Strach zo psa: Celoživotná trauma alebo banalita?

Strach zo psa: Celoživotná trauma alebo banalita?
7.2.2018 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

STRACH a REŠPEKT, to sú moje pocity pri stretnutí väčšieho psa. Môj 4,5 ročný synček dostal pred pár dňami tiež príučku.

Moje deti už od malička prichádzali do styku so psami. Väčšinou sme obdivovali psíkov z bezpečnej vzdialenosti spoza plota. Neskôr, keď u starých rodičov pribudol psík, vedeli si ho deti aj pohladiť a hrať sa s ním. Vždy som však bola v tesnej blízkosti, mám rešpekt pred týmito zvieratami.

Z vlastnej skúsenosti viem, že nie všetkým psíkom sa dá veriť, a i z nevinne vyzerajúceho psa sa môže vykľuť beštia. Deti sa snažím naučiť tomu, aby psa nikdy nedráždili, nesiahali na jeho jedlo, hračky, prípadne nevyrušovali ho, keď spí.

Šteniatko verzus novorodenec
Prečítajte si tiež:

Šteniatko verzus novorodenec

Ale deti sú často ako niektorí dospelí, jedným uchom dnu, druhým von. Mne to isté vštepovali rodičia, hovorievali: "Psovi nikdy never, na žrádlo mu nesiahaj, neber mu jeho hračky...!“ Ale predsa, zrejme  som sa z ich rád moc nepoučila, stalo sa, že som sa ocitla v tesnej blízkosti nášho vlčiaka, keď si na niečom pochutnával. Zrazu sa na mňa vyrútil a s hlasným zavrčaním mi uštedril jeden poučný chňap. Zubami mi stlačil ruku a potom pokojne pokračoval v jedení. Pokožku som nemala ani porušenú, bolo to naozaj iba také "varovanie“. Pes dosiahol, čo chcel, už nikdy som sa k nemu nepriblížila vtedy, keď žral a určite som ho brala oveľa vážnejšie.

Jedna z rodičovských rád -"psovi nikdy priamo nepozeraj do očí" sa mi predsa len o niekoľko rokov zišla a to, že som sa podľa nej riadila, mi zachránilo kožu. Pamätám si, keď som ešte bývala s rodičmi, vedľa v susednom dome mali nemeckého ovčiaka. Majitelia zrejme jeho výchovu nezvládli, pretože prejsť okolo ich plota (každodenná cesta do práce a späť) bolo pre každého z nás ťažkým zážitkom. Chrčiaca potvora s vycerenými zubami bola zakaždým odhodlaná roztrhať nás na márne kúsky. Nebyť dobrého plota, stalo by sa to skutočnosťou. Sem - tam sa stalo, že ich bránka bola otvorená, to sme sa len v duchu modlili a s kropajami potu na čele sme prešli okolo.

strach zo psa, deti a pes

Prvé  vážne varovanie, že ten pes je naozaj hrozbou pre svoje okolie, prišlo raz večer, ja som hrala rolu návnady. Išla som okolo, keď som si všimla pootvorenej bránky. Prešla som, vydýchla som si od úľavy asi 20m od nebezpečnej zóny.  Zrazu mi v taške zazvonil telefón, za svet som ho nemohla vytiahnuť, položila som si  preto tašku na zem a snažila som sa ho vyloviť, no márne. Mobil to vzdal, ale mňa zaujalo niečo desivejšie, zvuk, ktorý mi naháňa strach doteraz.

Vrčiaca potvora s vycerenými zubami stála tesne pri mojej hlave, ani neviem, ako a kedy sa vynorila z tmy, bola som tak zaujatá hľadaním mobilu. Stálo pri mne psisko zo susedstva a zrejme zvažovalo, kde sa zahryznúť. Nepozrela som sa mu do očí, bez akéhokoľvek pohybu som potichu opakovala sladkým hlasom jeho meno (zázrak, že som si spomenula v tom šoku). "Roky, Roky...ty si ale pekný psík“, snažila som sa nedať na sebe znať svoj des.  Ako sa objavil, tak aj zmizol, smutné, že susedia to nebrali veľmi vážne, keď som im o tomto zážitku povedala.  O pár dní dohrýzol starú babku z ulice, ktorá už nemala toľko šťastia ako ja. Až potom beštia zmizla...

Deti a domáci maznáčikovia
Prečítajte si tiež:

Deti a domáci maznáčikovia

STRACH a REŠPEKT, to sú moje pocity pri stretnutí väčšieho psa. Môj 4,5 ročný synček dostal pred pár dňami tiež príučku. Medzi mojimi radami pri stretnutí so psom určite bolo i to, že sa pred nimi nemá utekať. Ale to si zrejme syn nezapamätal. Častokrát v stresovej situácii i dospelý človek urobí chybu, nieto dieťa. Boli sme s manželom a deťmi na prechádzke. Deti si kúsok nadbehli a my sme sa mohli aspoň nerušene porozprávať.

Obehla nás susedka so psíkmi na. Nenapadlo by mi robiť si starosti, sú to len také hravé šteňatá. Keď sme začuli zúfalé výkriky nášho chlapca, rozbehli sme sa tým smerom. Susedka oboch psíkov nezvládla udržať, keď zazreli deti, vytrhli sa jej. Starší syn zostal stáť, ale malý Adamko vyštartoval ako o život smerom k nám, nedobehol však. Psíci ho zvalili na zem a začali ho olizovať. Boli z toho odreté kolená, usedavý plač a riadny šok, nielen u nášho syna.

V šoku bola aj susedka, so slzami v očiach sa ospravedlnila a hneď večer sme našli pri našej bránke nové nákladné auto ako odškodné pre chlapca. Zašla som za ňou, že toto už prehnali, veď chlapec je v poriadku, zareagoval nesprávne a nabudúce už bude múdrejší. Neustále opakovala to, že sa bojí, aby chlapec z toho nemal nejakú traumu. Vtedy mi to prišlo trochu prehnané, ale v poslednej dobe sa k týmto slovám vraciam stále častejšie.

Chlapcove reakcie, keď sa v diaľke objaví pes (hoci i s majiteľom) ma znepokojujú: jačí od strachu, ťahá ma preč a ja sa začínam zamýšľať nad tým, že susedkine slová a obavy mali v sebe predsa len kus pravdy.