Príbeh mamy: Tri deti, pes, mačka a anjeli
V sanatóriu sme mali ešte štyri embryá a s manželom (aj napriek tomu, že sa bál, že to nevyjde a mne to opäť ublíži) sme predsa len skúsili opäť umelé oplodnenie. O týždeň boli na tehotenskom teste čiary ako diaľnice a my sme čakali dvojičky.
„S najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebudete mať deti...“ znel verdikt lekára po mojej veľmi ťažkej operácii. Bolo mi 21 a asi mi vtedy vôbec nedochádzalo, čo všetko to pre mňa bude znamenať...“ priznáva Andrea N. z Českej republiky. O tom, akou cestou sa uberal jej život a ako sa jeho krásu snaží zachytiť na maliarskom plátne, nám prezradila.
Nebudem mať deti?
V tej dobe som veľmi aktívne spievala, vystupovala som s vlastným repertoárom po rôznych spoločenských akciách, takže rodinu a deti som prakticky neriešila. Dostala som aj angažmán v známom divadle Semafor, kde som to skutočne milovala. V tom čase som už mala muža, bolo mi 27 a rozhodli sme sa, že by sme bábätko predsa len skúsili. V kútiku duše som dúfala, že to predsa len nebude taký problém, ako pred rokmi tvrdil lekár... Bohužiaľ, bol.
Skutočný príbeh: Ležím v nemocnici a čakám vzácne dvojičky
Túžila som po deťoch
Neostala nám iná šanca, než skúsiť umelé oplodnenie. Proces to bol veľmi náročný a dlhý, ale mali sme naozaj veľké šťastie, pretože bábätko sa nám podarilo hneď na prvý pokus a aj tehotenstvo prebehlo v úplnom poriadku. Narodil sa nám krásny a zdravý chlapček. O pár rokov neskôr sa stal zázrak – otehotnela som prirodzene...
Moja radosť však trvala iba desať týždňov a šťastie sa rozplynulo ako hmla a zanechalo to vo mne veľkú ranu, ale vďaka synovi a rodine som toto obdobie, keď žena cíti v tele a duši prázdno po stratenom živote, po čase prekonala.
Presne o rok neskôr sa to celé zopakovalo znovu. V ten istý deň sme prišli o ďalšie bábätko opäť v 10. týždni tehotenstva. Tentokrát to však pre mňa bolo oveľa horšie než po prvý raz. Verila som, že tentokrát to vyjde – nestalo sa tak. Tá prázdnota bola strašná a bolesť hlboká. Zachránila ma rodina, bez nej by som nemala silu ísť ďalej.
O dva roky neskôr som si dala poslednú šancu stať sa ešte raz mamou
V sanatóriu sme mali ešte štyri embryá a s manželom (aj napriek tomu, že sa bál, že to nevyjde a mne to opäť ublíži) sme predsa len skúsili opäť umelé oplodnenie. O týždeň boli na tehotenskom teste čiary ako diaľnice a my sme čakali dvojičky. Iróniou osudu som dve duše stratila a dve dušičky sa k nám vrátili. Narodili sa nám dve krásne dievčatká.
Nasledovalo obdobie, z ktorého si takmer nič nepamätám, pretože jediný môj cieľ bolo prežiť a aspoň raz za deň si vyčistiť zuby, zájsť na toaletu a skúsiť niečo zjesť. Starostlivosť o dvojčatá a päťročného syna bola jednoducho boj, ktorý som musela vyhrať. Bolo to skutočne veľmi náročné obdobie a myslím, že z toho času nemáme snáď ani jednu fotku, na ktorej sme všetci upravení a oddýchnutí. Ale prežili sme to.
Mama v nádeji: Tri potraty, jedno umelé oplodnenie...
Teraz som na rade JA
Deti rástli, boli čím ďalej tým viac „zvládnutejšie“ a šikovnejšie, a ja som naraz cítila, že musím spraviť niečo pre seba. Niečo osobného, opäť sa trocha zamerať aspoň trošičku na svoje osobné potreby a splniť si nejaký svoj sen a odpútať sa od denného stereotypu. Nejaký čas som premýšľala, čo by ma bavilo a na čo dovtedy nebol čas.
Od manžela som dostala k Vianociam nádherný darček – kurz maľovania. A bolo to jasné.
Maľovanie ma úplne dostalo. Miešanie farieb, vôňa nového plátna, rôzne druhy štetcov a toľko možností a spôsobov, ako maľovať... Úplne ma to pohltilo. Začala som maľovať anjelov. Vždy som ich mala veľmi rada a keďže sa snažím žiť podľa etických princípov – som vegánka a celá rodina sa snažíme zapájať do pomoci druhým – niečo ma stále nútilo práve k ich maľbe. Ohlas na moje diela, hoci som nič také nečakala a ani to nebol môj cieľ zameriavať takto na seba pozornosť, bol veľký. Je to ako s riekou, do ktorej je niekedy lepšie nezasahovať a nechať ju jednoducho plynúť tak, ako potrebuje.
Ona vás dovedie tam, kam má. A presne to sa stalo. Konečne som sa cítila opäť naplnená nielen ako matka, ktorej bolo dané oveľa viac, než si vôbec dovolila snívať. Získala som aj pocit osobného naplnenia z toho, že robím, čo ma baví a ešte je to aj chcené.
Môj kladný vzťah k prírode, životu a láske ma inšpiruje práve k maľbám nielen anjelov, ale i kvetín a krajiny. Mám veľkú radosť, keď moje obrazy odovzdávajú pozitívnu energiu a radosť, a vždy ma veľmi potešia príjemné reakcie nových majiteľov. Mojím cieľom je odovzdávať cez tvorbu radosť tam, kde najviac chýba.
Maľovanie je moja sebarealizácia
Dáva mi šťastie, radosť, ale tiež ma priviedlo k myšlienke začať v 41 rokoch študovať na vysokej škole, odbor dejiny umenia. Preniknúť do duše významným umelcom a pochopiť význam symbolov a odkazov, ktoré sú v obrazoch prítomné. Milujem galérie a ten pocit, keď stojíte medzi umeleckými dielami, obklopená Vincentom, Picassom, Renoirom, Cézannom...
Prestanete vnímať všetko ostatné, zrazu cítite tie emócie, ktoré k vám prúdia z tých nádherných obrazov, priamo do srdca. Dobrý maliar maľuje tak, že z jeho obrazu je zreteľné, ako sa cíti. A vo chvíli, keď to vy ako divák cítite, vyhral maliar i vy. Pretože ste pochopili jeho dielo.
SKUTOČNÝ PRÍBEH: Nikdy nezabudneme na anjela, ktorý sa na nás díva zhora
A ako sa dá všetko zvládnuť s tromi deťmi, manželom, psom a mačkou v tejto dobe?
Ide to. Práve vďaka maľovaniu sa úplne odpútavam od reality a vchádzam do svojho sveta pokoja, mieru, lásky a úplnej slobody. Je to také moje „flow“. A kde na to beriem čas? Jednoducho si ho vezmem. Bez relaxu a sebarealizácie to nejde. Takže ženy, berte si svoj čas a plňte si svoje sny, pretože ste nielen úžasné mamy plné lásky, ale ste tiež osoby, ktoré potrebujú žiť svoj sen a prekonávať svoje limity...
Fotogaléria
