Skutočný príbeh: Mamou vďaka MEDICÍNE
Poznáte to, človek mieni... A niekedy mení aj plány. Hlavne ak sa na tehotenskom teste objavia dve čiarky. Potom sa však všetko začne rúcať a narýchlo poskladaná skladačka začiatku spoločného života už takmer v trojici, spľasne ako bublina.
Presne takýto pocit som mala, keď som sa začítala do príbehu na mamičkovskom fóre. Jeho autorkou bola žena s nickom „rybkaa“. Unikátnym autorským štýlom opisovala neľahkú cestu, ktorú podstúpila v boji o svoje šťastie. „Denník Rybenky“ – tak sa volá jej blog či denník o tom, ako sa dočkať dieťaťa a pritom sa nezblázniť, ma zaujal natoľko, že som jej musela napísať. Dvom častiam príbehu totiž chýbal záver a v ňom to najdôležitejšie rozuzlenie.
Pomohlo umelé oplodnenie Martine na ceste za vytúženým bábätkom? Z príbehu mi bolo jasné, že na prvý ani druhýkrát to nevyšlo.
Overené našou čitateľkou: Otehotnela som vďaka čínskej medicíne
Na začiatku rozprávka
Príbeh malej Rybenky (tak nazýva Martina v blogu svoje nenarodené bábätko) sa začal pred šiestimi rokmi. Tehotenský test ukázal dve čiarky a rozprávka o spoločnom živote Martiny a Slavomíra sa mohla začať.
„Otehotnela som takmer na prvý šup po vysadení antikoncepcie v roku 2013, čomu sme sa veľmi potešili a narýchlo sme aj naplánovali svadbu, aby sa dieťatko narodilo už v manželstve. Ale v 12. Týždni som potratila, bábätku prestalo biť srdiečko a musela som podstúpiť kyretáž. Svadba potom bola a o bábätko sme sa ďalej snažili, ale už to nešlo tak ľahko ako prvý raz. Musela som podstúpiť konizáciu krčka maternice,“ opisuje neľahké obdobie Martina. Bábätko však neprichádzalo.
„Zhruba po roku a pol od potratu sme prvýkrát vstúpili do centra asistovanej reprodukcie a spermiogram potvrdil naše podozrenie, že niekde je problém.“ A tým sa to všetko začalo.
Boj o „Rybenku“
Návšteva centra asistovanej reprodukcie býva pre mnohé páry náročná. Predsa len, stále reálnejšia je možnosť, že pri niečom, čo by sa malo odohrávať v intimite medzi dvoma ľuďmi, bude celý zástup lekárov a sestričiek. Diagnóza je však niekedy neúprosná a túžba po bábätku prisilná.
„Nebolo to ťažké, ani sme o tom dlho nerozmýšľali, proste sme šli. Ešte na prvom stretnutí bol manžel na spermiograme, ktorý vyšiel ako ťažký stupeň OAT (oligo-asteno-tetarozoospermia). Na odporučenie lekára bral vitamíny a absolvoval druhý spermiogram, ktorý vyšiel v podstate rovnako. Preto sme sa rozhodli, že nebudeme viac čakať a ideme do IVF.
V septembri 2015 sme prvý raz navštívili sanatórium pre liečbu neplodnosti v Martine. Znova sme prešli sériou vyšetrení a odberov,“ spomína Martina. Opäť sa potvrdila partnerova diagnóza. Ona bola podľa výsledkov vyšetrení v poriadku a tak im nič nebránilo v ceste zahájiť boj o bábätko už s pomocou modernej medicíny.
Bábätko ako výzva
Odhalenie príčiny neúspešnej snahy o bábätko je pre niektoré páry zlom – niektorí to berú ako osobnú prehru, iní sa začnú obviňovať, no mnohé páry to ešte viac stmelí. Našťastie.
„Keď manžel videl tie lieky a injekcie, tak zbledol, ja som to brala som ako novú skúsenosť. On to niesol podstatne horšie, hoci sa snažil to skrývať a nedávať najavo svoje obavy, prežíval so mnou každú injekciu, každý odber a negatívny výsledok. Ja som bola nad vecou, on "robil paniku". Nie doslova, ale jeho obavy boli veľké, už aj preto, že on sa len prizeral a ja som musela všetko podstupovať na vlastnej koži. Bol mi vtedy veľkou psychickou oporou a snažil sa zo všetkých síl,“ zdôrazňuje Martina.
To ešte nevedela, že hormonálnou stimuláciou, odberom vajíčok a vkladom embrya sa to nekončí. „Celkovo sme mali len jeden IVF cyklus, ale s úžasným výsledkom - odobrali mi až 27 vajíčok, z toho 22 bolo oplodnených metódou PICSI, prežilo 9 embryí a napokon do inkubátora putovalo krásnych 8 embryí v štádiu expandovanej blastocysty. Nemala som čerstvý vklad nakoľko som mala OHSS (hyperstimulačný syndróm pozn. red.), takže som absolvovala až vklad mrazeného embrya. Celkovo som ich mala päť v priebehu roka,“ vymenúva statočná žena. Je prirodzené, že po každom vklade embrya dúfate, že sa na tehotenskom teste objavia dve čiarky. Ani tie však nemusia znamenať tehotenstvo.
Mama v nádeji: Tri potraty, jedno umelé oplodnenie...
„Od prvého momentu ako som vysadila antikoncepciu (a teda sme sa začali snažiť), po narodenie nášho syna prešli 4 roky. Neviem, či je to veľa alebo málo, ale za tú dobu sme toho stihli dosť. Prvý úspech v podobe tehotenstva, spontánny potrat, kyretáž, opätovné snaženie, návšteva CAR, základné vyšetrenia, preliečenie manžela, meranie bazálnej teploty, konizácia, prvý IVF cyklus v dlhom protokole, odber vajíčok, 4x KET (vklad mrazeného embrya), vyšetrenia reprodukčnej imunity, hematologické vyšetrenie, hysteroskopia, biochemické tehotenstvo a nakoniec aj skutočné tehotenstvo zakončené pôrodom,“ spomína dnes už s úsmevom. Rovnako so zdvihnutými kútikmi úst reaguje na otázku o tehotenských testoch, ktoré si počas tohto obdobia urobila.
Milión tehotenských testov, milión sklamaní a jedna radosť
„Bolo ich asi milión! Niektoré dni som si spravila aj tri, akoby som ich chcela presvedčiť, že musia ukázať to, čo chcem vidieť. Testovala som ráno, večer, cez deň, sledovala každučký tieň, hľadala duchov a tých teda bolo. Vtedy pomohlo len jedno - čakať a spraviť test znova. Vždy som bola netrpezlivá a nevedela som sa dočkať výsledku! Testovala som vždy skoro po vkladoch alebo po ovulácii a sledovala, či čiarka vyskočí a či bude silnieť,“ dodáva. Až raz tá čiarka „naskočila“ a každým dňom bola výraznejšia. Už žiaden „duch“, ale naozajstná krásna čiarka odhaľujúca tajomstvo rastúce v brušku.
Stále „trochu“ tehotná
Hovorí sa, že úspech sa začína v hlave. Aj tehotenstvo. Obzvlášť vtedy, ak po ňom neskutočne túžite. Ak navyše viete, že lekár do vás vložil niekoľkobunkové embryo, ste tehotná od prvého okamihu. A sklamanie, ktoré nastane v prípade neúspechu býva bolestivé. Rovnako úmerná je však radosť z „koľajníc“ na teste, z pozitívnej krvi a bijúceho srdiečka na obrazovke ultrazvuku.
„Po každom vklade som sa cítila tehotná. Nahovárala som si príznaky, ktoré som nemala, cítila som, že to určite vyšlo a nechcela som si pripustiť žiadny neúspech. Po piatom KET som sa na všetko „vybodla“. Tvárila som sa, že sa nič nedeje, žila som životom ako predtým, boli sme s manželom na dvoch turistických prechodoch, oslávila som svoje 33. narodeniny vo veľkom štýle, chodila som do práce, starala sa o domácnosť, nešetrila som sa v žiadnom smere a nepozorovala som sa.
Menštruácia, ovulácia a čakanie. Čo trápi snažilky?
Test som si spravila aj tak pomerne skoro - už piaty deň po vklade a zázrak, bolo to tam. Žiadny falošný duch, bola tam čiarka, slabunká, ale bola a každým dňom bola silnejšia,“ hovorí Martina, ktorá úspešný vklad pripisuje svojmu vtedajšiemu duševnému rozpoloženiu a nesledovaniu sa. Predošlé neúspechy jej však stále bránili radovať sa naplno.
„Keďže som si ešte pred odberom krvi spravila niekoľko tehotenských testov, vedela som, že sa potvrdí to, na čo sme tak dlho čakali, ale predsa tam len bola obava, či naozaj, či bude hodnota dosť vysoká a hlavne, či bude rásť. Bol to ale skôr podvedomý pocit. Inak som bola pokojná a zmierená so všetkým, verila som, že konečne prišiel rad aj na mňa a že teraz to už naozaj musíme dobojovať do víťazného konca. Nebála som sa, strach by mi len priťažil, myslela som pozitívne a nepripúšťala som si, žeby sa mohlo niečo pokaziť.
Prvý trimester bol trochu kritický, keďže som dlho špinila z dôvodu abrupcie gestačného vaku, vtedy som sa ozaj bála, ale stále som sa snažila strach potláčať. Neostávalo znova nič iné, len čakať. Našťastie to prešlo a celé tehotenstvo bolo úžasné, pohodové a zázračné. Nebývalo mi zle, mohla som zjesť aj slona na masle praženého, cítila som sa dobre, bola som spokojná a celé som si to užívala,“ opisuje šťastná maminka dnes už 18-mesačného Šimonka.
Čakanie bolo najhoršie
Keď sa pri problémoch so splodením potomka rozhodne pár vyhľadať pomoc odborníkov, je prirodzené, že očakávajú rýchly efekt navrhovanej liečby. Skrátka, že ich snaha sa za pár dní či týždňov pretaví do pozitívneho tehotenského testu. V praxi to tak nevyzerá a presvedčil sa o tom aj Slavomír s Martinou.
„Najhoršie bolo to čakanie. Nekonečné, dlhé, neustále pretrvávajúce čakanie. Čakali sme na termín, na menštruáciu, aby sme mohli začať protokol, čakali sme na výsledky vyšetrení, na odber vajíčok, na ich vývoj, na vhodný čas realizácie KET, stále sme na niečo čakali. Najhoršie ale bolo čakanie na výsledok po vklade. Tlačili sme čas očami, darmo sme si povedali, že na to nebudeme myslieť, stále sme mali tú myšlienku v hlave, že čo ak to práve teraz vyšlo. IVF je úžasný spôsob ako sa naučiť trpezlivosti a pokore, keď nemôžete robiť nič, len čakať a byť pripravení na všetky možné scenáre,“ vysvetľuje Martina.
Repete sa nechystá
Problémy s neplodnosťou rieši v súčasnosti každý šiesty pár. Každý z nás teda pozná minimálne jeden pár, ktorý na to, aby sa dočkal vytúženého dieťatka, musí požiadať o pomoc špecialistov. Ich cesta je ťažšia, no bábätko za to stojí. Pokora a nadhľad, ktorý na tejto ceste získajú, ich donúti mnohé veci prehodnotiť. Napríklad aj sen o veľkej rodine.
„Manžel by ešte chcel pre synčeka súrodenca, ale ja nie. Som takto spokojná a tiež už nechcem pokúšať osud, mala som krásne tehotenstvo bez komplikácií, rovnako hladký pôrod a napokon máme krásne zdravé dieťa. Bolo nám dopriate raz a ja viac nežiadam. Som spokojná s tým, čo máme, druhý raz by už osud nemusel byť natoľko žičlivý. Máme ešte troch „mraziačikov“, ale už dlho som rozhodnutá ich nevyužiť, chcem si čo najviac užiť synčeka, na ďalšie dieťa by som si možno trúfla, keď bude mať tri roky a to už ja budem za zenitom.
Žartujem, stále je to vek, kedy môžem mať deti, ale podvedomý strach mi to už nedovolí a ja nechcem riskovať s vedomím, že sa zahrávam aj so zdravým ďalšieho dieťaťa,“ konštatuje Martina. A hoci je to pri pohľade na šťastných rodičov malého drobca vidieť okamžite, neodpustím si otázku, či by to celé stálo za to.
„Áno, rozhodne. Neľutujem jediný cent zo sumy, ktorú nás to stálo, lebo úsmev či objatie od dieťaťa sa nedá vyvážiť peniazmi. Neľutujem rozhodnutie ísť do CAR, jediné, čo ma predtým mrzelo, že sme to mohli urobiť skôr, ale všetko má svoj čas a asi to tak malo byť. Celkovo IVF je riadna šupa na psychiku, preto sa treba na to ozaj pripraviť, že to nebude jednoduché, ale rozhodne to stojí za to, tá šanca, že raz sa dočkáte, tam vždy je a netreba sa vzdávať, len bojovať až do konca,“ uzatvára svoj príbeh Martina.
A čo bolo ďalej?
„Po skončení mojej materskej dovolenky nastúpil na materskú dovolenku ocko Slavomír a ďalej pokračuje v rodičovskej dovolenke – doma so synčekom si budujú úžasný vzťah, o čo by ako pracujúci otec prišiel-“
Čo na to ocko?
„Chcel som vedieť, aké to je. Každý otec by si to mal vyskúšať, aby sa nehovorilo mamám, že však sú doma na materskej, majú voľno a nič nerobia, len sa hrajú doma s deťmi. Niekedy to nie je ľahké, a pritom mám všetko nachystané, či jedlo, oblečenie (aj keď niekedy musím hľadať čo krpcovi obliecť). Dalo mi to iný pohľad na život. Je pekné, keď vidíte ako vám dieťa vyrastá pred očami, stále ma prekvapí niečím novým.
Na jednej strane mám o dosť menej času - záľuby idú bokom, aj keď občas sa odreagujem pri športe alebo s kamarátmi na pive, no pribudla únava. Ale neľutujem, je to krásny čas, ktorý so synom spolu trávime a som rád, že ho vidím vyrastať, ako denne robí pokroky, ako napreduje a raduje zo života.“
Skutočný príbeh: Lekári vraveli, že deti mať nebudem. V hre je endometrióza.