Tak už viem prečo!

21.4.2008 v kategórii Mama, autor Veronika Orošová, foto: istockphoto.com

Mám syna s diagnózami DMO hypotonická forma a spastická ľavostranná diparéza zároveň + epilepsia; a ďalšie diagnózy z týchto vyplývajúce, ktoré ale našťastie nie sú až také závažné. Moje zlatíčko milujem viac ako si vie ktokoľvek predstaviť, no aj napriek tomu sa moja myseľ občas nevyhla otázke PREČO???
Až som raz natrafila na tento článok...

"Premýšľali ste niekedy, ako sa vyberajú matky pre postihnuté deti? Predstavte si, ako Boh poúča anjelov, ktorí to zapisujú do obrovskej knihy. Potom anjelovi nadiktuje jedno meno a usmeje sa. TEJTO DÁME POSTIHNUTÉ DIEŤA. Anjel je zvedavý: BOŽE PREČO PRÁVE TEJTO? JE TAKÁ ŠŤASTNÁ. PRÁVE PRETO, odpovedá Boh s úsmevom. MOHOL BY SOM DAŤ POSTIHNUTÉ DIEŤA ŽENE, KTORÁ NEVIE ČO JE RADOSŤ? BOLA BY TO UKRUTNOSŤ. A JE TRPEZLIVÁ? pýta sa anjel. NECHCEM,ABY BOLA VEĽMI TRPEZLIVÁ, INÁČ BY SA UTOPILA V MORI ĽÚTOSTI A BOLESTI. KEĎ PREKONÁ ŠOK A ROZTRPČENOSŤ, URČITE TO ZVLÁDNE. PANE, BOŽE MYSLÍM SI, ŽE TÁ ŽENA V TEBA NEVERÍ. Boh sa usmeje. NA TOM NEZÁLEŽÍ. MOŽEM TO ZARIADIŤ. JE DOKONALÁ. MÁ SPRÁVNU DÁVKU EGOIZMU. Anjelovi sa zarazil dych. EGOIZMUS? JE EGOIZMUS VARI CNOSŤ? Boh prikývol: AK SA NEBUDE VEDIEŤ OBČAS OD SYNA ODLÚČIŤ, NEPREŽIJE. ÁNO, JE TO ŽENA, KTOREJ POŽEHNÁM NIE CELKOM DOKONALÉ DIEŤA. EŠTE TO NEVIE, ALE BUDÚ JEJ ZÁVIDIEŤ. NIKDY NEBUDE POVAŽOVAŤ KROK ZA ČOSI OBYČAJNÉ. KEĎ JEJ DIEŤA PRVÝKRÁT POVIE MAMA BUDE SVEDKOM ZÁZRAKU A BUDE SI TO UVEDOMOVAŤ. KEĎ BUDE SVOJMU SLEPÉMU DIEŤAŤU OPISOVAŤ STROM ALEBO ZÁPAD SLNKA, UVIDÍ HO, AKO MÁLOKTO VIE VIDIEŤ MOJE STVORENIE. DÁM JEJ JASNE VIDIEŤ VECI, KTORÉ VIDÍM JA - ĽAHOSTAJNOSŤ, KRUTOSŤ ZAUJATOSŤ - A DÁM JEJ, ABY SA NAD TÝM POVZNIESLA. NIKDY NEBUDE SAMA. BUDEM PRI NEJ KAŽDÝ DEŇ, KAŽDÚ MINÚTU PO CELÝ JEJ ŽIVOT, LEBO BUDE VYKONÁVAŤ MOJU PRÁCU TAK NEOMYLNE, AKO KEBY SOM BOL PRI NEJ. A KTO BUDE SVATÝM PATRÓNOM? spýta sa anjel na pol úst so zdvihnutým perom. Boh sa usmial. BUDE NA TO STAČIŤ ZRKADLO."

V prvom momente mi doslova vyrazil dych. Tá pravda! Čítala som ho znovu a znovu, a zdalo sa mi to všetko až neskutočné, ako by som čítala o sebe!

Bola som taká šťastná!   Bezstarostný život mladej sebavedomej študentky. Bol taký dokonalý- škola, zábava, kolky, biliard, priatelia, rozhovory, porozumenie, spoločné lyžovačky, zárobok, nezávislosť, uznanie, obdiv..
Nikdy som nebola trpezlivá!   Neuveriteľná, občas až do extrému zachádzajúca netrpezlivosť bola vždy mojou slabosťou, snáď jedinou vecou, ktorá mi bola vyčítaná denne. A aj tak nebolo v mojich silách to zmeniť..
Nikdy som nebola veriaca.  Rodičia boli ateisti, nikdy som teda k viere vedená nebola, a tak som sa nad tým ani nikdy nezamýšľala. Bola som presvedčená o tom, že každý máme život taký, aký si ho zariadime a moja klasická odpoveď na otázku, či som veriaca bola: „ verím v seba a šťastný život“...
... na čo nadväzuje aj moja ďalšia slabosť (alebo cnosť?) egoizmus - myslím, že v mojom prípade zdedená povahová črta. Nepamätám si ale, že by mi to niekto niekedy vyčítal. Asi to nebolo také extrémne ako v prípade nedočkavosti. Proste som len bola presvedčená o tom, že aby boli v pohode ľudia okolo mňa, musím byť v pohode najprv ja. A tak som tomu v primeranej miere podriaďovala každodenný život.


TO BOLO PREDÝM .... A DNES?

Dnes mám to nie celkom dokonalé dieťa. Dnes viem, že naše kroky vôbec nie sú samozrejmé, denne vidím aká je to námaha. Viem, že keď mi môj malý povie mama, bude to zázrak, ako odmena za nekonečnú trpezlivosť, ktorej som sa zrazu naučila. Denne vidím absolútnu ľahostajnosť, stretám bolestivú krutosť a až zarážajúcu zaujatosť;  prekvapujúco na ňu dokážem rýchlo zabudnúť. Zrazu myslím predovšetkým na malého a všetko robím pre neho , úplne prirodzene (aj keď na seba občas tiež nezabúdam). A často bývam veľmi smutná, pri pohľade na trápenia a silné bolesti , s ktorými sa môj krpček musí denne boriť. Ale jeho úsmev a drobné pokroky mi našťastie vždy vrátia nádej.

Pár dní som sa pokúšala vypátrať autora tohto článku. Bez úspechu. Nakontaktovala som zopár mamičiek, ktoré majú podobne choré detičky a dlhé chvíle sme o ňom debatovali. Všetky mi s údivom oznámili, že aj na nich je tento článok ako „ušitý“ ! Musíte uznať, že je to prinajmenšom zvláštne.
Niekoľko ďalších dní som sa snažila dať tomu nejaké racionálne vysvetlenie (na náhody neverím). Ale na nič rozumné som neprišla a navyše, niečo v mojom vnútri mi stále nedalo....
.... v jednom momente ma totiž priam zalial zvláštny pocit - bol to pokoj, naplnenie, úľava, teplo pri srdci , pocit prítomnosti niekoho blízkeho? Doteraz neviem. Ale bolo to krásne, a zrazu som zatúžila zažiť to znovu a zažívať to stále.

A záver? Dnes už moju myseľ nečakane neprepadá otázka PREČO. Tento zvláštne-krásny článok mi na ňu dal viac ako dostačujúcu a hlavne presvedčivú odpoveď.
Dnes je to otázka: ŽEBY TAM HORE PREDSA NIEKTO BOL?