Priznanie manželky: Nemám modriny na tvári. Ubil mi dušu
Pýšil sa tým, ako ma „naučil“ neplakať, ako ma „zocelil“. Na začiatku manželstva sa naše spory naozaj končili mojimi slzami a smútkom. Po 10 rokoch od neho odchádzam bez slzy, sklamaná sama zo seba, že som tento vzťah živila tak dlho.
Môj muž ma nikdy nemiloval
Vedela som to už po narodení druhého dieťaťa. A tušila, prežívala už pred tým, ale zvíťazilo rácio a naplnili sme spolužitie dvoma deťmi. Že naše manželstvo nemá v sebe už nič, čím by sme mohli deťom dať príklad, naplniť ich potrebu po súlade, pokoji, rovnováhe. Ako muž a žena sme spolu nežili už dlho. Bez dotyku a pohladenia sa na mamku a ocka nepozerá dobre. Čo si z nášho vzťahu môžu zobrať deti? Aký vzor a príklad, normu?
Nechcem, aby vnímali chlad a ľahostajnosť ako niečo normálne. Život bez objatí a opory je ťažký. Viem o tom svoje. Preto ich musím a chcem pred tým uchrániť. My deťom ukazujeme to, ako funguje svet, cez nás ho vnímajú. Preto som ich zobrala a odišla.
Keď som dostala prvú facku, hanbila som sa
Presvedčil ma, že je normálne žiť v takom vzťahu
Môj muž v sebe nemá štipku vášne. Pre nič. Nie som to len ja. Je to jeho život. Moje hranice, moje vychodené koľaje, moje jedlo, moje zvyky, môj dom. Ak chceš byť toho súčasťou, prispôsob sa, ja iný nebudem. Som dobrý, som najlepší otec, ty si tá, ktorá to všetko pokazila, ktorá nič nevie, nikdy nič nemala a mať nebude.
Možno za to nemôže. Jeho rodina je rovnaká. Izolovaná, uzavretá, bez emócii. Pomaly ma do svojho sveta uzatváral a presviedčal, že takto je to najlepšie (lebo on sa tak rozhodol). Minimálne kontakty s kýmkoľvek, žiadne návštevy, žiadne pôžitky.
Svoje peniaze rátal na eurá takmer každý deň. Koľko minul, koľko by som mu mala „doplatiť“ na stravu, za benzín. 10 rokov platím náš spoločný byt a náklady s ním spojené. Príjmy máme rovnaké. Desať rokov si nedovolím kúpiť čižmy, ktoré vydržia viac, ako jednu zimu, lebo je to zbytočné míňanie. On si už ako dlho nič nekúpil. Nekúpil. Tak aj vyzerá.
Moja ženská duša bola ubitá, lebo po mne netúži. Vraj som mu ľahostajná fyzicky a aj psychicky. Viete, ako to bolí?
Ubil moje ženstvo, moju dušu, moje vášne
Najviac si vyčítam, že som mu uverila, že jeho pohľad na veci je správny. Pôsobí sebavedomo, čo sa týka svojej schopnosti prežiť „dobrý život“. „Čo mi chýba? Všetko mám? Si večne nespokojná....?“
10 rokov ma nikto nepobozkal, keď som niekam išla, alebo odniekiaľ prišla. Desať rokov mi nikto nepovedal, si krásna a túžim po tebe. Desať rokov mi nikto nedal pocítiť, že som milovaná. Že som dobrá matka. Že som žena, ktorá stojí za to. Viete čo? Vyčítam si, že som držala tak dlho.
Som Ivana. Matka dvoch detí a žena, ktorá opustila mrzáka.
Chce si podeliť deti. "Nič ti nedám", hovorí
Viete, čo mi povedal? „Choď! Nič nedostaneš, o deti sa postarať nevieš, sama neprežiješ...“ Vysmial ma, že to neurobím.
Urobila. Zháňam dobrého právnika, aby nerozdelil deti, lebo taký je jeho skvelý nápad. Aby sme si ich podelili. Moje okolie nepochopí, prečo odchádzam. Moje okolie s ním nežije. Vraj je ako maslo, dá sa natrieť na chlieb. Nepočuli ho, ako ma ubíja slovami a deti ničí nevšímavosťou. Bolesť nie je vždy vidieť. Tá na duši je skrytá, ale o to viac ťaživá. Verte mi. Je plná boľavých modrín.
Je mi ľúto, že som sa rozhodla nesprávne pri výbere partnera. Je to moja chyba, nikoho iného. Život sa bez vášne a lásky nedá prežiť. Myslela som si, že áno.
Chceme počuť aj Váš príbeh. Napíšte nám o svojom živote, o jeho radostiach i trápeniach, podeľte sa s ostatnými mamičkami a možno si pomôžete navzájom. Píšte nám na adresu: koscelnikova@orbisin.sk