Príbeh Moniky: Bola som neskúsená nematka, ktorej deti dávali každý deň pocítiť, že ma nechcú
Láska ako hrom. Federico podnikal na Slovensku, imponoval Monike svojím správaním, rozhľadom, skúsenosťami z rôznych končín sveta a tým, ako vedel s nadhľadom reagovať v každej situácii.
V Taliansku sa rozvádzal, jeho manželka si našla priateľa a jeho tam už držali len stretnutia s dvomi dcérami. Rozvod bol na stole, ale deti to nevedeli. Federico vodil dcéry na Slovensko a kým ich vzťah ešte nebol vážny, Monika fungovala pred deťmi ako „opatrovateľka“.
Bola som pre jeho deti skôr opatrovateľkou
Dievčatá boli malé, veľmi zlaté a milé a rýchlo si ju obľúbili, vedela to s nimi chvíľami lepšie ako ich otec. Aj ona sa snažila dokázať mu, že je dokonalá a predviesť sa, ako deti zvláda. Hneď od začiatku sa stávalo, že on mal prácu a ona s dievčatami ostávala sama. Po niekoľkých mesiacoch Federico povedal dcéram časť pravdy – s ich matkou sa rozvádza. Monika ale naďalej figurovala v očiach detí ako ich slovenská opatrovateľka. Po čase dievčatá samy začali navrhovať, že by chceli, aby bola ich „slovenská mamička“. Roky mala s deťmi krásny vzťah. Chodili na Slovensko len občas.
Macocha/Nematka
Idylka sa skončila zo dňa na deň. Matka nebola schopná deti sama zvládať a Federico sa rozhodol zobrať si ich na nejaký čas k sebe. V tom čase sa Monika práve nasťahovala k nemu. Krásny vzťah s deťmi bol v tej chvíli preč.
Zrazu tu boli dve vystrašené deti, odtrhnuté od matky, vytrhnuté zo svojej krajiny a prostredia, nepoznali jazyk, nemali kamarátov, ani svoju izbu. Zrazu prišli príkazy, režim, zo strany detí rebelovanie v každej možnej oblasti. Monika mala 26, len nedávno skončila vysokú školu, rozbiehala si kariéru. Dcéry jej partnera mali 11 a 6. Ich režim a potreby absolútne definovali deň od rána do večera. On chcel byť najlepší otec na svete, dievčatám veľmi veľa dovolil, situácia sa vyhrocovala. Dievčatá stále vzdorovali, rebelovali a plakali. Federico im kúpil dvoch psov. Trvalo to rok a bol to boj.
Dievčatá Moniku začali otvorene nenávidieť. Opakovali jej, že nie je ich mama, že ju nikdy nebudú mať rady. Keď prišla z práce, pre Federica bola stále druhoradá. „Chcela som v mojom veku zažívať niečo úplne iné. Ty nechceš prísť z práce domov a byť stále druhoradá. Vtedy som sa začala pýtať samej seba: Toto ja chcem? Naozaj ho ľúbim až tak, aby som sa úplne obetovala? Trpím…“ Navyše neexistovala odpoveď na otázku: Dokedy? „Vnútorne som to potrebovala vedieť.“ Matka však stále nebola v stave, aby si deti zobrala k sebe. Monika ešte nemala vlastné deti a nevedela pochopiť, prečo sú pre jej muža na prvom mieste ony.
„Jedného dňa som sa zobudila, pobalila som si veci a rozlúčila som sa s deťmi aj s partnerom. Povedala som, že možno na chvíľu, možno navždy, odchádzam. Bolo to hrozne emotívne“.Federico urobil ťažké rozhodnutie. Poslal deti k ich matke. Vedel, že inak by sa Monika nikdy nevrátila. Ona bola najšťastnejšia na svete. Obidvom im ale bolo jasné, že to nezvládla. Bola mladá, neskúsená „nematka“, ktorej deti dávali každý deň pocítiť, že je macocha a že ju nechcú.
Potom prišla svadba. Federico kúpil 4 prstienky, z toho dva pre dcéry, a vyhlásil, že touto svadbou sa z nich štyroch stala rodina. Chcel tým dievčatám ukázať, že ich nikdy nezavrhne.
Pre nevlastné dcéry som bola kamarátkou
Po každom rozvode rodičia súperia o to, na koho strane budú deti – nielen s kým ostanú, ale aj komu budú držať stranu, koho ľutovať, komu dávať rozvod za vinu… Využívajú ich ako nástroj na pomstu, pre svoje ego. Je to neskutočne kruté. Deti nemajú názor, ale rodičia im ho vnucujú. Zlá energia ale nakoniec uľpie na tom, kto zle hovorí o druhých.
„Matka mojich nevlastných dcér im pravidelne „masírovala“ mozog a ja som ju za to nenávidela. Deti vždy prišli od nej zle naladené, trvalo pár dní, kým sa im nálada zlepšila. Snažila som sa byť veselá a nikdy nehovoriť o nej zle. Budovala som si s nimi vzťah, ktorý by som nazvala „dôverná kamarátka“. Moja mama bola pre ne babička, mali ju radi a ona ich. Dnes, o dvadsať rokov neskôr, dievčatá hovoria, že som bola pre ne viac ako mama. Ale ja si myslím, že som tam skrátka len BOLA, ako opora ich otca.“
Muža skutočne nespoznáte, kým sa s ním nezačnete rozvádzať
Prelom – zoznámenie s matkou nevlastných dcér
Na jednej rodinnej oslave sa Monika zoznámila s matkou dievčat. Manželova rodina ju tam pozvala na Monikine prehováranie, ale nikto z rodiny s ňou nevedel komunikovať, neznášali ju. Na oslave sa s ňou nikto okrem Moniky nebavil. Vtedy sa pokúsila vytvoriť si s ňou aspoň neutrálny vzťah. Tento krok sa ukázal byť prelomový. Matka dievčat sa upokojila, stačilo jej, že za toho „zlého“ bol jej exmanžel. Monika sa jej snažila dať najavo, že ju nechce nahradiť, že matka je stále ona. Naďalej presviedčala manželovu rodinu, aby matku dievčat pozývali na rodinné oslavy. Významne to prospelo dievčatám, aj Monikinmu vzťahu s nimi. Už sa od matky nevracali nevrlé.
Súrodenci
Ďalší medzník nastal, keď sa Monike a Federicovi narodil vytúžený syn. Dievčatá bračeka milovali, vybrali mu meno, chodili za ním do pôrodnice, a to ich zomklo aj s Monikou. Narodil sa im malý BRAT. A naozaj to tak bolo. Aj teraz, po takmer dvadsiatich rokoch, je vzťah súrodencov dojímavý a krásny. Stretávajú sa aj bez rodičov, majú sa rady. „Tá súrodenecká láska tam je a myslím, že vždy aj bude“, konštatuje s dojatím Monika.
Ale keď sa braček narodil, dievčatá boli v puberte a ich vzťah s vlastnou matkou bol stále horší. Napriek tomu, že boli mimoriadne šikovné a hovorili štyrmi jazykmi, jedna z nich začala mať v škole problémy. Federico rozhodol, že dcéra potrebuje jeho dohľad a pravidelný režim. Monika bola doma na materskej s novorodeným synom, keď sa k nim na celý školský rok prisťahovala dcéra – gymnazistka. Začala chodiť na medzinárodnú školu a zdalo sa, že teraz už budú veci fungovať.
Monika už bola zrelšia, sama bola matkou a verila, že teraz už svojho manžela lepšie chápe, že je schopná dať nevlastnej dcére to, čo jej chýba. Dcéra si ale prechádzala naozaj ťažkým obdobím. Rebelovala, nechcela jesť, utekala z domu, až nakoniec ušla späť k matke. Na Slovensku ani nedokončila ročník.
Macocha: Srdečný, ale pasívny vzťah
„Dnes, keď si s dievčatami zavoláme, stále tam to puto je. Keď sa stretneme, je to vždy pekné. Všetky tri vieme, že by sme sa mohli kontaktovať aj častejšie, ale ony vedia žiť bezo mňa a ja bez nich. Majú vlastnú matku a majú blízky vzťah so svojím otcom. Ja som pochopila, že k nim nikdy nebudem cítiť to, čo k svojmu dieťaťu a myslím si, že je to tak aj v poriadku. Deti sa majú v istom veku odpútať od vlastných aj od nevlastných rodičov. Najviac sa teším z toho, aký silný je ten súrodenecký vzťah. Oni spolu telefonujú aj hodiny. V tomto sme ich asi dobre viedli, toto sme zvládli dobre, nežiarlia na seba. Som si istá, že keby jeden z nich niečo potreboval, tak by neváhali ani minútu a utekali by si na pomoc. A ak mi dnes niečo naozaj chýba, tak je to urobiť v nedeľu obed, pozvať dcéry aj s rodinami, mať ich tam všetkých okolo stola, zachovávať si rodinnú pohodu.“
MODERNÉ MACOCHY: Spúšťame predpredaj knihy, aká tu ešte nebola!
Monikin príbeh je jedným z mnohých príbehov žien, ktoré sa ocitli v pozícii macochy. Čo sa Monika touto skúsenosťou naučila a aký odkaz posúva ženám? Dočítate sa v unikátnej knihe Moderné MACOCHY od Zory Inky Grohoľovej. Knihu si môžete objednať TU.
