Príbeh otca predčasniatka: Naša dcérka sa narodila príliš skoro
Maroš je hrdým otcom malej bojovníčky. Elenka sa narodila v 25. týždni tehotenstva, vážila iba 530 gramov.
Vaša cesta za rodinným šťastím nebola vydláždená idylickým scenárom. Ako ste sa zhostili svojej novej úlohy otca a ako ste prežívali prvé chvíle dcérinho príchodu na svet?
Prvým pocitom bol neuveriteľný strach – o manželku aj dcérku, a tiež šok, keďže sa naša Elenka narodila o viac ako tri mesiace skôr. Keď mi manželka pár hodín po pôrode zavolala, že je v poriadku, bál som sa už len o maličkú a strach bola jediná emócia, ktorú som denne pociťoval. Bolo to to najťažšie, čo som kedy zažil.
Prvé dni v nemocnici boli veľmi náročné, nepomohlo tomu ani úplné odlúčenie od rodiny a prísne protipandemické pravidlá. Navyše, rok predtým sme približne v rovnakom týždni prišli o chlapčeka, ktorý nedostal ani šancu zabojovať. Miesil sa v nás strach, že sa to celé zopakuje a vďačnosť, že lekári usilujú o život dcérky najlepšie, ako vedia. Že vôbec dostala šancu a je len na nej, ako ju využije... Ukázala, aká je hrdinka, bojovníčka a že má chuť žiť. Po istom čase som sa neuveriteľne snažil užiť si každú spoločnú chvíľku s ňou a nikdy nezabudnem na to, ako som sa jej mohol prvýkrát dotknúť, pohladiť ju. Najviac nezabudnuteľná chvíľa bolo prvé klokankovanie, bol to úžasný pocit. Hoci bola otlačená z chĺpkov na mojej hrudi, ale nevyzerala, že by jej to prekážalo, naopak, veľmi si to užívala.
Muž drží partnerku pri pôrode za ruku a príchod ich dieťatka na svet je spojený s prvými objatiami a spoločnými chvíľami. Váš príbeh takto nezačal. Narodenie predčasniatka však robí nielen z neho, ale aj z jeho rodičov bojovníkov. Ako ste sa s tým pasovali?
Naša dcérka sa narodila príliš skoro a príliš maličká, ale s obrovskou chuťou žiť. Bola skutočne ako bábätko do dlane, vážila iba 530 gramov a prišla na svet v 25. týždni tehotenstva. Boli sme v šoku, ako také malé drobátko môže zvládnuť tú veľkú úlohu, ktorá ho čaká. Keď sme ju prvýkrát uvideli, nezmohli sme sa na slovo. Nikto nám nedával veľké nádeje, ale chytali sme sa „slamiek“, povzbudivých viet, ktoré sme započuli – že dievčatká bývajú väčšie bojovníčky, že na hmotnosti až tak veľmi nezáleží a lekári dokázali zachrániť už aj menšie detičky. Záleží to najmä od bábätka, ako veľmi zabojuje. A ona zabojovala ako malá tigrica.
Naučili sme sa sústreďovať sa na prítomnosť – na to, ako sa má v tejto chvíli, pretože, ako nám všetci zdôrazňovali, to jediné nám vedia povedať. Najviac sme sa tešili zo správ, ktoré vlastne neoznamovali nič nové – pretože to znamenalo, že je stabilná a žiadna nová hrozba nepribudla. Nič viac sme ani v tej chvíli nechceli. Zrejme aj toto nastavenie nám pomohlo zvládnuť ťažký začiatok. Je však pravdou, že sme veľmi ťažko prežívali, keď sa jej stav dočasne zhoršoval, ale verili sme doktorom a najmä jej.
Kedy ste radosť z rodičovstva začali „rukolapne“ pociťovať už bez prevahy strachu?
Keď sme dosiahli určité míľniky – keď sme ju jedného dňa našli odintubovanú. Manželka videla vypnuté prístroje a v tom strese si nestihla ani uvedomiť, že je to vlastne skvelá správa. Alebo keď sme si našli pri inkubátore diplom, že sme dosiahli magickú hranicu jedného kilečka. To bola naša dcérka už dvojnásobná! Keď dýchala bez akejkoľvek podpory, keď ju po vyše dva a pol mesiaci mala maminka prvýkrát na hrudi a neskôr, keď sa prisala. Keď už nebola v inkubátore, ale v postieľke. Keď dorástla do plienky veľkosti XS a dostala prvé oblečenie. Nič z toho nebola pre nás samozrejmosť, preto sme si tieto momenty vážili a iba potichu verili, že to už pôjde len dobrým smerom.
Akú úlohu ste zohrávali v prvých týždňoch po Elenkinom príchode na svet?
Každé obdobie jej hospitalizácie si vyžadovalo od nás nové sily. Spočiatku sme nevedeli, či sa dožije ďalšieho dňa a z každej návštevy sme odchádzali s pocitom, že môže byť posledná... Neskôr sme počúvali neisté prognózy a báli sa, akú kvalitu života bude mať, keď aj svoj neľahký boj vyhrá.
Tu sme si však nedovolili strhnúť sa prúdom negatívnych myšlienok a pochybností. Bolo by to zbytočné mrhanie silami, ktorých sme beztak nemali na rozdávanie. Bol som vodičom, keďže sme za Elenkou do nemocnice dochádzali každý deň hodinu autom, bol som kuriérom, keďže sme jej nosili materské mlieko, bol som čakateľom, keďže prvé týždne som čakal na parkovisku v dôsledku prísnych kovidových opatrení, keď som ju pár týždňov vôbec nevidel. Tieto návštevy boli pre nás krásne, ale vyčerpávajúce – denne sme cestovali stovky kilometrov.
Naďalej som bol zamestnancom – vstával som ráno pred piatou do práce a večer o ôsmej som ešte stále sedel na parkovisku vo vzdialenom meste a čakal, kým manželka nasadne do auta, nevedno s akými správami. O to väčšia bola naša radosť, keď som sa neskôr stal aj návštevníkom a mohol som už prísť k nej aj ja a po viac ako dvoch mesiacoch sme prvýkrát stáli nad inkubátorom našej dcérky spolu ako rodičia. Po prvý raz sme boli pri sebe ako rodina, aj keď v nemocničných plášťoch a rúškach a delilo nás sklo inkubátora. A bol som zároveň manželom, ktorý stál po boku svojej manželky napriek všetkému, čím sme v tom čase žili, vrátane dočasného rozdelenia síl, ale s vidinou toho, že raz budeme doma spolu v trojici a potom už budeme nerozluční.
Predčasne narodené deti
Kedy ste sa dopracovali do štádia radostí a starostí všedných dní, ako ich pozná väčšina rodičov?
Celkovo sme strávili v nemocnici 114 dní. Nebola to ľahká cesta, ale stála za to. Domov sme si odnášali bábo, ktoré malo tri a pol mesiaca, ale korigovane iba dva týždne, 2 700 gramov a 44,5 centimetra. Maličké dievčatko, ktoré však bolo v našich očiach to najväčšie a najstatočnejšie dieťa, aké existuje. Spomínam si na deň, keď sme ju nesmelo nakladali do auta a trielili 200 kilometrov, aby sme jej konečne doma predstavili dedka, babku, psíka, mačičky a najmä náš spoločný domov, ktorý sa vďaka Elenke stal kompletným.
Čoskoro ju budeme mať doma rok a za ten čas sme si prešli všeličím – chorobami, vyšetreniami, hospitalizáciami, strachom o to, či bude všetko v poriadku a napokon aj úľavou, že je zdravá a napreduje zarovno s rovesníkmi, čo je vzhľadom na to, čo všetko prekonala, až neuveriteľné. Dnes má 13 mesiacov, 8 kíl, 80 centimetrov a 8 zubov. Pred rokom sme si nevedeli ani predstaviť, že sa raz dostaneme až sem a budeme žiť „normálne“ – pôjdeme spolu na zmrzlinu, výlet, doprajeme si bezstarostné chvíle a vydýchneme si, vediac, že je dobre.
Ako vyzerajú chvíle „otec a dcéra“? Ktorá z činností je vyslovene tatinova?
Sú to mnohé aktivity – či už ide o inhalovanie, podávanie liekov, kortikoidných sprejov na pľúca. Najkrajšia spoločná aktivita je však večerné kúpanie. Keď ju šteklím, celým domom sa ozýva jej chichot. A potom šup do vody, ktorú Elenka miluje a dokáže sa v nej neskutočne dlho vyhrať. Potom príde mamina s uterákom, Elenku zabalí a rýchlo prenáša do tepla, masírovať, krémovať. Púšťam jej klasickú hudbu a začína sa náš rituál uspávania. Spievam jej „Spinkaj maličká“ alebo našu uspávanku „Elenočka kočka, má krásne modré očká“.
Spievajte bábätkám USPÁVANKY. Zbožňujú váš hlas.
Ako to zatiaľ vníma?
Pre Elenku sme ako rodičia celý svet. Mama je jej láska, no mňa ľúbi tiež nekonečne. Čaká ma v okne, keď sa vraciam z práce alebo obchodu, keď ma nevidí doma, zvedavo sa obzerá a pýta sa „dejetata“. Tato znamená pre ňu smiech, keď sa spolu váľame po zemi, robíme lietadielka vo vzduchu, naháňame sa po štyroch. Snažím sa jej ukazovať svet, keď si ju vezmem na svoje plecia, aby lepšie videla krásy okolo nás. A keď je ospalá, túli sa ku mne podobne, ako to robila inštinktívne ešte ako ani nie dvojkilové bábo v nemocnici, ktoré mi prvýkrát položili na hruď.
V čom je život muža iný pred a po narodení dieťatka?
Po narodení dieťatka sa zmení život otca aj matky na nepoznanie – všetko, čo robíte, robíte zrazu s myšlienkou na to malé stvorenie. Nie je to však len o prispôsobovaní sa a o odopieraní si, ale najmä o prehodnotení životných priorít a o ich novom usporiadaní tak, aby bola na prvom mieste dcérka, jej pohodlie, spokojnosť, šťastie a zdravie. Hoci občas vstávam o pol štvrtej ráno na to, aby som ju držal na nočníku, uspávam dlhšie, ako trvá samotný spánok, pričom ma už pália nohy zo skákania na fitlopte, kaša pomaly steká aj zo stropu a moja brada má už hádam aj riedke miesta, pretože sa bábo rozhodlo robiť mi osobného barbera, užívam si každú sekundu s ňou.