Tehotenské peripetie alebo Ako som sa napriek prognózam stala MAMOU
Iba v podvedomí som si uvedomovala, že stať sa mamou pri mojom chronickom gynekologickom probléme - cystách, si bude vyžadovať buď veľkú dávku šťastia, alebo – neviem...
Vždy som chcela byť mamou, s chronickými cystami to má byť problém...
Ak budeme mať našu Emmku, tak jej kúpime takúto postieľku, takéto šatôčky, takéto... Koľko tých vecí bolo.
Teraz, pri pohľade na našu nádhernú 15-mesačnú dcéru si zakaždým uvedomíme, že tam hore nás musel mať niekto veľmi rád. Napriek všetkému, čo nás počas mojej epochy tehotenstva postretlo, si ONA hovela v mojom „podnájme“, akoby sa jej tie problémy a prognózy ani netýkali.
Vraj to bude ťažké
Vždy som chcela byť mamou. Za posledné roky tento pocit čoraz viac vo mne eskaloval. Ani nie mesiac po skončení vysokej školy prišli pracovné ponuky. Musím si predsa v práci urobiť meno. Pracovné vražedné tempo mi nestačí, púšťam sa do písania ďalšej postupovej práce a s mojím budúcim manželom začíname stavať dom. Chceme spoznávať svet a... zas prišiel ten prekliaty deň. Deň, kedy sa mi znova do vedomia vrývajú deprimujúce zážitky spred šiestich rokoch.
Ako 21-ročná ležím na nemocničnej posteli po laparoskopii polycystických ovárií a pýtam sa primára (neuvedomujúc si závažnosť mojej otázky) „Mám nádej mať raz dieťa?“ – „Áno, ale pri recidívach to také ľahké zasa nebude“.
Syndróm polycystických vaječníkov (PCOS)
A recidívy prišli
Niekoľkokrát. Pri nepravidelných mesačných frekvenciách som ich pri kŕčoch vycítila. Nenávidené cysty. Vždy sa „uvelebia“ na tej istej strane a dajú mi to pocítiť. Vrátili sa v ten prekliaty deň, kedy ma v práci čakala akcia, na ktorú nemali za mňa nachystanú náhradu.
Žiaľ, volám skoro ráno a je mi jedno, čo si pomyslia. Nedokážem sa postaviť na nohy. V nemocnici postupujem sériu testov a vyšetrení: gynekologické, chirurgické, urologické... a oni stále nevedia, čo mi vlastne je. Z čoho mám tie kŕče? Na nič sa neprišlo, všetko sa javí byť v poriadku, iba ja sa zvíjam od bolesti. Dostávam injekcie a dvojdňový pokoj na lôžku. O tri dni pri kontrole moja gynekologička vyslovila verdikt – bolestivá ovulácia „doprevádzaná“ cystou.
Som tam, kde som bola. Hormonálna liečba, blbý pocit... zavaľujem sa prácou, odchádzam na služobku do Londýna, prichádzam na nové myšlienky – hneď po rigoróznych skúškach chcem mať dieťa. Preberáme situáciu so snúbencom, argumentov „prečo práve teraz“ mám na rozdávanie. Veď koľkí lekári mi pri poslednom „cirkuse“ radili otehotnieť. Ale zároveň ma aj varovali, nech si nerobím okamžité nádeje. Nuž a pri mojom workoholizme sa nad tým mám zamyslieť. Skúsiť môžeme, hoci silno pochybujem. Snáď sa to do 30-tky podarí.
Skutočný príbeh snažilky: Môže za to „mrcha“ cysta?
Mešká...
Po dvojtýždňovej dovolenke sa začínam pripravovať na skúšky a mám veľmi zvláštny pocit. Niečo tu nehrá. Menštruácia mi síce mešká iba 4 dni, ale čo to je. Veď mi meškáva aj týždeň, ba aj viac, ale tentoraz je ten pocit iný. Inštinktívne si chytám podbruško a šípim, že sa čosi deje.
Už to nevydržím. Zajtra ráno sa objednám ku gynekologičke. Zvedavosť je však väčšia. Kupujem si tehotenský test. A je... POZITÍVNY. Neverím! Jednoducho nedokážem uveriť, že som v „tom“. Pozerám sa na tie dve vymodlené čiarky a vo mne sa hromadí množstvo pocitov, pričom sa nedokážu dohodnúť, ktorý zvíťazí.
Predsa mi vtĺkali do hlavy, že také ľahké – ak sa o to začneme snažiť – to nebude. Áno, mám síce teraz 5-týždňovú dovolenku, ale aj tak. Na druhý deň volám gynekologičke. Sestrička mi radí zopakovať test – nezvyknú byť stopercentné – a odporúča ešte vyčkať, či to zas nebude na vyvolávačku. Som akosi pokojná, hoci, nech si tvrdí, čo chce, ja viem a cítim, že som v tom...
Som tehotná alebo nie?
O týždeň gynekologička neveriacky krúti hlavou a začína podnikať prvé vyšetrenia – odber krvi. Nestáva sa mi to často, na dva pokusy mi utiekli žily a na tretí zamdlievam. Posiela ma na UZV s podozrením na tehotnosť a nezabudne pripísať kolapsový stav.
UZV neodhalilo nič, veď čo by mohlo v tomto štádiu odhaliť. Ibaže ja ostávam hospitalizovaná. Nemôžem tomu uveriť. Som tehotná, som šťastná a oni ma hospitalizujú s podozrením na mimomaternicovú tehotnosť! Po ďalšie dni mi berú krv na zistenie prítomnosti HCG. Je mizerne nízke, ale je tam. Usg neukazuje nič. Darmo vysvetľujem, že som sotva v 2. – 3. týždni, darmo udávam deň počatia, nech si to vyrátajú.
Ostávam bez jedla až do ďalšieho dňa a diagnóza je naďalej neúprosná – SOM A NIE SOM TEHOTNÁ. HCG stúpa kaskádovito. Chýli sa ku koncu týždňa a mám toho plné zuby. Na izbe sa striedajú ženy, ktoré prišli o dieťa a ja tu ležím, nevediac, čo za diagnózu vlastne mám. Koľko žien pobehuje po svete, netušiac, že sú tehotné. Je to snáď nezvyčajné, že ja svoj stav cítim a iba som si ho chcela potvrdiť?
Mimomaternicové tehotenstvo: Aké sú príznaky?
Konečne! Po týždni vidno na UZV nejaký fľak. Naše bábätko! Som neskutočne šťastná, konečne pôjdem domov. HCG má parametre, aké má mať a ja rozšťastnená sa náhlim s výsledkom za mojou izbovou lekárkou. Jej reakcia ma zmrazila. „Áno, teraz vieme, že ste tehotná. Vieme, že to nie je mimomaternicové tehotenstvo. Nevieme však, či tá tehotnosť bude vitálna.“
To snáď nie! Veď je to cca 3. týždeň. Čo chcú? Na žiadosť odchádzam domov. Nastupujem do práce a o dva týždne sa ambulantne dostavujem na USG.
Okamžite hospitalizovať – hrozí potrat
„Áno, niečo tam je, ale príďte o týždeň, vtedy by malo biť srdce.“ Pýtam sa lekára, v ktorom týždni presne som – zmätená z rôznych výpočtov z prepúšťacej správy. Radšej som mala byť ticho. Na jeho odpoveď nenachádzam slušný komentár: „Ale veď ste vysokoškolsky vzdelaná, tak by ste si to mali vedieť vypočítať.“
Ďalší týždeň čakania. Neznášam to, keď neviem, na čom som. Prosíme nebo, nech je to pravda. Srdiečko bije! Gynekologička mi predpisuje vitamíny na podporu tehotnosti a ja dostávam hlavnú úlohu „šetriť sa“.
A máme to tu! Budím sa so žalúdkom v krku. Mám pocit, že vyvraciam aj to, čo som nezjedla. Nechutí mi obľúbená káva, nechutí mi vonkoncom nič. Do práce meškám, oznamujem situáciu a isteže, akosi sa ani nemusím šetriť – odrazu mi je všetko jedno. Až do chvíle, kedy znova musíme vyhľadať gynekologičku – kvôli tráviacim ťažkostiam. Posiela ma na špeciálne vyšetrenie na centrálny príjem. Ďalšie šokujúce privítanie službukonajúceho lekára. „To snáď nie je pravda, ja som ešte žiadnu tehotnú so zápchou neprijímal!“
Ja som si to predsa nevymyslela. Oznamujem mesiac tehotnosti, MUDRlant ma vyšetrí a jeho výraz tváre hovorí za všetko. Okamžite hospitalizovať – hrozí potrat. To nemyslí vážne! Mám predsa zápchu. Dostávam čapík, injekciu, sirup a na počudovanie ráno si „uľavujem“. Postupujem ďalšie vyšetrenia, výsledky sú v poriadku, otázka znie – dokedy tu budem?
Nič mi nepridáva na psychike viac, iba znova zaspávať v prítomnosti vzlykajúcich „mám“, ktoré o svoje dieťa práve prišli. Je mi ich strašne ľúto, uvedomujem si svoje šťastie, a zároveň viem, že tiež som mohla patriť medzi ne.
Naše bábätko už má ručičky, nožičky, veselo si kopká, iba ja mám toho „ležania“ plné zuby. Trávenie funguje, výsledky sú v poriadku a na vizite znova opakujem, že mi je dobre a rada by som išla ležať do ničím nerušeného domáceho prostredia. Po rozruchu ma na vlastnú žiadosť prepúšťajú s diagnózou rizikovej tehotnosti.
Neviem, ako si na to zvyknem – nepracovať, byť doma. Gynekologička ma uisťuje, že takto to bude najlepšie, uvidíme, ako mi bude o mesiac. Netušila som, akú pravdu mala. Klesá mi tlak, je mi na odpadnutie, iba by som spala a spala. Práca? Nehrozí. Hoci poobede si odskočím ku klientom niečo odkonzultovať, preložiť.
Ešte nie je koniec - zase do nemocnice
Cítim sa dobre, bruško mám síce malinké, ale konečne sa teším, ako oznámim gynekologičke počas poradne, že mi je konečne fajn. Problém – nízko klesnutá maternica – hrozí cerkláž, na príjem. A nám sa podlamujú kolená, to snáď nemôže byť pravda. Mením nemocnicu, v tej, v ktorej som predtým ležala, už ležať nemienim. Našťastie, problém sa vyriešil vďaka milej p. doktorke Mikulovej.
Ostávam ležať doma s vyloženými nohami a hltám magnézium. A čo nevidieť po 3 týždňoch, konečne mám krásne brucho, na ktoré som neskutočne pyšná, konečne cítim prvé pohyby, rozprávame sa s našou „podnájomníčkou“, pretože ja stále cítim od prvej chvíle, že to bude ona. Ultrazvuk nám pohlavie našej babuľky ukázal dosť nespoľahlivo, zaumienila si, že zaujme polohu jogínky a tým až do pôrodu sťažila prácu niekoľkým doktorom.
V tomto období sa rozhodujem, že maličká sa bude volať Emma Vivien. Vivien od „živej“, lebo koľko bolo tých deprimujúcich prognóz, že živá byť nemusí. A ona je, cítim, ako chce žiť, ako sa hýbe, možno so mnou komunikuje, keď jej počas večerov čítam rozprávky.
Nádej neumiera... žije
Spolu v 8. mesiaci absolvujeme rigorózne skúšky, počas ktorých sa Emminka zachovala bravúrne a „nezakopla“ ani raz. Do konca tehotenstva som monitorovaná každé dva týždne, kvôli nepriaznivej KP polohe našej babuľky a mojej distopickej obličke. Posledné dva týždne pred stanoveným pôrodom naša babuľka zamáva so mnou poslednýkrát.
Kvôli nefungujúcej placente je nutná hospitalizácia, hrozí dehydratácia, tlaky na bránicu sú neúnosné a my s manželom nedokážeme uveriť, že o pár dní sa konečne zoznámime s naším krásnym podnájomníkom. 11. apríla, presne v deň stanoveného termínu pôrodu, ráno o 08:20 prichádza na svet nutnou sekciou naša Emmka Vivien (47 cm a 2,5 kg). Náš corpus delicti, napriek mojim chronickým cystám..
