Štyridsať..no a čo? Moja babička síce po štyridsiatke vyhasla, ale my sme už iná generácia žien
Moja stará mama umrela v požehnanom veku, už je to pekných pár rokov. Pokiaľ mi pamäť siaha, vyzerala stále rovnako. Vždy to, jednoducho, bola STARÁ MAMA.
Jej výzorom som sa ako dieťa nikdy nezaoberala, tvárou aj postavou zapadala do armády šedivých, tučnejších dôchodkýň v tesile a krimplene (pokiaľ neviete, o čom je reč, tak vedzte, že šlo o hnusné umeliny rôznych farieb a vzorov, z ktorých sa podomácky šili „kostýmčeky“ a „komplety“, v ktorých aj pekná mladá žena vyzerala ako strašiak do kapusty).
Stará mama a jej vrstovníčky boli zozadu ľahko zameniteľné – všetky nosili účes à la pudlík, na sebe hnedé, sivé a, keď sa veľmi odviazali, tak aj smotanové „blúzočky“ k sukniam neurčitej dĺžky. Nevyhnutným doplnkom potom boli „zdravotné črievice“.
Ako som rodila po 40-tke:Kto neriskuje, ten si jazdu neužije
Stará štyridsiatnička
Pred pár dňami mi pri sťahovaní odkiaľsi vypadla stará, dávno zabudnutá fotografia, a musím priznať, že táto relikvia ma teda naozaj dostala. Bolo to po prvý raz, čo som si uvedomila, ako sa nemilosrdne vtedy choval čas k ženám v strednom veku.
Vypočítala som si, že stará mama, ktorá ma na onej čiernobielej snímke drží v náručí ako bábätko, mala niečo málo cez štyridsať. A vyzerala, no, ako to len napísať… no, príšerne. Trvalá vo vlasoch, šatová zástera na zapínanie, kypré, rôsolovité ruky a silné nohy, v tvári široký úsmev, odhaľujúci dva zlaté zuby. Socialistický realizmus v praxi. Brr.
Pravda, moderná doba so sebou priniesla oveľa prísnejší a neprajnejší pohľad na ženskú nedokonalosť, predovšetkým na starnutie a s ním spojené vrásky, ryhy, ovisnutú kožu, celulitídu a ja neviem aké ďalšie strašiaky vyššieho veku... To áno, dnešok je síce svojím spôsobom krutejší, ale zároveň ponúka nové možnosti.
Ja si dokonca trúfam tvrdiť, že to všeobecné klaňanie sa všetkému mladému a mladistvému prináša svoje plody. Ženy podstatne viac dbajú o svoje telo i ducha, žijú oveľa pestrejším spôsobom života, ako tomu bolo prv. Viac pracujú, viac študujú, viac cestujú, viac si užívajú. A tiež si viac trúfajú.
Mladá štyridsiatnička
V túto chvíľu som už o pár rokov staršia než stará mama v onom roku šesťdesiatdva, kedy fotografia vznikla. Pred ôsmimi rokmi som porodila dieťa – bez komplikácií, a zďaleka som nebola najstaršou rodičkou, ktorú steny tamojšej pôrodnice videli – a ako každá mama takéhoto malého „špunta“ sa snažím robiť všetko pre to, aby bolo dieťa šťastné. Jazdím s ním na bicykli, chodíme sa korčuľovať, lyžovať, bláznime sa, vymýšľame si dobrodružné programy, čítame detské encyklopédie, rozprávame sa dlhé hodiny, žijeme naplno...
Žena doma: Každá MAMA je v plavkách za kráľovnú
Cítim, že život je práve v tomto období fajn a za nič by som sa nechcela vrátiť o desať, ba ani o dvadsať rokov späť. (Aj keď musím poctivo priznať, že práve v tomto momente, keď sedím pri počítači a snažím sa chvíľočku sústrediť, stojí moje hyperaktívne dieťa za mnou, pripína mi do hlavy vari päťdesiatu sponku a „prerába ma“ na princeznú. Ešte ma vraj čaká líčenie...)
Nemusím na onú starú fotografiu pozerať dlho, aby mi došlo, aká veľká odovzdanosť z mojej vtedajšej starej mamy srší. Ona dávno rezignovala na svoj pôvab (a to bola v mladosti vyhlásenou krásavicou!), na sex, ambície, kultúru, na priateľov, na plnohodnotný život.
Pokiaľ si pamätám, jediným jej vyžitím bolo, že mohla stáť pred maličkým dedinským „konzumom“ a dlhé hodiny (prisahám, že niekedy to boli skutočne hodiny) klebetiť so susedkami. O vrúcnom priateľstve medzi týmito ženami sa práve dva razy hovoriť nedalo. Sotva jedna opustila kotkodákajúce klbko, ostatné si ju s obrovskou chuťou rozporcovali. Takto si to aspoň z detstva pamätám a viem, že sa mi to strašne nepáčilo. No a takto stará mama strácala jeden drahocenný deň za druhým.
Moja babička po štyridsiatke vyhasla
Aj napriek tomu si uvedomujem jeden obrovský paradox: zreteľne si vybavujem, že tvár starej mamy bola vždy jemná a hebká, bez vrások, tmavých kruhov pod nevyspatými očami, či rozšírených pórov, za ktoré môže každodenné „šminkovanie“. Áno, mala síce pleť ako zo zamatu, ale aj tak to, bohužiaľ, bola vyhasnutá, odovzdaná pani. Stará štyridsaťročná pani. Človeka z toho trochu mrazí.
Ženy socializmu
Socializmus posielal deti do jaslí v šiestich mesiacoch a z mamičiek robil zanedbané, udrené súdružky, čo mali ruky vyťahané až po kolená, pretože v nich ťahali nákupy. O aute mohli akurát tak snívať. Aj na trabanta – keď sa naň už náhodou podarilo našetriť – sa muselo čakať roky, než ste sa vyšplhali do čela poradovníka.
Starnime do krásy
Na prelome 19. a 20. storočia sa ženy dožívali v priemere štyridsaťpäť rokov. Nie je to tak dávno, keď sa štyridsiatka pokladala takmer za koniec života. Do nového tisícročia vchádzajú ženy s priemerným vekom sedemdesiatosem rokov a naše dcéry už možno prekročia stovku. Z toho vyplýva jediné: ak máte niečo medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, na rezignáciu a starnutie pekne rýchlo zabudnite. Máte totiž pred sebou ešte veľa a veľa aktívnych rokov.