Keď mama nie je doma

Keď mama nie je doma
23.10.2016 v kategórii Mama, autor Mgr. Dagmar Pokorná, foto: istockphoto.com

O mamičkách, ktoré sa rozhodli a odvážili na dlhšiu dobu vzdialiť od rodiny.

Napriek otvoreným hraniciam a možnostiam dnešnej doby, vybrať sa študovať či pracovať do zahraničia chce pevné rozhodnutie a poriadny kus odvahy. Ak hovoríme o vydatých ženách a mamách detí zároveň, z obidvoch kôpok potrebujú dávku navyše.

Má žena – mama právo odísť na určitú dobu od rodiny, aby ju okolie za to neodsúdilo? Právo, aspoň v našich zemepisných šírkach, určite má, a problém reakcie okolia zostane vždy „len“ problémom okolia. Stretnutia s rozhodnými a odvážnymi mamami sú toho verným príkladom.

Iveta Čupková (36), dcéra Katka (6)

„Mala som spolužiakov z Brazílie, Macedónska, Mexika, Thajska, Litvy, Malajzie, Mali, naozaj z rôznych kútov sveta,“ spomína  absolventka štvormesačného jazykového kurzu pre učiteľov v Kanade, v ottawskej škole Canadian Forces Language School. „Z každého uhla pohľadu svoj pobyt hodnotím ako dobrú školu života. Pre mňa v cudzine, aj pre rodinu doma.“ 

Bolo náročné nastúpiť do lietadla a zamávať dcérke pred odlúčením?

Ešte dlho som cítila teplo jej posledného objatia a tisnúce sa slzy som maskovala širokým úsmevom od ucha k uchu. Nechcela som, aby sa jej môj odchod zapísal ako nepríjemná udalosť. Smútok som odložila na spodok kufra a do lietadla som nastupovala zmierená s tým, že sa dlhšie neuvidíme. Nemohla som cúvnuť, o mojej ceste za jazykovým kurzom pre učiteľov do Ottawy sme doma viedli dlhé diskusie a výsledok bol, že to všetci zvládnu.

Zvládli?

Manžel sa kompletne prispôsobil situácii, pracovné služby si zariadil tak, aby starostlivosť o dcérku uniesol vo veľkej miere na vlastnom chrbte. Počas tmavých zimných rán aj popoludní kráčali spolu cestou od nášho domu k materskej škole a späť, rozoberali, čo sa komu prihodilo. Podvečer sa zahrali, pozreli si Večerníček. Keď sa podarilo, ukuchtili si niečo chutné na večeru, keď nie, pri obligátnom chlebíku s maslom a  kakaom spomínali na maminku.

Večerná rozprávka bola?

Pravdaže! V spálni sa uvoľnilo miesto, dcérka sa s radosťou zabývala v našej manželskej posteli a po šťastnom konci rozprávkového príbehu v ockovom podaní sladko zaspávala. Darmo, otcovia to s dcérami veľmi dobre vedia, len im treba dať príležitosť sa prejaviť.

Váš manžel dostal obrovský priestor, pravda?

Dieťa vo fungujúcej rodine má dvoch milujúcich rodičov a mali by byť rovnako schopní sa oň postarať. To je ideálny stav, samozrejme. V realite stačí, aby prežili v zdraví a pokojnej atmosfére. Manželovi som zdôrazňovala – za mojej neprítomnosti nie vyupratovaný byt, ale dieťa nech je preňho prvoradé. A bolo! Užili si jeden druhého tak, ako nikdy predtým. 

Zdá sa, že ste im ani nechýbali!

To je naozaj len zdanie! Chýbali oni mne, rovnako ako ja som chýbala im. Aj napriek obrovským možnostiam komunikácie cez internet počítali mesiace, týždne, v závere noci, koľkokrát sa vyspia, a maminka sa vráti domov. Verte-neverte, to isté som robila aj ja!  

Ani sa nečudujem, čakala vás doma skvelá dvojica...

Oceňujem, že manžel sa snažil dieťa nestresovať, vedel, že keby došlo k najhoršiemu, mama, suseda, známi, všetci by podali pomocnú ruku. Tiež mu celkom pravidelne pomáhal náš rodinný priateľ. Kým sa oni spolu zabávali, tvorili papierové postavičky, maľovali zvieratká a stavali hrady, ocko mohol nakúpiť, upratať, alebo vložiť veci do práčky.

Keby došlo k najhoršiemu? Čo ste tým mysleli?

Každá mama vie, pokiaľ je dieťa zdravé, všetko je v poriadku. Manžel si moje upozornenie zafixoval tak, že sa prípadnej choroby veľmi obával. Keď nakoniec skutočne prišla v podobe bolesti Katkinho uška, neváhal, zaklopal na dvere susede, tá mu poradila kvapky a po troch dňoch sa všetko vrátilo do starých „zdravých“ koľají. To bol našťastie jediný moment, kedy Katka potrebovala zdravotnú pomoc.

Ale poradili si pekne, nie?

Perfektne...

Čo za tie štyri mesiace v Kanade potrápilo vás? 

Ak sa pýtate, či som sa triasla, ako to bezo mňa prežijú, netriasla som sa. Vedela som, že Katka je v dobrej opatere. Áno, smútok – strašidlo z kufra, sa hlavne večer pravidelne ozýval, ale nebola som jediná mama medzi študentmi. Často sme sa rozprávali o našich pocitoch, zdieľali sme spolu radostné aj menej radostné správy z domova, klebetili sme o tom, aký darček blízkym vybrať, čím ich potešiť. Pritom ani trochu nezáležalo na tom, či mama  pochádza z Bulharska, Ukrajiny alebo zo Slovenska. Je pravda, že náš študijný program bol naplnený početnými náročnými úlohami, jazykovými i metodickými, mali sme celé dni plné ruky práce, aby sme všetky testy, skúšky a zadania splnili čo najlepšie. Nebolo všetko vždy jednoduché, ale s maximálnym nasadením sa to dalo úspešne absolvovať. 
Prečítajte si: 10 ponaučení, AKO UDRŽAŤ VZŤAH NA DIAĽKU

A odmena?  

Žiadna vonkajšia, verejná odmena sa nekonala. Všetky hodnoty som si uložila dovnútra. Pre jazykára je dokonalé ovládanie jazyka niečo ako kvalitné drevo pre sochára. Keď chcem vyrezať umelecké dielo, v mojom prípade postaviť kvalitnú vyučovaciu hodinu, musím mať z čoho čerpať a vedieť, ako celý materiál použiť s čo najefektívnejším dopadom na študenta.

Bolo neopísateľne zaujímavé, motivujúce a prínosné vyskúšať si napríklad vyučovať angličtinu skutočných študentov, kadetov vojenskej školy zo St. Jean, navyše s materinskou francúzštinou. K jazyku patria aj reálie, krajina a ľudia v nej žijúci. Kanada má svoje čaro a my sme sa ho zľahka dotýkali cez pamiatky, múzeá, pozoruhodnosti Montrealu, Toronta... Vidieť Niagarské vodopády, to bolo niečo! Kto vám toto bohatstvo môže vziať? Je to profesionálna skúsenosť s množstvom zážitkov na celý život, dokonca s pár výbornými priateľmi, ako  čerešničkou na torte. 

Takže pri prvej možnosti vycestovať do sveta sa hlásite do zoznamu záujemcov?

Také príležitosti sa neopakujú každý deň. Poviem pravdivo, napriek všetkým profesionálnym plusom kurzu som mala chvíle, keď som si povedala, od rodiny už neodídem. Vzápätí som si uvedomila, že  nie vo všetkých krajinách sveta je bežné, že sa ženy môžu hoci len vzdelávať. Postretlo ma obrovské šťastie a som zaň vďačná. Vždy je to súhra okolností života... pre mamu aj priaznivých podmienok v rodine... tak na záver radšej  „Nikdy nehovor nikdy!“

Záverečná bodka od manžela Petra:

Nepatrím medzi hŕstku mužov, ktorí s obľubou varia alebo nakupujú, ale nemám s tým zásadný problém. Neprítomnosť Ivky sme s dcérkou prežili celkom úspešne, hlavne, že bolo veselo. Vďaka tomu, že som na vlastnej koži spoznal, čo znamená chodiť do práce, starať sa o dieťa a domácnosť, sa manželka v mojich očiach posunula o stupienok vyššie. Zvláda to na výbornú a náš domov má opäť tú správnu vôňu, ktorú dokáže vyčarovať len žena.

Zuzana Danišová (44), deti Adam (9), Mária (17)

„Rodinu vidím ako košatý strom. Kvety na konároch pučia, rozkvitajú, niektoré, naopak, odkvitnú a opadajú. Ale je to stále ten istý strom s  rovnakými koreňmi,“ zasnene rozpráva a jemne gestikuluje stredoškolská učiteľka angličtiny z Pedagogickej a sociálnej akadémie v Lučenci. 

Predpokladám, že váš rodinný strom stojí na pevných koreňoch...

Áno, sme rodina s pevnými tradíciami. Čo si pamätám, v detstve vždy pri nás stáli nielen rodičia, ale aj starí a prastarí rodičia. Dobrodružné víkendy u starkej, to bolo niečo! Koľko starých vzácnych šiat sme so sestrou povyťahovali zo skríň... Korienok máme teda dobrý, ako sa hovorí, hoci v poslednej dobe pár vzácnych kvetov našej rodiny naozaj odkvitlo.

Aj pre vaše deti sú starí rodičia vždy nablízku?

Donedávna tomu tak bolo, bohužiaľ, zostali nám už len dve staré mamy. Ale našťastie, super staré mamy!

Pýtať sa, či pomáhali manželovi, keď ste cestovali do zahraničia, je asi zbytočné.

Za posledných desať rokov som nebola doma viackrát, v zásade išlo o dvojtýždňové výjazdy. V roku 1999 mala dcérka len sedem rokov a hoci je manžel výborný kuchár, s domácnosťou mu pomáhala jeho mama. Horšie to bolo v rokoch 2000 a 2001, keď som popri pracovnom vyťažení doma aj v Anglicku prešla etapou tehotenstva, neskôr odchodu od polročného syna a navyše, môj ocko bol už vážne chorý, bolo potrebné zmobilizovať všetkých členov rodiny, aby priložili ruku k dielu. 

Nemáte výčitky, že kvôli vašej neprítomnosti a pracovným ambíciám boli všetci v pohotovosti?

Výčitky? To myslíte vážne? Nikdy som nesúhlasila s tým, že žena – mama musí sedieť doma a tváriť sa ako žienka domáca. Deti sú predsa len ďalším radostným kvietkom na strome rodiny a nielen mama im môže dať, čo v určitej chvíli potrebujú. Uznávam, nechať manžela so šesťmesačným Adamom a malou dcérkou doma by sa mohlo navonok zdať kruté, ale nebolo to také strašné. Malého som už nedojčila, pripraviť umelú výživu nie je žiadna veda. Okrem toho, manžel sa vie ako vyštudovaný veterinár postarať o všetky živé tvory, tak aby svoje vlastné bábo nezvládol?

Čo bolo dôvodom vašich odchodov do Anglicka?

Pod dohľadom britskej rady v Bratislave sme na našej škole pripravili medzinárodný 3-ročný projekt s názvom Integrácia sluchovo postihnutých detí. Vzájomnými výmennými pobytmi s anglickými kolegami sme porovnávali rozdiely v prístupe k sluchovo postihnutým žiakom u nich, a u nás. Podporný systém vo Veľkej Británii je na vysokej úrovni, zapájajú sa rodičia, pomocní triedni asistenti, učitelia používajú rádiové vysielače, aby dieťa s prijímačom rozumelo... mali sme sa čo učiť!

S akým výsledkom?

Všetky pozoruhodné informácie a poznatky z dlhodobého bádania odzneli na konferencii s medzinárodnou účasťou a pre zlepšenie výučby detí so sluchovými poruchami na Slovensku sú značným prínosom. Mám napríklad veľkú radosť, že moja študentka Martina, napriek sluchovému handicapu, na základe mnohých praktických skúseností prinesených z Anglicka v júni spoľahlivo zmaturovala. 

Toto však nebol váš posledný zahraničný projekt.

Pred tromi rokmi sa opäť naskytla možnosť pracovne vycestovať za hranice v rámci vzdelávacieho programu Comenius, išlo o výmenný jazykový projekt s partnerskou školou v Grécku. Zaoberali sme sa úlohou ľudovej piesne v súčasnosti, porovnávali sme folklór, nástroje, tance... Gréci sú nemenej temperamentní ako Slováci, našim študentom učaroval zvuk gréckeho strunového nástroja buzuki a rytmus kolových tancov. Grékom sa zapáčila naša fujara a odzemok. 

Vy ste sa točili v kole a doma sa bez vás trápili...

Je pravda, že sme vypracovali veselší projekt ako bol predošlý, aj sme potancovali, aj pospievali, veď išlo o folklór. Ale viem iste, že doma sa netrápili. Adam mal šesť, Mária štrnásť, stačilo jej pripomenúť, že bielizeň sa do práčky nemieša, že podlahu treba vytrieť, smeti vyniesť. Dohliadli aj staré mamy, domácnosť fungovala bezchybne. Skôr ma mrzela moja neprítomnosť v deň jej absolventských skúšok v hudobnej škole, aj na záverečnom večierku bol prítomný len ocko. Ale SMS-ky obojsmerne fungovali.

Prečítajte si:  Krehké vzťahy na diaľku

Ste presvedčená, že aj „ocko“ bol z vášho pobytu mimo domov taký nadšený, ako o tom rozprávate vy?

Nadšený nie, vyrovnaný určite. Má pochopenie pre moju prácu,  platí to u nás vzájomne. Či som doma, alebo nie, deťom sa venuje od malička. Všetky športové aktivity v rodine má  pod dohľadom. V zime nevynecháme lyžovačku, Mária snowboard. Adama podporuje v tenise, druhý rok chodia spolu na tréningy. 

Zdá sa, že ste sa dobre vydali. 

(smiech) Ďakujem, manžel sa poteší. Poviem vám k tomu len toľko, že každá žena si svojho partnera vyberá sama, každá sa môže vydať za toho, koho si zvolí a vie prečo. Ja som príliš nekalkulovala, vzali sme sa po polročnej známosti a sme spolu takmer dvadsať rokov. Ale manželstvo nie je len o jednom „dobrom“ partnerovi, vždy je to „hra“ obojstranná, takže ďakujem za kompliment aj pre mňa (smiech).

Keby vám manžel oznámil, že odchádza na pol roka zachraňovať veľryby v Atlantiku, súhlasili by ste?

Jednoznačne! Počet veľrýb rapídne klesá, taká ušľachtilá činnosť sa predsa nedá zakázať. Ani vlastnému manželovi (smiech).

Záverečná bodka od manžela Jána: 

Nehľadám zbytočne problémy, kde nie sú. Pracovné odchody Zuzky som bral ako prirodzenú súčasť určitého obdobia nášho spolužitia. Ja sám občas absolvujem niekoľkodňové školenia z práce, neviem si predstaviť, že by som kvôli rodine mal účasť odmietnuť. Tak prečo by nemohla na čas odísť aj žena? Je jasné, že sám by som situáciu s dvomi deťmi zvládal oveľa ťažšie, ale čo je prirodzenejšie, ako požiadať o pomoc najbližších, keď radi pomôžu?