Riadky tehotnej (už raz) matky: Mám novú kamošku

Riadky tehotnej (už raz) matky: Mám novú kamošku
16.4.2017 v kategórii Mama, autor Stella Langová, foto: istockphoto.com

Mám novú kamošku. Teda takto – poznáme sa už celé roky. Náš vzťah však bol dosť chladný. Ešte tak u nás doma som si s ňou aj podala ruku, ale mimo domu som si zásadne udržovala zdravý odstup.

Keď tehotenské nevoľnosti zasiahnu do života

Za posledné dva mesiace sa však náš vzťah posunul do novej roviny. A keď bolo treba, objímali sme sa bez okolkov aj v nákupnom centre. Skrátka, nebolo čo riešiť. Denne s ňou trávim aj dve hodiny.

Nie sústavne, ale vidíme sa každú chvíľu. Vždy ju vrúcne vyobjímam a ona bez reptania počúva moje vzdychanie, chrochtanie a náreky. Odmení sa mi savovým dychom a vôňou oceánu. Aspoň človek zaspomína na dovolenku. Tak či onak, teraz sme nerozlučná dvojka. Ja a záchodová misa...

Musím sa priznať, že ma nevoľnosti zrazili do kolien. S Leonom som niečo takéto nezažila. Keby mi vtedy nerástlo brucho, tak ani neviem, že som tehotná.

Dokonca som začala pochybovať, že nejaké nevoľnosti vôbec existujú a neokrôchane som si v duchu hovorila, že tie ženy si to určite len vymýšľajú. Zrejme za tieto „kacírske“ myšlienky sa mi teraz niekto odvďačil a obdaril ma nie rannými, ale rovno celodennými (rozumej 25 z 24 hodín denne) plnohodnotnými nevoľnosťami. 

Prečítajte si: Pomôžte mi, trápi ma tehotenská nevoľnosť!
Vstávam s hrčou v krku a pocitom päste v žalúdku. Dobre mienené rady typu „dajte si ešte v polohe ležmo nejakú tu piškótku“ ma vytáčajú, lebo stačí pomyslenie na onú radu a už aj idem v rámci rannej rozcvičky „faxovať“ ku svojej kamoške.

Môj Leon ma s údivom sleduje a občas ma plesne po zadku. „VSTÁVAJ!!!“ zavelí do môjho zadku a ja sa teda presúvam smerom do kúpeľne. Zo zubnej kefky sa stal triedny nepriateľ.

Pachy, vône, chute...v tehotenstve všetko inak

Pocit chlpov v ústach, i keď umelých, patriacich tej plastovej potvore, spôsobuje že si zas podávam ruku s chladným kusom porcelánu. Asi na päťdesiatytretí raz sa mi podarí dokončiť misiu „ZUBY“ a môžem postúpiť k stanovišťu č. 2: kuchyňa.

Tá ma víta svojimi pachmi a ja si za hlasného predýchavania dávam variť čaj. Potom zozbieram všetku odvahu a vytiahnem chlieb. Nahlas zavzdychám a odkrojím dva krivé krajce.

Žiaľ, ťažko sa krája rovný, keď sa naň nemôžem ani pozrieť. Prichádza level dva. Dieťa mi suchý chlieb nezje, a tak neostáva nič iné, len dopriať krajcu posledné pomazanie maslom.

Otváram chladničku, škárou vopchám dnu ruku, nahmatám chladnú kocku masla a poberám sa späť k chlebu. Roztrasenou rukou natriem. Odstúpim dva kroky, treba to predýchať.

Vrátim sa a rýchlo hodím maslo nazad do chladničky. Čo čert nechce, zazriem šunku v jej plnej kráse, a tak moje kroky vedú zas tam, kde aj kráľ odcvála po vlastných... Džem. Ten je neškodný, na ten sa môžem aj pozrieť. Super. A tak Leonko celý šťastný raňajkuje sladký chlebík a ja sa snažím zlízať z toho svojho aspoň lekvár. Neúspešne.

Prečítajte si: Náladička a chute? Na vine sú... hormóny!

Na desiatu sa scenár opakuje. Nikdy mi banán nepripadal taký odporný ako dnes. Tá nechutná žltá. Brrrrrr... Obed je kapitola sama osebe. Variť nedokážem. Nedá sa.

Jedine ryžu, tá má neutrálny pach a nemusím pri nej stáť. Ešte že mal Leon hnačku, takže ryža padla vhod. Mrkva sa tiež začala javiť ako priateľ, a tak sa mi podarilo upatlať aj mrkvový odvar. Mamka však obed nula bodov. Nič.

Z niečoho však to bábo vo mne musí žiť – doprajem mu jednu chemickú podporu v podobe vitamínov pre tehotné a následne za tým pošlem guľku kyseliny listovej. Na obed musí stačiť.

Olovrant. Udusené jabĺčko. Dala som si s bobákom. Úspech. Večeru musí robiť manžel, moje nevoľnosti sú večer na vrchole. Ležím na pohovke ako cepy, vyčerpaná, unavená...

Vadia mi vlastné ústa, všetky pachy, celý svet. Mojou poslednou nádejou je lízanka pre tehotné. Bože, prečo musí tak smrdieť... Ale prekonám sa a zdolám ju. Za hodinku sa dostaví pocit hladu a ja v návale „žravky“ zdlávim chlieb s cibuľou a k tomu si odvalím kus slaniny.

Zajem to dvoma horalkami. Áno, nemýlite sa. Do polhodiny zas zavíjam na chladnej dlažbe domáceho WC. Ale stálo to za to, 10 minút mi nič nebolo!!! V duchu sa rehocem tejto irónii osudu...

Toto trvá už druhý mesiac, deň čo deň. Keď si myslím, že to už neprežijem, pozriem na čiernobielu fotku z ultrazvuku. Rozmazaný fliačik mi kýva svojou mikrorúčkou.

Áno, bublinka, pre teba to vydržím! Musím. Len to snáď čoskoro prejde a ja sa budem môcť na teba tešiť a užívať si tehotenstvo tak ako prvýkrát...

Milé mamy, ktoré ste si niečo podobné prežili, a mamy, ktoré to prežívate. Veľmi sa ospravedlňujem, že som si niekedy v sladkej nevedomosti myslela, že si všetky tie nevoľnosti, chute, pachy a čojaviemčoešte vymýšľate.

Už viem, aké to je... Nooo, ospravedlnila som sa, tak už by hádam aj stačilo. Či? Kdeže... ďalší „fax“ sa hlási a ja opäť utekám za pachom sava a oceánu. Vidíme sa o mesiac.

Prečítajte si: Tehuľkovské otázniky: jesť či nejesť?