu – využitie strachu z hlodavcov ako výchova k poriadku. Či zafunguje, ukáže čas. Skôr si myslím, že nie.
Dcéra putuje do izby na opačnom konci domu. Myš, ktorá tejto noci nabrala reálnejšie kontúry (popri zvukových vnemoch sa zapojili aj ďalšie zmysly), získava výhodu teplého ubytka zadara a celú izbu má len pre seba.
Deň štvrtý
Sme konečne presvedčení, že v našom dome je myš. Muž predsa len ešte trochu pochybuje, či to nebola len dcérina nočná fantasmagória, ale zhodujeme sa na tom, že by sme mali zahájiť nejaké účinnejšie lovecké, alebo aspoň potvrdzujúce stratégie. Mačka v izbe sa nám zdá ako veľmi nudné riešenie. Muž chce loviť cez deň. Vysvetľujem mu, že myš je nočný tvor, preto ju sova loví v noci. Ak by myš v noci spala, sova by ju neulovila.
Muž chce zohnať sovu.
Had je napokon dostupnejší. V chovprodukte by to mohlo vyzerať asi takto: „Dobrý deň, žerie tento had myši? Super, berieme. Ďakujeme, myš máme.“ Muž uvažuje, že taká anakonda sa nezmestí za skriňu a čo ak sa myš pred ňou ukryje? Mačka sa taktiež za skriňu nezmestí a predsa dokáže myš uloviť, určite to zvládne aj anakonda. Upozorňujem na fakt, že „...akože a čo potom s tým hadom?“. Muž sa nedá zaskočiť, zháňa Hadiarku.
Objednávka a lá „U Číňana“ nás nakoniec celkom uspokojila nákupom dvoch lepiacich pascí a jednej klasickej sklápacej pasce na myši. Za tretinové ceny ako v bežných domácich potrebách. Odporúčam na výhodný nákup (nie na lov myši, neskôr sa to vysvetlí).
O tom, ako môj muž dostal nápad a... ja venčím psa
Nástrahy
Môj muž nie je vulgárny typ. Snaží sa nastaviť pasce, kúsky syra, orechy... Lepiacu nástrahu zvládol v pohode, ale už niekoľko krát sa z izby ozvalo hlasné nedokončené „Pi...!“, z čoho som usúdila, že kladenie myšacích pascí nebude celkom jeho parketa. Opatrne vchádzam s návrhom, že napriek jeho početným zraneniam prstov po niekoľkonásobných sklapnutiach zákernej ničivej pasce, to predsa len skúsim aj ja a buď si ponadávam, alebo to konečne skončí. Moji predkovia mi zanechali manuálne kvalitne konfigurované genetické dedičstvo, tak som pascu poľahky uložila na prvý pokus a bez zranení.
Vyčkávame.
Myš vyčkáva tiež.
Až náš odchod na poobednú prechádzku po niekoľkých hodinách myš upokojil natoľko, že sa jej potulky našim domom tentokrát stali osudnými. Syr i orechy z pasce vyjedla bez väčších problémov, ale lepidlo jej schopnosti prekonalo.
Keď to drobné úbohé stvorenie vidím, premáha ma smútok. Mám rada hlodavce. Sú malé, milé, jemné, krehké. Rozumiem, že nie každý musí zdieľať moje nadšenie, ale čože tá malá myš môže za to, že jej bolo zima a chcela sa skryť do tepla? Viem, že prenášajú aj nebezpečné ochorenia, veruže ich doma mať nechcem, ale aj tak... Och, ako mi jej je ľúto! Potláčam slzu v oku. Toto som nedomyslela.
Muž ide úlovok vyhodiť do smetí. Náš ďalší - päť ročný potomok jej chce dať potravu, aby neuhynula. Prekecla som sa, že uhynie. Plačeme spolu. Aj jemu, aj mne je toho malého stvorenia ľúto. Objímam ho (syna, nie stvorenie) a v tomto objatí plačeme na chodbe. Chápem ho a zároveň som na neho pyšná, vďačná za tú empatiu a obrovský cit, ktorý v sebe má. Vysvetľujem mu, že myškám je lepšie mimo ľudských obývačiek, kuchýň a postelí a sľubujem mu, že nabudúce kúpime pascu, v ktorej myš neuhynie. Aj pavúky predsa vyhadzujeme v poháriku von.
Noc štvrtá
Všade ticho, žiadne škrabkanie. A my dúfame, že bola iba jedna.