Vraj sa stala laboratórna chyba...

4.2.2011 v kategórii Mama, autor Anka, foto: istockphoto.com

Príbeh o tom, že testy v tehotenstve nemusia byť vždy pravdivé...

 

V úvode môjho príbehu vám ďakujem za taký skvelý časopis, ako je Mama a ja. Je mi len ľúto, že sa ku mne dostal až po mojom druhom pôrode. Chcem sa s vami podeliť o moju nie práve pozitívnu skúsenosť v období tehotenstva a poradiť všetkým budúcim mamičkám, aby v tehotenstve sústredili pozornosť na toho nežného, krehkého človiečika, ktorého očakávajú, aby sa tešili na jeho príchod, a nie sa trápili, ak počas návštevy gynekológa vyjde nejaký výsledok vyšetrenia nejasne alebo mimo lekárskej normy, a aby nerobili predčasné negatívnezávery, lebo taký prípad sa stal aj mne.

Moje druhé tehotenstvo po desiatich rokoch som zistila baby testom a sono vyšetrenie mi ho len potvrdilo. Keďže som pracovala ako zdravotná sestra na operačnej sále, ihneď ma preložili do ambulancie, aby bolo dieťatko chránené pred nežiaducimi vplyvmi anestetík. Veľmi sme sa doma na maličké tešili, hlavne staršia dcérka, ktorá chcela bračeka. Robila som všetko preto, aby moje tehotenstvo prebiehalo bez problémov a dieťatko malo okrem dostatočnej výživy aj kľud a pohodu. No prvý stres, a to v trvaní dvoch týždňov, som zažila pri oznámení výsledkov z odberu krvi na alfafetoproteíny v 16-tom týždni. Mala som nízku hodnotu pod stanovenú normu.

Obvodný gynekológ ma odporučil na ambulanciu pre rizikové tehotenstvo na ďalšie testy, aby sa vylúčilo, resp. potvrdilo poškodenie môjho dieťatka, ktoré podľa neho „asi bude mať rázštep“. Po tejto gynekologickej návšteve som sa cítila, akoby sa zrútil celý svet, a hoci som zdravotná sestra a videla som veľa chorých detičiek, nevedela som sa zmieriť s tým, že práve to moje druhé vytúžené bude postihnuté. Moja prvá dcérka je totiž veľmi pekné a inteligentné dievčatko. Na ambulanciu pre rizikové tehotenstvo som prišla hneď ráno nasledujúci deň o 6:30 aj s dcérkou, aby mi robila spoločnosť, lebo manžel nemohol ísť so mnou, a aby som nemusela tak veľmi myslieť na to, čo ma čaká. A zažila som ďalší stres.

Keďže som prišla prvá a aj som sa zapísala prvá do poradovníka, bola som rada, že to budem mať rýchlo za sebou. No mýlila som sa. Do ambulancie som sa dostala až o 12:30, a to až potom, čo som už tretíkrát klopala sestričke na dvere, že už nevládzem stáť ani sedieť a cez slzy v očiach som jej povedala, že mám už bolesti (veď som aj bola riziková pacientka a bolesti som mávala dosť často), a že by ma už mohla vziať do ambulancie, keď nie ako prvú z poradovníka, tak aspoň ako zdravotníčku. Najviac ma však nahnevalo to, že uvedená ambulancia bola ambulanciou pre rizikové tehotenstvo, ale sestrička uprednostňovala súkromné pacientky lekára, ktoré prišli do poradne na bežnú kontrolu, a k nám, nie známym, sa správala veľmi odmerane a ľahostajne. Ako zdravotná sestra priznávam veľmi nerada, že za takúto kolegyňu sa môžeme my ostatné len hanbiť. Ale aj také je to naše zdravotníctvo.

Lekár mi naordinoval ďalšie testy, ktoré mali potvrdiť poškodenie plodu a podľa jeho názoru moje dieťatko „bude mať Downov syndróm“. Dva týždne čakania na výsledky boli plné smútku, výčitiek, otázok typu „čo som urobila zle?“. A nakoniec vyrovnávanie sa s danou situáciou pôsobilo nielen na moju psychiku, ale aj na to maličké, ktoré to všetko prežívalo spolu so mnou. Po dvoch týždňoch som si išla pre výsledky navonok vyrovnaná, no vnútorne roztrasená od strachu. A výsledky? Boli negatívne! Vraj sa stala asi laboratórna chyba, lebo čas odberu bol správny. Tá laboratórna chyba však spôsobila okrem stresu aj veľkú neistotu až do konca tehotenstva. Nakoniec som v 37. týždni gravidity porodila cisárskym rezom krásnu a zdravú dcérku a nakoľko som požiadala o spinálnu anestéziu, bola som pri plnom vedomí, keď moja maličká plačom hlásila všetkým, že prišla, aby nám urobila radosť – a robí ju už celý jeden rok. Veď nosí aj také meno – Radoslava.

A na záver, tehotná žena je veľmi citlivá bytosť, a preto aj prístup okolia by mal byť ku každej budúcej mamičke trošku viac vľúdnejší, veď prostredníctvom nej vníma aj to maličké radosť, smútok, nádej, či sklamanie. A vyšetrenia, ktorých je mimochodom počas tehotenstva dosť, majú informovať lekára o priebehu tehotenstva, aby v prípade problémov mohol nasadiť vhodnú liečbu, a nie stresovať mamičku a dieťatko. Takže, budúce mamičky, skúste sa preniesť ponad úskalia tehotenských problémov a celú svoju pozornosť upriamte na ten úžasný dar, ktorý si schovávate pod srdiečkom, lebo to maličké na to priam čaká.

Tehotenstvo by malo byť pre ženu obdobím radostného očakávania, ideálne plným pozitívnych správ, radostných udalostí a samozrejme, tých najlepších zdravotných výsledkov... V živote však nič nie je úplne ideálne, osud karty niekedy zdanlivo pomieša a žiaľ, aj nastávajúce mamičky, ktoré by sa za iných okolností mali len tešiť a pozitívne myslieť, sú konfrontované s nie príliš pozitívnymi výsledkami testov. Nesporne je to zaťažkávajúca skúška pre všetkých nastávajúcich rodičov. Zvládnuť ju bez stresov a emócií je takmer nemožné... ale ako vidíte, nie vždy majú lekári pravdu. Niekedy je počiatočný stres úplne zbytočný. Zažili ste počas svojho tehotenstva niečo podobné? Napíšte nám o tom!