Príbeh o dni, ktorý…

Príbeh o dni, ktorý…
16.10.2016 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

„Baľte sa, idete domov!“ prišla mi oznámiť pani v bielom mundúre. Keby som  nebola v nemocnici, tak si myslím, že predáva v pekárni chlieb.

Aj tá správa mi znela ako „chlieb nemáme“. Až ma vystrelo. Čo? Ja mám ísť domov? Veď som tu bola tak krátko. Rýchlokurz perfektnej mamy trval len päť dní. Dojčenie, kúpanie, prebaľovanie, obliekanie... a ešte mnoho ďalších vecí, ktoré musím ovládať. Čože? Vy ma púšťate domov, kde budem na všetko sama? Kto príde v noci a utíši plačúce dieťa? Kto mi prinesie vyžehlené, vypraté košieľky? Kto napustí vaničku a okúpe to malé stvorenie? 

Dosť bolo hororových scén. Mám predsa manžela, svokra, svokru, takže keď všetci priložia ruku k dielu... vlastne sa budem mať ako vo vatičke. No bodaj by aj nie! Veď im prinesiem prvorodeného syna a vnuka zároveň. 

Dieťa zaspalo, treba  konať. Vybehnem na chodbu k automatu – môjmu vernému poslovi dobrých správ. Mobil bol pred šiestimi rokmi vzácny exemplár, a tak som pravidelne kŕmievala chodbový automat drobákmi. 

„Ahoj, dnes idem domov. Prines mi toto, píš si,“ snažím sa byť stručná, predsa len silná prevádzka...fusak, dupačky, svetrík, čiapočka..., dúfam, že mu je všetko jasné. 

Napĺňam tašky, vyprázdňujem stolík, kolegyniam zanechávam dobroty, čo mi zostali, a čakám. Čakám na zvonček, ktorý oznamuje celému oddeleniu príchod otecka. Cŕn, cŕn! No prosím, ani mu to dlho netrvalo. V ruke stíska plnú tašku – to je predpoklad  splnenia mojich požiadaviek.

Prečítajte si: Výbavička pre bábätko - na nič ste nezabudli?

Je akýsi  nervózny. Ani sa mu nečudujem. Už päť dní vie, že má syna, ale ešte ho nevidel. Náš malý sa totiž rozhodol prísť na svet v čase zúriacej chrípkovej epidémie. Hoci som pri telefóne prestála hodiny a podrobne ho informovala o všetkom dôležitom, opisovala som mu fyzickú podobu syna najlepšie ako som vedela, nebolo to ono –  pohľad z očí do očí chýbal. 

Rýchlo obliecť dieťa a vykročiť tou správnou nohou. Ako som sa už stihla naučiť, každé obliekanie sa začína výmenou plienky a postupným pridávaním vrstiev. Pozerám, pozerám no nič z toho, čo mi manžel pred chvíľou priniesol, na nožičky nepasuje. Ahá, dupačky zabudol. Ešte posledné povzbudenie a zamávanie spolurodičkám, poďakovanie sestričkám a... buch.

Dvere sa zatvorili, zostali sme len my traja. Scéna ako vystrihnutá zo „steelovky“. Manželovi sa podozrivo hýbu mihalnice, tuším začína plakať. Páči sa mi, keď podľahne emóciám. Je nimi naplnený až po okraj, a už sa to nedá skryť. Mlčky sa skláňa nad týmto zázrakom. Chcela som mu pripomenúť tie zabudnuté dupačky, no zahryznem si do jazyka. Niečo mi našepkáva, že by som pokazila toto neopakovateľné zoznamovanie  otca a syna.

Konečne stojíme pred domom. Manžel mi galantne otvára dvere. „Už ste tu?“ Nejako skoro. Ešte som to nestihol,” jachce zo seba svokor. „Čo ste nestihli?“

„Pripraviť vám izbu.“ 

„Izbu?“ nechápavo krútim hlavou. Všetko bolo pripravené, upratané. Pred odchodom do pôrodnice sme s manželom predsa všetko stihli pripraviť.

Nakuknem do našej izby a v nej... nič –  holé steny a smrad  po spálenej gume. Manžel ma ukľudňuje: „Prosím ťa, nehnevaj sa, otec to myslí dobre.“ 

Tak ja, ubolená, pozašívaná, nevyspatá, prídem s novorodencom do prázdnej izby, v ktorej pobehuje svokor s akýmsi čudným zariadením pripomínajúcim ufo a mám byť pokojná??? Ako to mám prežuť, veď nemám ani kde hlavu skloniť! Čistota, hygiena, to áno, ale dezinfekcia všetkého, s čím príde bábätko do kontaktu? 

Keď dedko „náhodou“ prišiel na kontrolu izby, bolo rozhodnuté. Dieťa musí prísť do sterilného prostredia, aby sa ničím nenakazilo. A tak putoval primalex dolu zo steny a nahradilo ho biele vápno. Koberec ako možný zdroj prachu razom opustil miestnosť, no a keďže rohy izby vlhnú, treba prípadné plesňové usadeniny vypáliť. Výkonné žiariče nielenže vypália baktérie, ale zatočia i s elektromerom. Hliníkové „lopty“ z čias svokrovej vojenčiny potrebujú tisíce wattov, no spotreba elektrickej energie je v tej chvíli každému ukradnutá. 

Vystupujem hore po schodoch, svokra už kričí: „Ukáž ho!“ v župane za sklenenými dverami máva rukami. Uprene pozerá na prvé vnúča mužského pohlavia. Pár minút – slzy dojatia. Do idylky vstupuje dedko. Už aj  robí opatrenia proti šíreniu vírusov. Svoju chorú manželku posiela do postele a okamžite ide zabezpečiť prísun čerstvého vzduchu. Otvorí okná dokorán. Presne 5 minút ani o sekundu viac. 

Dostávam rozkaz. Dedko sa chce pozrieť na svojho pokračovateľa rodu detailnejšie. Mám ho položiť na kuchynský stôl. Stále neverí, že to je chlapec a dožaduje sa dôkazu. A tak rozbaľujem biely uzlíček. Nastáva hrobové ticho. Čakám uznanie. Toto bude hádam prvá „vec“, za ktorú ma vychváli do nebies.

Veta „Mohol byť aj krajší!“ ma posadila na stoličku. Tak ja sa snažím, div že som dušu na pôrodnom stole nevypľula, trinásť hodín v bolestiach som sa zvíjala a toto má byť odmena? Vyrážky, fľakatá pokožka, rana na pupčeku a k tomu ešte to škúlenie – nezapadli do dedkovej predstavy dokonalého vnuka. No veď počkajte. O pár dní bude z neho výstavný exemplár celej ulice. Veď viem, po kom je.

„No, dosť bolo obzerania, hor sa do roboty, treba dokončiť izbu. Hádam nebudem nocovať v predsieni,“ vyhnala som chlapov a ja som si spokojne zdriemla na gauči. 

V podvečer som bola pozvaná do vynoveného príbytku. Dvanásť metrov štvorcových – presne toľko má k dispozícii naša trojčlenná rodina. Som zvedavá, ako sa popasovali s takýmto obmedzeným priestorom.  

Cítim sa ako vo filme. Manžel mi prikazuje zavrieť oči. Začínam tušiť nejaké prekvapenie. Keďže prekvapenia od mojej polovičky sú veľkou vzácnosťou, poctivo hrám slepú babu. 

„Fííha, to sa vám teda podarilo!“ Uprostred izby krásna drevená kolíska „oblečená“ v kvietkovaných volánikoch. Svokor si vydýchol. Toľko rokov ju opatroval pre svoje vnúčatá. Tajne dúfal, že poslúži aj tretej generácii. Po dvoch sklamaniach, keď švagriná dala prednosť modernej postieľke, prišla nádej. Ja, obdivovateľka ľudového umenia, ktorá by najradšej žila v drevenici, som si iné ako kolísku pre svoje dieťa nevedela predstaviť. Dedko ešte zavŕšil svoje eko snaženie podstielkou zo slamy. Molitan putoval do koša. 

Kúpanie – dlho očakávaná chvíľa pre oboch chlapov. Keď vidím, ako lietajú a pripravujú všetko potrebné, až mám obavy, či to budem vedieť. Má to byť pre nich večerné prestavenie mojich materinských zručností. No neviem, asi ich sklamem. Hlavne ten prechmat pri obracaní bábätka, ten mi nešiel ani v pôrodnici.

Prečítajte si: Kúpanie vo vedierku

Dávno som nevidela tak dokonalú spoluprácu syna a otca. Manžel starostlivo kontroluje teplotu vody teplomerom, ktorý mal dedko odložený v škatuli aj so záručným listom už najmenej desať rokov. Pridáva na kúrení, no radiátor sa mu zdá stále málo výkonný. Z garáže „vyhrabe“ ohrievač a pustí ho naplno. Teplota vzduchu sa šplhá cez tridsiatku. Osušky a oblečenie musia byť teplé, aby nespôsobili dieťaťu šok. Dedko s nimi máva pred ohrievačom, až mám strach, že zhoria. Neustále pritom kontroluje teplotu vzduchu a  pripomína:

„Drž ho pevne, aby sa neutopil.“ Dieťa po celý čas kúpania plače. Začínam byť nervózna, neviem, ako ho utíšiť. Aj dedko je sklamaný. Jeho snaha o vytvorenie najlepších podmienok nebola korunovaná spokojným úsmevom dieťaťa. Rozmýšľa, kde urobil chybu. Ja len dúfam, že nabudúce nepridá ďalší ohrievač.

Konečne vonku z tej sauny. Ukladáme dieťa do kolísky. Jej monotónny pohyb pomaly utíši hlasný plač. Dedko sa upokojí tiež a pokojne odkráča hore po schodoch. Ide sa deliť o zážitky s chorou babkou.

Manžel sedí pri kolíske a spieva pieseň, ktorú mu spievala stará mama. Puto sa napretrhlo, puto pokračuje... drevená kolíska spojila  generácie na ďalšie more rokov.

...a tu niekde sa končí príbeh o dni, ktorý znamenal nový začiatok...