Vaša matka nie je zrelá na škôlku...

Vaša matka nie je zrelá na škôlku...
24.10.2018 v kategórii Mama, autor Alexandra Okálová, foto: istockphoto.com

Presne toto by povedal psychológ môjmu synovi, keby so mnou šiel k odborníkovi. Ak by mohol a uvedomoval by si už vo svojom veku vážnosť celej situácie, isto by to spravil...

No nič, pôvodne som chcela písať tento blog o oslave ženstva, ale emócie dnešného dňa ma totálne prevalcovali. OK, môže byť, že je to pod tlakom PMS, ale prvý deň v škôlke je prvý deň v škôlke.

Prvý deň v škôlke

Už ráno som cítila, že to bude zážitok „k pohledání“. Pre nás všetkých. Vikimu síce už mesiac poctivo čítam knižku: Kubko ide do škôlky, ktorú mi poradila jedna maminka na plávaní a rozprávam mu, že maminka pôjde zarábať peniažky a Viktorko sa bude zatiaľ hrať, kým maminka príde...

Ale aj tak, keď prekročíte prah škôlky, všetko to odhodlanie, že VY nebudete na nervy, že VY nebudete dramatizovať svoj odchod, že VY ostanete tou stoicky pokojnou matkou, aby vaše dieťa necítilo stres, to všetko je zrazu „tatam“. 

Najhoršie vlastne bolo to, že som si celý proces predstavovala úplne inak. Prvý deň sme v rámci adaptácie boli dohodnutí na hodinu, ale ja som si myslela, že tam tú hodinu ostanem s dieťaťom. Na moje vnútorné zdesenie som však bola slušne vykázaná von, lebo je to tak vraj pre Viktorka lepšie, a aj pre ostatné deti. Uvedomila som si, že to je pravdepodobne, asi možno, hádam, celkom určite aj pravda, a tak som slušne odišla. Odišla. Odišla. Odišla? 

Schovávam sa za stromom a špehujem 

Len čo sa zatvorili dvere, spustil môj chlapček taký nárek, že som okamžite s bojovným pokrikom amazonky chcela vtrhnúť za ním späť, vziať ho do náručia a už nikdy ho nepustiť. Počula som ešte jedno dieťa, ale, samozrejme, všetka moja pozornosť bola zaujatá plačom toho môjho... Do toho som počula učiteľky, ako ho utešujú slovami:

Pozri, klokan, neboj sa, maminka príde...“ (Že klokan!!! Na to sa vám viete čo, on má rád autíčka!!!) Už-už som išla chytiť kľučku, ale posledná omrvinka zdravého rozumu vo mne sa víťazoslávne roztrúsila a prinútila ma spraviť čosi celkom iné. So slzami v očiach som sa pohotovo skryla za strom pred budovou a čakala. O chvíľu vyšli von.

Malý letargicky čaptal v hlúčiku detí, vedľa neho učiteľka stískajúca ruku inému usmoklencovi. Zbadala ma, tak som rýchlo zaliezla za strom. Hlavne nenápadne. Nebudem klamať, začalo ma to akýmsi úchylným spôsobom baviť. Do toho mi zavolal muž a nástojil na tom, že musí prísť. A tak sme spoločne hodinu krúžili okolo škôlky, sťa párik dvoch lačných pedofilov a tvárili sme sa pritom „hovadsky“ nenápadne.

Vrátili mi ho živého a zdravého. Mám škôlkara

Pritom sme, samozrejme, narazili na ďalšie dve uslzené matky sediace v autách pred škôlkou a zvierajúce mobil v rukách. Vtedy sa nám konečne trocha uľavilo a začali sme sa na tom strašne zabávať. Ani sme sa nenazdali a bolo po hodine. Viktora som našla spokojného, pojedajúceho chrumku. A klasika, keď ma zbadal, spustil rev ako tur. Takže je to pravda, robia to všetci...

Vyžaloval sa mi na pleci, kde som bola tak dlho a potom ma už nepustil. Držala som ho pevne, ale neľutovala. Len som mu pošepla do uška: „Neboj sa, mama ani tato ťa nikdy nikomu na svete nedajú a vždy sa po teba vrátia...“ 

Jedno je isté. Tento deň si budem vždy pamätať. Zrodenie škôlkara. 

Žena doma: Je to len obdobie
Prečítajte si tiež:

Žena doma: Je to len obdobie