Psychologička radí: ako odchod mamy na dlhší čas ovplyvní deti a rodinu?

Mgr. Dagmar Pokorná | 26. október 2016

V článku Keď mama nie je doma sme sa venovali konkrétnym prípadom, kedy mamy opustili na nejaký čas domácnosť a rodinu.

Aký je na tento problém názor psychologičky? To nám priblíži Mgr. Brigit Trimajová:

Do akej miery je odchod mamy na dlhší čas prínosom, alebo problémom pre rodinu?

Keď rodinné hniezdo na dlhšie opúšťa otec, berie sa to ako bežná súčasť života. Keď ho opúšťa mama, je z toho téma. Pre mňa to svedčí o tom, že táto téma v nás stále vyvoláva dilemu a je predmetom hodnotenia, vynárajú sa rôzne predsudky...

Prečítajte si: Keď mama nie je doma

Mne sa páči , že v tomto ohľade dochádza k zmene, že sú páry, kde obaja dbajú na svoje vzájomné dobro, a že sa aj rovnoprávnosť realizuje. Lebo pre mňa sú uvedené príbehy jedným z ozajstných príkladov partnerskej rovnoprávnosti.

Uvedomila som si, že mám tendenciu sa všeobecnému hodnoteniu nastolenej témy vyhýbať, a to preto, že sme všetci tak rozdielni. Vyjadrenia autority často môžu skĺznuť do predsudku a spochybňovania správnosti rozhodnutia rodiča, či rodiny.

Prínosy i obete toho, že sa mamina vydá do sveta, si každá rodinná jednotka musí zvážiť sama. Je samozrejme úplne iné, ak mama chodí na kratšie služobné cesty aj viackrát do roka a je iné vycestovať, napr. na mesiac – dva a dlhšie. Je iné náhle odísť od dieťatka, ktoré je na maminu extra naviazané a je iné ísť preč od detí, ktorým sa to už dá vysvetliť.

Jediné kritérium je to, že deti rodičov potrebujú a zároveň vedia akceptovať aj ich dlhšiu neprítomnosť. Ak to vieme primerane vysvetliť, vieme z toho primerane získať. Dôležité je, že túto životnú výzvu či situáciu obaja partneri príjmu, stotožnia sa s ňou a fungujú ako tím.

Okrem toho, že sme súčasťou rodiny, sme aj individuality so svojimi životnými cestami, osudmi a naplneniami. Skoro každý cíti, že iba obetovať sa pre rodinu nie je úplne to pravé, aj keď je to veľmi záslužné. K tomuto poznaniu už roky smerujeme, a aj keď sme v mnohom tradicionalisti, tam, kde to funguje, to funguje obyčajne preto, lebo rodina urobila nie zlý kompromis, ale dobrý konsenzus. Svedčí to tom, že je súdržná a jej členovia doprajú jeden druhému. Svedčí to o rovnováhe dávania a brania v rodine.

Napokon, individuálne naplnenie býva zdrojom energie, ktorý si potom nesieme späť do rodiny a takto z neho vlastne majú možnosť čerpať všetci jej členovia.

Čím partneri z psychologického hľadiska prechádzajú?

Prechádzajú hlavne dočasnou zmenou rolí, prechádzajú výzvou prispôsobiť sa novej situácii a potom prísť späť a zvládnuť to. Zmeniť schému vzájomnej podpory, a aj fungovania. Viem si dobre predstaviť aj rodiny, v ktorých by toto vôbec nefungovalo, prípadne by to rodinu, jej chod a súdržnosť úplne ohrozilo. A presne tak sú rodiny, kde to zväzok posilní, občerství a prinesie novú, priaznivú skúsenosť.