Na vlastnej koži: Radšej prísť o vlasy, ako o život
Tohto hesla sa držala Katarína, mama dvoch krásnych detí, keď sa jej život znenazdajky zmenil. Bolo to nečakané, no čo by iného zložilo, ju posilnilo. Jej príbeh je tak trochu mementom aj pre nás všetkých– to najcennejšie, čo máme, je zdravie a rodina.
Bolo leto 2012, mala som 34 rokov, doma 3-ročnú dcérku, 6-ročného syna a milujúceho manžela.
Po veľkých prázdninách mala Simonka nastúpiť do škôlky, Tomáško do školy a ja po 6 rokoch na rodičovskej do práce. Ale plány sú jedna vec a skutočnosť druhá. Jedného pekného dňa som si mimovoľne siahla na krk a nahmatala som si tam hrčku, v jamke medzi klúčnymi kosťami. Bola tvrdá, divná a neveštila nič dobré... Už pár mesiacov predtým – akoby mi osud chcel niečo naznačiť – sa mi do rúk dostávali samé články s témou lymfóm – rakovina lymfatických uzlín.
Skutočný príbeh: Do života mi vstúpila rakovina
Nečakala som ani deň, okamžite som šla k lekárovi
Ten ma poslal na CT, a výsledok? Tumor o veľkosti 3,5 cm, odporúčanie na biopsiu, s tým, že tam sa uvidí, čo to vlastne je. Vzorku z krku mi v celkovej narkóze brali v ružinovskej nemocnici. Už predtým mi bolo povedané, že tieto vzorky vyhodnocujú najlepšie v Martinskej fakultnej nemocnici, ale sanitka so vzorkami tam chodí raz za 2 týždne a ak toľko nechceme čakať, máme možnosť si to tam odniesť sami.
Takže počas operácie môj muž stál v nemocnici za dverami sály, po nej mu dali do rúk škatuľu s formaldehydom, kde bola vzorka môjho nádoru a on s tým sadol do auta, aby vyštartoval z Bratislavy do Martina. Tam ho už čakal pán profesor Plank, ktorý to prevzal. Čakali sme. Nebola by som to ja, aby som si aj v tejto situácii nerobila srandu. Povedala som mužovi, že čo ak ťa zastavia policajti a opýtajú sa, čo to tam prevážaš? Veď, ak im povieš, že manželkin nádor, rovno ťa vezmú na testy, či neberieš nejaké drogy...
Sranda ma prešla o týždeň...
Sedela som v ordinácii pána primára Vranovského, na oddelení onko-hematológie v Národnom onkologickom ústave v Bratislave. Výsledok odobratej vzorky – non Hodgkinov lymfóm (ext. zdroj Hodgkinova choroba), veľkobunkový difúzny, typ A, druhé štádium. „No, fasa. Ako sa toho zbavím?“ – opýtala som sa doktora. Ja som asi tvrdá povaha, možno čakal slzy, alebo že sa zosypem. Potom som mu povedala vetu, ktorá ho viditeľne pobavila: „Pán doktor, ja si nemôžem dovoliť vystrieť kopytá!“ Načo mi on povedal, že takýto prístup sa mu páči a potom mi všetko podrobne vysvetlil.
Lymfóm, to je vlastne také šťastie v nešťastí, pretože až 85 – 90 % ľudí sa z toho úplne vylieči!
Aké vysoké čísla, neexistuje, aby som sa do nich ja nevmestila! – povedala som si. Tento typ rakoviny patrí medzi tie, na ktoré chemoterapia zaberá. Lekár mi naplánoval 12 dávok kombinovanej chemoterapie R-CHOP a 8 dávok tzv. monoklonálnej CHT – Mabthera. Mabthera je liek, ktorý vie cielene vyhľadať chorú bunku a zničiť ju, zároveň je to aj zaisťovacia liečba.
Z ordinácie som vychádzala s pocitom, že som v dobrých rukách, že primár Vranovský je správny človek na správnom mieste. (Navyše, aj veľký fešák.) Ešte ma čakal odber kostnej drene, či choroba nezasiahla aj ju. Pred zákrokom mi pichli liek na utlmenie, ale nezabral mi, takže to bolo pre mňa celé bolestivé. Dva cisárske rezy boli oproti tomu úplná malina. Našťastie, výsledok bol dobrý, kostná dreň bola čistá.
Rakovina prsníka: NIKTO nemôže povedať, že sa ho to netýka...
O pár dní ma čakala prvá chemoterapia
Vedela som, že mám dobré vyhliadky, chorobu mám zistenú v skorom štádiu a bez metastáz. Do kariet mi nahrávalo aj to, že som z Bratislavy a do Národného onkologického ústavu to mám 15 minút autom. Navyše, mám skvelého manžela, tých najlepších rodičov na svete a kopec dobrých kamarátok. Všetci mi boli odhodlaní pomáhať. Bolo len na mne, ako sa k chorobe postavím, pretože psychika, tá je veľmi dôležitá, kto sa zosype a vzdá... Ja som urobila veci tak, ako som ich cítila.
Vyhlásila som chorobe vojnový stav
Kúpila som si maskáčové vojenské nohavice a do Národného onkologického ústavu chcela chodiť už iba v nich...
O lymfóme som si naštudovala všetko, čo sa dá. Kamarátka ma nakontaktovala na pani doktorku z Modry, ktorá mi vedela poradiť ohľadom alternatívnej liečby. Ja uznávam alternatívnu liečbu iba ako podpornú popri klasickej, konvenčnej. Nikdy by som neodmietla chemoterapiu pri diagnóze, o ktorej viem, že sa z nej 90 % ľudí práve vďaka chemoterapii vylieči.
Na internete nájde chorý človek ohľadom liečby rakoviny také neskutočné množstvo hlúpostí! Všelijakí šarlatáni, ktorí chcú na človeku iba zarobiť! Ak by naozaj dokázali vyliečiť rakovinu, asi by už boli nositeľmi Nobelovej ceny, nie? Ja som sa však v prvom rade rozhodla počúvať lekárov.
Zašla som aj do obchodu s parochňami a kúpila som si rovno dve...
Vedela som, že vlasy mi vypadajú a vedela som aj to, že v šatke by som sa necítila dobre.
O svojej chorobe som napísala aj na isté fórum pre mamičky a od toho momentu som mala podporu aj od nich. Našla som tam veľa skvelých báb, ktoré mi držali palce, povzbudzovali ma a mysleli na mňa... A to mi veľmi pomáhalo. Na prvú chemoterapiu ma viezol ocino.
Pocity som mala všelijaké – strach, úzkosť a vždy prítomný hnev na chorobu, na nepriateľa, ktorý mi takto vtrhol do života. Človek nevie, čo má čakať, čo s ním budú robiť.
Ale, ako som zistila, chemoterapia, to sú vlastne infúzie, do žíl vám stečie 5 – 6 fľašiek kokteilu liekov a môžete ísť domov. Ja som mala liečbu naplánovanú tak, že jednu dávku chemoterapie som mala mať raz za 3 týždne. Keď mi stiekli všetky fľašky, prišiel po mňa opäť ocino, ale i s deťmi a rovno sme šli na Partizánsku lúku, veď bol krásny letný deň.
Vedela som, že zle mi príde až večer
A aj prišlo, dostavili sa bolesti hlavy, brucha, celého tela, mala som pocit, že celá opuchnem.
Ale bol to iba pocit, bolo mi horúco a ledva som dobehla na WC, kde som zvracala a zvracala... Bola som hore celú noc, zvíjala som sa v bolestiach a zvracala som tak, akoby to bola moja celoživotná záľuba... ☺ Ďalšie dni som strávila v posteli, úplne neschopná akejkoľvek aktivity. O deti sa starali moji rodičia, keďže muž chodil do práce. Na tretí deň som vstala a zrazu mi bolo dobre. Mali sme už dávnejšie zaplatený týždenný pobyt v Terchovej, spolu s mojou najlepšou kamarátkou a jej rodinou. A napriek protestom rodičov a váhaniu manžela, ja som rozhodla, že pôjdeme a hotovo.
Nebude mi choroba brániť v normálnom živote, ja sa nedám, nenechám sa obmedzovať!
V Terchovej sme strávili krásny týždeň, iba raz ma rozbolelo brucho, ale pamätajúc na radu nášho deda, vyriešila som to pivom spolu s frťanom. A pomohlo. Posledný deň pobytu, keď som sa česala, ostala na zemi taká kopa vlasov, že hrôza. „No, už je to tu,“ pomyslela som si. Vedela som, že vlasy pôjdu preč, a viete čo? Bolo mi to jedno.
Popri strachu, že možno dve malé deti ostanú bez mamy, je také niečo ako vlasy úplne bezvýznamné. Načo by mi boli krásne vlasy v truhle? Po príchode domov do Bratislavy som sa zamkla v kúpeľni, chytila som strojček, ktorým strihám syna a prešla som si ním po hlave. Vlasy som pozametala, vyhodila do koša, capla som si na hlavu parochňu a finito. Žiadne emócie.
A zrazu týždne leteli, druhá chemoterapia, tretia...
Tie som už zvládala bez ťažkostí, bez zvracania. Prvé dni po dávke sa človek necíti práve najlepšie, je akoby mechom udretý, často si musí ľahnúť, lebo proste nevládze. Ale mama malých detí musí fungovať, myšlienka na deti je hlavný hnací motor. Primár Vranovský mi povedal: „No, typická mama malých detičiek, nemáte čas byť chorá, že? A to je dobre.“
Viete, ak si myslíte, že na onkológiu chodia iba ľudia ako „zdrvené trosky“, tak sa mýlite. Drvivá väčšina ľudí, ktorých som tam spoznala, boli statoční, odhodlaní, dobre naladení a brali veci tak, ako sú. Každý musí hrať s takými kartami, aké dostal... Mne sa v Národnom onkologickom ústave zväčša stalo, že si ku mne prisadol nejaký starý dedko, ktorý mi chcel rozprávať vtipy alebo príhody zo svojho života, alebo sa ma dokonca jeden pokúšal baliť, na čom sa dobre zabávali aj moje kamarátky.
Letné prázdniny sa chýlili ku koncu a veru, boli krásne...
S rodinou sme boli na toľkých výletoch, koľko mi zdravotný stav umožňoval. Občas som sa zadýchala, občas nevládala, ale nemohla som to dať najavo pred deťmi. Pre ne vydržím a urobím čokoľvek. Prišiel september. Syn nastúpil do 1. triedy ZŠ a dcérka do škôlky.
Na jeseň 2012 som spoznala mladú, 26-ročnú maminu krásneho 3-ročného dievčatka. Ochorela tiež na lymfóm, len na iný typ než ja. Začala chodiť na chemoterapiu do mesta na strednom Slovensku, ale veľmi zle ju znášala, dokonca z nej mala popálenú ruku. Rozhodla sa ukončiť liečbu v čase, keď sa jej nádor zmenšil zo 14 na 5 centimetrov.
Chcela sa doliečiť alternatívnou liečbou – šťavy, vysoké dávky vitamínu C, sirup z Macedónska... Chodila vraj aj k nejakej ľudovej liečiteľke, ktorá vzývala anjelov a nabádala ju, aby nešla už ani na CT.
Prešlo pol roka. Choroba dostala čas a rozšírila sa do celého tela. Návrat ku klasickej liečbe nepomohol, táto krásna mladá žena zomrela jeden a pol roka od zistenia diagnózy. Bola to moja kamarátka, ktorú som nedokázala presvedčiť, že alternatívna liečba, ak sa upne iba na ňu, je cestou do hrobu (pri lymfóme určite). Odplakala som si svoje a vyčítala som si, že som nedokázala zmeniť jej zlé rozhodnutie.
Dnes viem, že sa nemôžem cítiť zodpovedná za rozhodnutia iných ľudí. Žiadneho dospelého, svojprávneho človeka nemožno nútiť, aby sa šiel liečiť, každý sa musí rozhodnúť sám za seba. Ale smútok, ktorý cítim za touto ženou, nezmierňuje ani čas...
Mala stále rovnako, dá sa povedať, že rovnako dobre
Ráno vstať, nasadiť si parochňu na hlavu, odviezť jedno dieťa do školy, druhé do škôlky, na obed zas pre nich ísť, učiť sa s malým, lúskať s ním prvé písmenká... Koncom septembra som mala mať štvrtú chemoterapiu. Doktor ma prekvapil, keď povedal, že mi po nej urobia prvé kontrolné CT. Začiatkom októbra som teda šla na to CT a výsledok zas prekvapil aj samotného doktora! Ono to bolo preč a zdalo sa, že celé! Doktor povedal, že teda toto sa stáva len raritne, aby už po 4 dávkach celý nádor zmizol. Takých prípadov je vraj len veľmi málo. Povedal mi, že s kombinovanou chemoterapiou je koniec a už doberiem iba Mabtheru.
Objednal ma na PET vyšetrenie, to je vyšetrenie scanom, ktorý presvieti každú bunku v tele. Termín však bol až 7. decembra. Tak som dovtedy chodila na Mabtheru, v novembri mi začali rásť vlasy... Na internetovom portáli, kde som mala toľko kamarátok, som založila album nazvaný Háro po liečbe, aby baby videli, že prísť o vlasy nie je tragédia, narastú ešte krajšie. Tragédia je zomrieť mladá a nechať tu malé deti bez mamy.
Výsledok z PET scanu bol rovnaký ako z CT – celá rakovina bola preč, všetko som mala čisté!
Mama, ocino plakali, a teraz už aj ja. Pán doktor Vranovský mi povedal, že odteraz už budem chodiť na kontroly len raz za 3 mesiace. Vraj môj typ lymfómu sa nezvykne vrátiť a ak, tak väčšinou v prvých dvoch rokoch po skončení liečby.
19. decembra, po poslednej Mabthere, som opúšťala Národný onkologický ústav (ext. zdroj nou.sk), už s pocitom, že tam viac nepatrím, veď som zdravá! Blížili sa Vianoce a moje deti si želali len jedno: aby bola ich mama stále už len zdravá. Syn to dokonca šepkal aj zlatej (vlastne žltej) rybke v našom akvárku.
Mám úžasné, statočné, empatické deti, ktoré dobre vedia, čo je dôležité, a čo nie. Cenia si zdravie, nenapchávajú sa sladkosťami, na fastfoody a podobné stravovacie zariadenia hľadia s odporom, pretože im bolo vysvetlené, že „jedlo“ tam je veľmi nezdravé. Keď niekde vidia človeka s cigaretou v ruke, nechápu a pýtajú sa ma, či chce ten človek dostať tú chorobu, čo som mala ja... Kiež by im to vydržalo...
Nikdy som sa nepýtala, PREČO som túto chorobu dostala práve ja.
Beriem veci tak, ako prídu, človek nikdy nevie, kedy ho čo čaká. Ak sa na niečo hnevám a niečomu nerozumiem, tak len tomu, že prečo museli kvôli mne trpieť rodičia, môj muž – úžasní ľudia, ktorí nikdy nikomu nič zlé neurobili. Tak veľmi sa o mňa báli.
Modlili sa, nespali celé noci a ešte sa aj pred deťmi museli tváriť, že je všetko v poriadku, že budem OK. Dnes sa skôr pýtam, aký to celé malo zmysel. Nám choroba neprehádzala hodnoty, my sme mali vždy jasno v tom, čo je v živote dôležité – rodina, zdravie, láska, vzájomná pomoc... A tak si myslím, že ten zmysel je v tom, aby sme iným ukázali, že SA TO DÁ. Že sa oplatí veriť lekárom, ísť sa dať liečiť, že to chorý s podporou rodiny dokáže a môže sa vyliečiť, tak ako ja, úplne.
Ja viem, čo mi zničilo nádor, bola to klasická konvenčná liečba. Už po prvej chemoterapii som na krku cítila, že sa mi ten nádor rozpadol na viac menších častí. Každou ďalšou dávkou sa potom tie časti zmenšovali, až zmizli úplne. Alternatívna liečba – doplnky, šťavy, vitamíny – to všetko mi „iba“ pomohlo cítiť sa dobre popri klasickej liečbe.
Som presvedčená, že za vyliečenými pacientmi stoja lekári onkológovia a síce ťažká, ale účinná liečba
Žiadni ľudoví liečitelia, „baby jagy“, MMS kvapky, vitamín C, lopúchové listy, sóda bikarbóna v kombinácii s javorovým sirupom, hladovka a podobne. Nádor zničia cielené cytostatiká – to je môj názor na vec, odskúšané na vlastnej koži.
Neodvážim sa hovoriť o liečbe rakoviny ako takej. Sú mnohé druhy a typy tejto choroby, kde žiadna chemoterapia už nepomôže, naopak, človeka iba dorazí a vytrápi. Keď niekto príde k lekárovi neskoro, s metastázami po celom tele, alebo keď dostane taký typ, ktorý je zatiaľ neliečiteľný, lekári mu už nepomôžu... Ja viem, ako na liečbu reaguje lymfóm. Výborne reaguje.
Percento ľudí, ktoré sa vylieči, je obrovské. Dnes už poznám desiatky ľudí po lymfóme, ktorí sú tu, už roky zdraví. Všetci prešli klasickou liečbou. Všetci si už dávajú maximálny pozor na svoje zdravie, tak ako ja.
Rakovina prsníka: SAMOVYŠETRENIE PRSNÍKOV, prevencia, diagnostika
Čo konkrétne som odvtedy zmenila vo svojom živote?
- Prestali sme ohrievať jedlo v mikrovlnke. Mikrovlnné žiarenie v jedle zabije takmer všetky výživné látky, to jedlo vás síce zasýti, ale nič vám nedá. Mŕtva strava sa tomu hovorí.
- Kravské mlieko sme vymenili za kozie. Všimla som si, že deti odvtedy prestali mať hlieny, sople, kašeľ. Všeobecne sa vie, že kozie mlieko je zdravšie, my už pri ňom aj zostaneme.
- Úplne sa vyhýbame zariadeniam rýchleho občerstvenia, kde pripravujú „jedlo“ na stokrát prepálených olejoch. Takisto už nikdy nevkročím do podniku, kde sa fajčí.
- Kozmetika – začala som kupovať bio kozmetiku, bez škodlivých sulfátov. Netreba chodiť do špeciálnych obchodov, aj v bežnej drogérii je oddelenie bio kozmetiky, kde je na výber viacero značiek. Šampóny, kondicionéry, zubné pasty, krémy so zložkou sodium laureth sulfát ( exz. zdroj sodium laureth sulfate) už v mojej kúpeľni nemajú miesto.
- Môj otec spravil z našej záhrady malú bio farmu. Všetko ovocie a zeleninu si dopestujeme sami. Viem, že nie každý má tú možnosť, ale na Slovensku už funguje viacero bio fariem, kde vám prinesú objednané veci až do domu. Už len fakt, že je to zo Slovenska, a nie z druhej polovice sveta, je zárukou, že je to zdravší tovar, ako ten, ktorý ponúkajú obchodné reťazce.
Ak môj príbeh číta niekto, kto váha, či ísť k doktorovi alebo nie, pretože si našiel na tele niečo podozrivé, mám len jednu radu: všetko pusti z rúk a utekaj na vyšetrenie. V prípade vážnej choroby hrá proti človeku hlavne čas, ak vám chorobu nájdu včas, šanca na uzdravenie je vysoká. Radšej prísť desaťkrát zbytočne, ako raz neprísť a doplatiť na to životom.
Človek, ktorý je vyliečený z rakoviny, vníma svet inak. Dostal druhú šancu na život, teší sa z každého jedného dňa... Je jedno, či svieti slnko, prší, sneží. ŽIJEM, NEZOMIERAM! Môžem tu byť naďalej so svojou rodinou, môžem druhým pomáhať. Môžem... všetko na svete. A som za to neopísateľne vďačná!
Cat