Výživné jedlo pri malom dieťati: Chce to trocha čarovania
Do dvoch rokoch môjho synčeka to s mojím stravovaním bolo naozaj všelijaké – neraz som bola unavená či frustrovaná z toho, čo jem. Až som si jedného dňa povedala, že to skúsim inak.
Mám šťastie v nešťastí. Nemôžem sa prejedať – respektíve môžem, ale vzápätí sa ozve môj žlčník, alebo pocit ťažoby, ktoré mi za to rozhodne nestoja. A keďže nemienim hltať tabletky na trávenie ako cukríky, veľkosť porcií si musím strážiť. Robila som to dávno predtým, ako sa narodil môj dnes už dva a polročný synček, a nijako významne ma to v živote neobmedzuje.
8 tipov ako vyrásť na zdravej strave
Práve naopak – tanier plnohodnotného pokrmu na obed je pre mňa tak akurát a vďaka jednoduchej, skôr pocitovej matematike, sa už roky vyhýbam nekontrolovanému priberaniu či nepríjemnej nevoľnosti. No čo sa týka skladby takýchto porcií, to už je celkom iný príbeh. A ten sa veru po príchode mojej ratolesti na svet zmenil nejedenkrát na horor.
Pšenová kaša vs. šunková saláma
O zdravom stravovaní nájdeme v kníhkupectvách či na internete tisíce článkov, príspevkov, rozhovorov. Nie všetky vychádzajú zo skúseností skutočných odborníkov, ale dajme tomu, že keď túžite po relevantných informáciách, viete sa k nim dostať. Pokiaľ sa však vaša pozornosť zameria na rodičovstvo a zmenu v stravovaní matiek, odborných príspevkov k tejto téme je už podstatne menej. Dočítate sa o tom, ako sa stravovať pri dojčení, ako zavádzať príkrmy, či ako zhodiť nadbytočné kilogramy, ale skúsenosti novopečených matiek akosi chýbajú. Z mojich skúseností a skúseností mamičiek z môjho okolia pritom ide o podstatnú zmenu.
Tak napríklad – predtým ako som otehotnela, bol môj jedálniček takmer ukážkový. Teplá kaša s ovocím a cereáliami ráno, šalát s bielkovinou na obed, proteínová večera a k tomu čerstvá zelenina, ovocie, a všetky tie krásne zdravé veci, ktoré vídame v časopisoch. No a potom sa narodil môj synček. To obdobie voláme s partnerom „wafle, šunka“.
Dodnes mám v živej pamäti, ako sa moje roztomilé bábätko dojčí hneď po prebudení, dáva si načas a mne sa od hladu začína točiť hlava. A vtedy prichádza z kuchyne zásadná otázka z úst mojej polovičky: „wafle alebo šunka?“, a teda wafle s džemom alebo rožok so šunkou? Jednou rukou dojčím, druhou konzumujem. Žiadne rituálne obsypávanie pšenovej kaše vlašskými orechmi, čučoriedkami, brusnicami a ktovie čím ešte.
Skrátka wafle (nie, neboli domáce) a ide sa – prebaľovať, hrať sa, hojdať a podobne. Inak, raz som si takú kašu dokázala urobiť aj v dojčenskom veku svojej ratolesti, ale hlad, ktorý ma asi tak za hodinu vyhnal späť do chladničky, bol priveľký. A ani ten šalát mi už na obed akosi nestačil. Omnoho radšej som si naložila plný tanier špenátového prívarku s vajcom a zemiakmi od našej babky. A naložím si ho s láskou dodnes, ibaže si po ňom už večer nedám rožok s paštétou. Dobre a skrátka, život po narodení dieťaťa sa mi zmenil naruby a s ním aj stravovanie.
Chcem (iba) spať...
Málo času i spánku = zlý vplyv na stravovanie
Keď som si robila prieskum medzi mojimi kamarátkami – mamičkami, neboli na tom inak. Jednu z nich zmena stravovania po narodení dvoch detí dohnala až do ordinácie gastroenterológa, ktorý jej povedal rázne: „A stačilo, odteraz sa musíte starať aj sama o seba.“ Druhá kamarátka sa mi naposledy priznala, že pri dvojročnej dcérke v podstate hladuje, lebo, skrátka, nemá kedy jesť a tretia s kočíkom brázdi všetky fastfoody v okolí. Isteže, na známej sociálnej sieti začínajúcej na samohlásku nájdete omnoho jagavejšie „storky“ – len by sa k nim hodilo pridať poznámku pod čiarou s vysvetlením, na koľko hodín do dňa je v domácnosti pestúnka, babička alebo iná osoba preberajúca starostlivosť. A možno sú len šikovnejšie ako ja – aj to je možné.
Ale späť k stravovaniu. Podľa odborníkov je dôvodom náhlej zmeny stravovacích návykov u novopečených rodičov neprekvapivo čas. Áno, najesť sa v pokoji sa stáva pri malom dieťati (a často aj staršom) doslova luxusom. Mnohí si potom tento deficit kompenzujú novými neužitočnými návykmi. Náhlym prejedaním sa, keď dieťa zaspí, či pravidelným „pozobkávaním“ všeličoho možného, čo kuchyňa a chladnička ponúka. Okrem nedostatku času je za negatívnou zmenou stravovacích návykov v rodičovstve aj spánkový deficit, ktorý, ako vieme z výskumov, vyvoláva väčšiu potrebu po kaloricky bohatom jedle.
Žiaľ, nemám zázračnú radu, ako to všetko napraviť. Do dvoch rokoch môjho synčeka to s mojím stravovaním bolo naozaj všelijaké – neraz som bola unavená či frustrovaná z toho, čo jem. Až som si jedného dňa povedala, že to skúsim inak. Pravdepodobne som do tohto bodu musela dospieť kvôli nahromadenej nespokojnosti, ktorá pretrhla hrádzu mamičkovského altruizmu.
Ako sme sa v rodičovskom stravovaní pohli o dva kroky vpred:
1. Na jedlo potrebujem aspoň trocha pokoja
Predtým som ho nemala. Väčšinou som sa totiž stravovala simultánne s mojím synčekom. Nepochybne sa tento model mnohým mamám osvedčil, ale mne veru nie. Keď bude syn starší, plánujem sa k nemu vrátiť, ale v pokoji sa najesť popritom, ako sa moje dvojročné dieťa kŕmi zeleninovou polievkou a práve mu musím vymeniť podbradník a vzápätí aj premočené tričko, to veru nebolo ako z učebnice zdravej výživy. A tak som Arturka začala postupne učiť, že keď sa naobeduje on, môže si pri mne kresliť, alebo sa okolo mňa hrať, ale musím sa ešte najesť ja. Bol to proces, ale dnes už to chápe a necháva ma naobedovať sa úplne automaticky. Pravdou však je, že si neviem predstaviť, či by to odkázal ešte pred rokom (azda iné dieťa áno, ale naše teda nie).
Chodíte spávať po polnoci? Nerobte to
2. Kúpili sme si parný hrniec
Veľký a poschodový. Keď ho môj partner doniesol domov, prekrútila som očami. Neverila som, že by sa čosi také mohlo v našej domácnosti ujať. Dnes už si bez neho nevieme predstaviť náš jedálniček. Jedlo uvarené na pare zachováva v potravinách maximum vitamínov a minerálov s minimálnymi stratami a ide o zdravšiu alternatívu prípravy jedál. Aj keď kuracie soté pripravím na sporáku, zemiaky urobíme v pare. A keď máme málo času, na vrchné poschodie dáme variť lososa a na spodné zeleninu. Zapneme a o nič iné sa nemusíme starať. Píp, a je to hotovo.
3. Radšej kvalitná donáška ako „čo dá chladnička“
Niekedy sa nám skrátka stane, že navareného jedla nie je dosť. Môj synček má fantastický apetít, za čo som vďačná, no niekedy zje aj moju porciu. Takéto výpadky som zvykla riešiť nasledovne – otvorila som chladničku, chvíľu som do nej bezcieľne hľadela (akoby mi tam mal azda Jamie Oliver práve čosi pričarovať) a potom som si niečo vybrala. Tuniak s chlebom, chlieb so syrom, prípadne chlieb na dvadsiaty tretí spôsob. Nič moc. Dnes už to riešim inak (aj na chlieb ešte príde, len už nie na toľko spôsobov). Objednám si jedlo vopred. Nie fastfood, ale skutočné chutné plnohodnotné jedlo.
4. Nie som dokonalá. Kto je?
Príprava jedla nie je mojou silnou stránkou a viem to o sebe. Mám kamarátku, ktorá dokáže vykúzliť tri chutné chody pre seba i pre rodinu a ešte s láskou a radosťou pohostí návštevu. Klobúk dole – ja to však nie som. Buď neodhadnem množstvo, alebo chuť, prípadne zabudnem nakúpiť kľúčové suroviny. Chcem tým povedať, že sa netrestám. Môj jedálniček sa po dvoch rokoch konečne vrátil späť do normálu, no rozhodne nie k predošlému štýlu a lá trénerka s chodiacou tabuľkou výživových hodnôt. Som matka a do môjho vnútorného procesoru sa zatiaľ takáto tabuľka jednoducho nevojde.
A čo vy?Viem, nie je to ľahké. Najjednoduchšia rada znie: začnite teraz, krok po kroku. Chce to čas. Dôležité je nevzdať to.