Rýchlochoroby

21.9.2008 v kategórii Mama, autor Katarína Turancová, foto: istockphoto.com

Pripadalo mi to, že náš syn je prvý a posledný vrieskajúci pacient, ktorého vyšetrovali, že sa nikdy dovtedy nestretli s plačúcim dieťaťom...

Pekný deň prajem celej redakcii! Chcela by som aj ja prispieť mojím listom do vašej Listárne a to článkom čo sa týka  „rýchlochorôb“, ktoré človeka vystrašia a vystresujú z hodiny na hodinu a to doslova nečakane.

Mám 10 ročnú dcérku a 2 ročného chlapčeka. Dcérka nebývala chorá, bežné prechladnutia sme zvládli bez lekárky a ostatných komplikácií a preto zo mňa také „rýchlokvasené choroby“ spravili chodiaci uzlík nervov a večne ustráchanú (niekedy až priveľmi) maminu.

PRVÝ KRÁT nám spôsobil „fofry“ zápal stredného ucha, keď mal maličký 5 mesiacov. Mysleli sme si, že má nejakú oneskorenú brušnú koliku. Ale keď neprestával plakať ani po niekoľkých hodinách, utekali sme na pohotovosť. Odtiaľ nás poslali na ušnú pohotovosť, lebo pani doktorka usúdila podľa príznakov , že by mohlo ísť o zápal stredného ucha. Na ušnom nám to len potvrdili, dali maličkému knôt a kvapky do uška a o dva dni bol zápal na ústupe. Priznávam sa, že články týkajúce sa tejto choroby som ani nečítala, lebo som sa mylne domnievala, že nám sa niečo také nemôže pritrafiť. Stalo sa.

DRUHÝ KRÁT sa jednalo o rotavírusovú infekciu. Tiež prišla ako blesk z jasného neba – nečakane. V nedeľu... klasika...absolútna predzvesť nijakej choroby a naraz...bum...!
V pondelok ráno synček vypil svoju dávku mliečka. Po prehltnutí poslednej kvapky mlieka išlo všetko z neho von. No čo teraz? Pomyslela som si, že niečo nebude  poriadku, ale že o pár hodín budeme v nemocnici ma ani nenapadlo. Vtedy mal synček 1 a 1/2 roka. Ranné vracanie nič proti tomu, čo nás v najbližších hodinách čakalo...ďalšie vracanie, časté vodnaté hnačky, kŕče bruška a horúčka tiež nenechala na seba dlho čakať. Bol ospalý, ubolený, odmietal piť. A ja ako správna panikárka som udržiavala paniku, kým neprišiel muž z roboty a utekali sme na pohotovosť.

Samozrejme, že nás nechali (aj som to čakala, tak sme sa zbalili) v nemocnici na infúziách. Pobudli sme tam 4 dni aj s cestou. Ale musím vám povedať, že to boli dlhé, nekonečné 4 dni. Aj o pobyte v nemocnici sa dá popísať strašne veľa... ale to je iná kapitola. Matky, ktoré to zažili, vedia o čom chcem písať. O tých stresoch, keď sa musíte dívať na svoje dieťa, uviazané o postieľku, musíte ho zabávať a zabávať, donekonečna, aby aspoň na malú chvíľku odpútalo pozornosť od infúzií a bolesti.

Na druhý deň som si všimla, že má malý opuchnuté semenníky a spomenula som to na vizite. Poslali nás na urológiu, na sono. Diagnóza znela: hydrokéla + hernia. Mali sme sa objednať na operáciu, keď sa malý zotaví po tých hnačkách. Po mesiaci sme sa teda objednali, že čím skôr, tým lepšie, nech to má malý rýchlo za sebou. Všetky predoperačné vyšetrenia syn statočne prevrieskal (veď ako by to bolo). My rodičia sme si zvykli, že vyvádza vždy, keď vidí doktorov, ale človeku sa až rozum pozastavuje nad reakciami tých doktorov, ktorým viditeľne idú na nervy takýto „bojovníci“. Pripadalo mi to, že náš syn je prvý a posledný vrieskajúci pacient, ktorého vyšetrovali, že sa nikdy dovtedy nestretli s plačúcim dieťaťom.

Prišiel deň nástupu na operáciu. Na príjme sme čakali s malým, samozrejme z plného hrdla vrieskajúcim synčekom približne 2 hodiny. Keď sme prišli na radu, pán doktor ho prezrel a zahlásil vetu, ktorá mi znie v ušiach stále: OPERÁCIA NIE JE NUTNÁ, VRAJ HO NEMAJÚ PREČO OPEROVAŤ, JE V PORIADKU!!! Dodnes som sa nedozvedela a ani sa nedozviem, prečo bola nutná operácia a po mesiaci bolo všetko o.k., v pohode, ešte sme vyzerali my rodičia ako blbí. Ľúto mi bolo maličkého, lebo mal zbytočné stresy...išli sme samozrejme ešte raz na urológiu na kontrolu, herniu treba sledovať,v prípade zatláčať(ale malý má bruško v poriadku, nevytláča mu navonok vyslovene nič) a hydrokéla sa vstrebala. Doktor povedal, že hydrokélu mal od narodenia, že sa to nespraví len tak, ako som si myslela „z vrieskania“. Ale to by sme si predsa všimli, keby nemal semenníky v poriadku , tak ako som si to všimla v nemocnici.

Mám zas aspoň o čom rozmýšľať a stáva sa zo mňa už  chodiaca encyklopédia. No a dostávam sa k tretiemu a dúfam poslednému šoku, čo sme zažili pred mesiacom. Myslím tým šok v pravom slova zmysle. Malý dostal z prudko vybehnutej teploty febrilné kŕče. Odviezla nás záchranka a pobudli sme v nemocnici 3 dni na pozorovaní. Diagnóza : viróza – obyčajná viróza a čoho je schopná! Syn mal teploty 2 aj pol dňa, mierna nádcha...nič viac. Žiadne lieky, žiadne soplíky, kašeľ len teplota, ktorá ukázala čoho je schopná, keď ju človek nemá od kontrolou. Tisnú sa mi slzy do očí, keď si predstaím to moje malé telíčko v kŕčoch a vy ste absolútne bezmocní! Desím sa toho, že by sa to malo opakovať. Náš drobček bude mať 27 mesiacov a je to také milé, usmievavé, dobré chlapčiatko a je mi ľúto, že si muselo už tým všetkým prejsť.

A samozrejme ako správna panikárka udržiavam stále paniku...Naozaj takéto zážitky dokážu urobiť so psychikou svoje.
Ešteže mám takého skvelého manžela, ktorého sa ospravedlňujem, som ani raz nespomenula!!! Bol vždy pri nás, vzal si dovolenku, aby bol pri nás v nemocnici čo najdlhšie, dodával sily synčekovi , ktorému tam jeho prítomnosť veľmi prospievala. Týmto mu chcem povedať - MOJENKO ĎAKUJEM!!!

Čo sa týka nemocníc, je to fakt nutné , že aj na detskom oddelení, kde sú detičky od 0 – 3 rokov musia roznášať teplomery a upratovať už od 6. hodiny? Veď to je smiešne. Žijeme v treťom tisícročí a aspoň na takýchto oddeleniach by mali brať ohľad na tie malé choré, ubolené detičky, ktoré sú tam, nie z vlastnej vôle hospitalizované.

 

Máte zaujímavý zážitok či skúsenosť? Čakáte bábätko, alebo sa brodíte neprespatými nocami? Vychovávate a máte tipy a triky, o ktoré sa chcete podeliť? Neváhajte a píšte nám na twiggi@centrum.sk alebo dasa@kratka.sk . Vybrané články budú publikované a honorované!