Prečo? Prečo? Prečo?...

11.11.2010 v kategórii Mama, autor evaba, foto: istockphoto.com

Prečo bolo moje tehotenstvo problémové? Prečo som musela porodiť predčasne? Prečo sme museli o nášho druhého synčeka prísť?

Prečo bolo moje tehotenstvo problémové?
Prečo som musela porodiť predčasne?
Prečo sme museli o nášho druhého synčeka prísť?
Prečo som znova nemohla byť mamou?
Prečo sa to muselo stať nám?

Otázky, ktoré si kladiem už tri mesiace a nikto na ne neodpovedá. Ani nikdy neodpovie. Ako s tým mám žiť? Ako sa s tým dá vyrovnať? Nedarí sa mi. Stále mám všetko pred očami, stále všetko rozoberám zo všetkých strán. Stále mi hučia v hlave slová lekárky: „Pripravte sa na najhoršie.“ Povedané chladným a neosobným hlasom, akoby ani nešlo o malé dieťa, moje dieťa.

Ani neviem, či si drobček uvedomoval, že žil. Ani neviem, či vnímal, že sme pri ňom boli, prihovárali sa mu, hladkali ho. Ani neviem, aké mal očká. Ani ma nikdy nevidel...

„Dieťatko vám zomrelo!“ Povedané lekárkou na chodbe pri výťahoch!! Tónom, akoby nám zdochol pes!! Neospravedlniteľné, nepochopiteľné jednanie vraj inteligentnej a vzdelanej lekárky! O jej komunikácii s nami radšej pomlčím a zdržím sa komentára. Ale kúsok ľudskosti sa v nej predsa len našlo. Dovolila sa nám s drobčekom rozlúčiť. Nikomu neprajem prvýkrát držať dieťa v náručí a ono je mŕtve. Dieťa, ktoré vám chladne v rukách. Drobčeka, ktorého si už nikdy nepriviniete k srdcu, ktorému nikdy nedáte božtek, ktoré vám nikdy nepovie mama! Bolesť, ktorá sa nedá opísať. Zúfalstvo, plač, hnev!

Biela truhla sa spúšťa do malého hrobu. Je toto vôbec možné?! Naozaj sa to deje nám?! Nech je to zlý sen, nech sa zobudím! Ale realita nepustí. Deje sa to a ja tomu nedokážem zabrániť.

Som veriaca, ale vety typu: „Pán Boh dal, Pán Boh vzal.“, „Máš anjelika v nebi.“ mi nepomáhajú. Kde bol Boh, keď toto dopustil?! Kde je tá jeho spravodlivosť?! Prečo ja musím každý deň merať cestu na cintorín?!

Nedokážem sa s tým zmieriť! Bolí to! Srdce ani rozum to nedokážu pochopiť. Toto je úder, ktorý neprajem zažiť žiadnej matke. A je jedno, či stratí dvojdňové, či desaťročné a či tridsaťročné dieťa! Bolesť je neskutočná! Prázdne náručie, oči pre plač.

Ako to, že ženy, ktoré si deti nezaslúžia, ich majú?! Majú zdravé deti, ktoré týrajú, bijú, zneužívajú. A ja... ja som svoje stratila. Prečo? Prečo sa to muselo stať mne?!

Mám ale pre koho žiť. Mám ešte trojročného synčeka a manžela, ktorých ľúbim a potrebujem. V nich hľadám silu pre ďalší život. Kvôli nim musím každé ráno vstať a fungovať. Sú lepšie dni, sú horšie dni. Tých horších je ale viac.

Možno to bola posledná šanca byť opäť mamou. Mám pred 40-tkou, šance klesajú, riziká stúpajú. A po tejto boľavej skúsenosti, no neviem. Mám strach. Čo ak by sa to opäť zopakovalo?! To už by som fakt nezvládla!

A tak sa stále dookola pýtam: Prečo?
Prečo sa to muselo stať?!
A znova nik neodpovedá. Bolesť nepoľavuje.
Slzy stále tečú. Srdce krváca.

Prečo? Prečo? Prečo?...