Skutočný príbeh: 150 metrov ma delilo od mojich synov

spracovala Marika Koscelníková | 6. november 2021
Vzácne dvojičky
foto: archív rodiny

So Žanetkou a jej príbehom ste sa mohli stretnúť na našej webovej stránke. Písala nám v ťažkom období hospitalizácie so vzácnymi jednovaječnými, monochoriálnymi, monoamniálnymi dvojčatami. V jej slovách bolo veľa obáv, ale aj vďaka vašim povzbudivým komentárom sa mohla aspoň chvíľu cítiť lepšie. Žanetkin príbeh pokračuje.

Chlapci sa narodili v 33. týždni

Keď som si čítala a prijímala podporu od stoviek mám, ktoré reagovali na môj príbeh, uľavilo sa mi. Aspoň na chvíľu mali moji chlapci v brušku a ja pokojnejšiu noc. Na druhý deň ráno na vizite však prišiel šok. Pán doktor mi oznámil, že už nebudeme čakať so slovami, že teraz je najvhodnejší čas a nie je možné nás sledovať 24 hodín denne, aby sa neskôr niečo nepokazilo. Vysvetlil mi všetky riziká, pre a proti a hlavne, v akom stave budú moje detičky po narodení. Uisťoval ma, že o ich zdravie sa nebojí, pretože na poslednom ultrazvuku bolo všetko v poriadku a chlapci mali krásnu hmotnosť. 

Rozplakala som sa 

Cítila som obrovský strach, nevedela som, čo ma čaká a čo sa bude diať, nedovolila som si oponovať odborníkom, ale aj napriek ich uisteniu, že to bude v poriadku, bála som sa! 

V piatok ráno o 06.00 hodine ma odviezli na sálu. Približne o 12.00 som sa prebrala na JIS-ke, sestrička ku mne hneď pribehla so slovami, aby som sa neľakala, že mám transfúziu a kyslík. Pýtala som sa, čo sa stalo a kde sú moje deti. Nikto mi nič nepovedal, len to, že príde doktor a všetko mi vysvetlí...

Prežívala som to veľmi zle, nevládala som rozprávať, pohnúť sa, všetko ma ťahalo, bolelo, v krku obrovská hrča. Čo je s mojimi chlapcami?  Po troch hodinách konečne prišiel pôrodník, vysvetlil mi, že som na sále príliš krvácala a bola potrebná transfúzia. Stále som sa pýtala na deti, no nikto mi nič nevedel povedať a ja som bola zúfalá... Až napokon popoludní konečne prišla lekárka z novorodeneckého oddelenia. Uistila ma, že chlapci sú v poriadku. Samko po narodení vážil 2020 g a Jakubko 1950 g. Poprosila som sestričku, aby mi ich aspoň odfotila. Odľahlo mi, že sú v poriadku, ale aj tak to boli ťažké hodiny.

150 metrov ma delilo od mojich synov

Neprajem žiadnej mamičke prežiť to, čo som zažívala ja. Tá bezradnosť a strach, všetko sa vo mne miešalo. Na druhý deň ráno ma postavili na nohy. Moja prvá namáhavá cesta bola viac ako 150 metrov na novorodenecké oddelenie  a viedla za mojimi deťmi. Keď som ich uvidela takých maličkých, bezbranných v inkubátore, nevedela som sa udržať na nohách...

Po pôrode som sa dávala veľmi rýchlo dokopy, musela som, keď som chcela byť s nimi. Každý deň som za nimi chodila niekoľkokrát denne, nosila im mliečko a hladkala tie maličké bezbranné telíčka. Hneď som vedela, že Samko bude maznáčik, veľmi rád sa túlil, a Jakubko bude viac uplakaný, väčší výmyselník. A takto je dodnes. 

Chlapci sa narodili v Martine, ale po necelých dvoch týždňoch nám ich previezli do Žiliny. Vraj to nie je úplne štandardné, ale nevyžadovali špeciálnu starostlivosť, po pôrode dýchali sami, potrebovali sa už len rozpapať. V Martine tak uvoľnili miesto pre ťažšie prípady predčasne narodených detičiek. Po šiestich dňoch nás aj zo žilinskej nemocnice konečne prepustili, keď mal Jakubko 2 200 g. 

vzácne dvojičky

Držme sa, mamy

Začiatkom augusta sme si naše malé mono zázraky priviezli domov, čakala nás už netrpezlivo naša dcérka Danielka, ktorá je už veľká päťročná slečna. A začal sa kolotoč. Nestíhame, všetko robíme na poslednú chvíľu, stále bojujeme so žiarlivosťou našej dcérky na mladších súrodencov. Priznávam, občas som bezradná. Ale keď sú chvíľky pokoja, s manželom sa dívame na naše tri deti – nikdy by som nepovedala, že budem mať tri – a na všetko zlé zabúdame. 

Aktuálne chodíme na kontroly k rôznym špecialistom, zatiaľ je to stále len preventívne, pretože naši chlapci narodení v 33. týždni sú zdraví a majú sa k svetu, čo nám dávajú každý deň, každú hodinu, teda väčšinou každé tri hodiny najavo. 

Týmto by som chcela prejaviť veľkú úctu a rešpekt pred všetkými mamičkami dvojičiek a nielen dvojičiek, ale i mamičkám predčasniatok. Kto nezažije na vlastnej koži, nepochopí... a zároveň sa ešte raz veľmi poďakovať za vaše povzbudivé komentáre, aj vďaka ktorým som to zvládala lepšie. Držme sa, mamy!

vzácne dvojičky

- mama Žanetka-

Monochoriálne a monoamniálnyme dvojčatá

Čo to znamená?

Mo-mo dvojčatá sú jednovaječné dvojčatá, ktoré sa vyvíjajú v jednom spoločnom vnútornom i vonkajšom plodovom obale. Nie je to obvyklý jav, vyskytuje sa približne iba v 1 % tehotenstiev s dvojčatami. Prakticky všetky mo-mo dvojčatá sa rodia predčasne. Lekári sú donútení posúdiť riziká stavu detí v maternici s následkami nedonosenosti. Mo-mo dvojčatá sú vždy rovnakého pohlavia: dvaja chlapci alebo dve dievčatá. Majú rovnaké pohlavie rovnako ako ostatné jednovaječné dvojčatá, pretože pochádzajú z toho istého genómu.

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: