Očkovanie vs. slobodná voľba rodičov

Vojnové konflikty, prírodné katastrofy a infekčné ochorenia – to sú tri najčastejšie fenomény, ktoré sa v predošlých storočiach podpísali najväčšou mierou na ohrozených životoch ľudí. Najväčší pokrok v ich eliminovaní sa ľudstvu podarilo vykonať práve v potláčaní infekčných chorôb, a to dvomi objavmi – očkovaním a antibiotikami. No zatiaľ čo tým druhým sa pri bežných ochoreniach až tak nebránime, možnosť dať zaočkovať svoje dieťa vyvoláva v niektorých rodičoch čoraz viac pochybností...

Neostať ticho, venovať sa aj tejto téme na stránkach nášho časopisu, ale ostať nestranní a dať priestor obom stranám, teda tým za, ale i proti, je náročné. Presvedčili sme sa o tom aj čase, keď sme pôvodne plánovali uverejnenie tohto článku v novembrovom vydaní. Článok bol takmer kompletný, ale ukázalo sa, že zohnať slovenského lekára, ktorý sa nebojí vystúpiť verejne za slobodnú voľbu v očkovaní, alebo nesúhlasí s platným očkovacím kalendárom, je niekedy skutočne nad ľudské sily. Mimo diktafón nám povedali, prečo nesúhlasia, ale uviesť svoje meno kvôli ochrane pacienta odmietli, aj preto sme ich názory uviedli v tomto článku anonymne. Paradoxne sa však ukázalo, že ani získať názory lekárov, ktorí sú priaznivcami očkovania, nie je také jednoduché –  podľa ich slov je veľmi náročné púšťať sa do takejto medicínsky veľmi komplikovanej debaty s ľuďmi bez medicínskeho vzdelania  či názormi, ktoré neobsiahnu problematiku v celej hĺbke. Pôvodne nám vyjadrenie poskytli, ale vo finále si svoje rozhodnutie vyjadriť svoj odborný názor rozmysleli. Napriek tomu sme sa s veľkým úsilím a zodpovedne snažili, aby sme vám priniesli pestrú paletu názorov – čo si myslia tí, ktorí chcú, aby rodičia mali slobodnú voľbu, aj aké sú názory tých, ktorí podporujú súčasnú očkovaciu schému.

Ak sa nájde odborník, ktorý má chuť a odvahu predniesť svoj názor „z ktorejkoľvek strany behu“, priestor mu poskytneme kedykoľvek. Je v našom záujme ponúknuť ho obom stranám: pre aj proti slobodnej voľbe očkovania.

Pohľad do histórie

Snaha čeliť infekčným chorobám je známa už zo starovekých civilizácií v Číne, Arábii či v Grécku. Už pred tisícročiami sa ľudia snažili rôznymi pokusmi eliminovať straty, ktoré za sebou zanechávali epidémie. No až keď sa Angličanovi E. Jennerovi v 18. storočí podarilo vykoreniť tzv. čierne kiahne, smrteľnú chorobu so 100 % úmrtnosťou, a o niečo neskôr francúzsky lekár L. Pasteur dokázal záchranou chlapca poraneného besným psom, že v očkovaní svitá pre ľudstvo nádej, začala sa nová éra medicíny... Na prelome 19. a 20. storočia boli objavení mnohí pôvodcovia infekčných chorôb a následne boli skúšané a testované, s rôznymi úspechmi, očkovacie látky (vakcíny). V súčasnosti medicína disponuje očkovacími látkami, ktoré fungujú na dvoch princípoch – oslabujú živé mikroorganizmy a zároveň ich inaktivujú (zbavujú účinnosti). Pri vakcinácii sa využívajú viaceré druhy vakcín, pričom novinkou už nie sú ani kombinované očkovacie látky.

Aká je situácia na Slovensku?

Na Slovensku sa povinné očkovanie detí vykonáva od 50. rokov 20. storočia. Je zakotvené v zákone č. 355/2007 Z. z. a vo vyhláške MZ SR č. 585/2008 Z. z. Je dostupné pre všetky deti v SR a je hradené z verejného zdravotného poistenia. V súčasnej dobe sú u nás deti očkované proti 10 ochoreniam: záškrt, tetanus, čierny kašeľ, hemofilové infekcie, detská obrna, hepatitída B, ochorenia spôsobené pneumokokmi, osýpky, mumps a rubeola. (Od januára 2012 je zrušené povinné očkovanie proti tuberkulóze.) Pravidelné povinné očkovanie sa vykonáva podľa očkovacieho kalendára, ktorý sa pre každý kalendárny rok upravuje. Rodičia môžu navyše dať svoje deti zaočkovať aj tzv. odporúčaným (dobrovoľným/nepovinným) očkovaním.

Úrad verejného zdravotníctva SR (UVZ SR) vyzdvihuje význam povinného očkovania detí u nás aj naďalej. Hovorí Mgr. Martina Merková z tlačového odboru UVZ SR: „Očkovanie patrí k významným a účinným spôsobom prevencie infekčných chorôb. V SR sa realizuje v súlade s odporúčaniami Svetovej zdravotníckej organizácie a v súlade s realizáciou očkovania v krajinách EÚ. Vďaka pravidelnému povinnému očkovaniu a vysokej zaočkovanosti je u nás epidemiologická situácia vo výskyte ochorení, proti ktorým sa možno chrániť očkovaním, dlhodobo priaznivá. Ochorenia ako záškrt, tetanus, či osýpky sú už u nás vďaka očkovaniu eliminované.  U ostatných ochorení, proti ktorým sa celoplošne očkuje, je chorobnosť na nízkej úrovni.“

Je cieľom ochrana?

Ako aj z vyššie uvedeného vyplýva, význam povinného očkovania detí spočíva podľa odborníkov v tom, že je to najbezpečnejšia a najefektívnejšia cesta k ochrane ľudstva pred infekčnými chorobami. Výhody tejto ochrany, podľa priaznivcov očkovania, mnohonásobne vyvažujú riziká spojené s očkovaním. Upozorňuje sa na to, že deti nechránené očkovaním sú vystavené väčšiemu riziku ochorenia až smrti a populácia, v ktorej sa zvyšuje počet nezaočkovaných jedincov, sa stáva zraniteľnejšou.

Odporcovia očkovania naproti tomu tvrdia, že jestvujú bezpečnejšie a zároveň účinnejšie spôsoby predchádzania prenosným ochoreniam. Ing. Marián Fillo z iniciatívy Sloboda v očkovaní: „Jestvuje prirodzená obrana nielen proti 25 – 30 pôvodcom ochorení (či dokonca len proti pár vybratým kmeňom), proti ktorým sú dostupné očkovacie látky, ale aj voči rádovo tisícom druhov ostatných vírusov, baktérií či iných škodcov. Ide hlavne o vitamín C, vitamín D₃, stopové prvky, hlavne jód, selén a zinok, zdravú stravu s vysokým podielom surového ovocia a zeleniny, dostatok pohybu na čerstvom vzduchu a i. Dlhodobá bezpečnosť a účinnosť očkovania (v horizonte 15 a viac rokov) v skutočnosti nebola doposiaľ vôbec preukázaná skutočne vedeckým spôsobom, tzn. niekoľko rokov trvajúcou, randomizovanou, dvojito zaslepenou, skutočným placebom kontrolovanou klinickou skúškou. Kritizuje sa tzv. podhlásenosť nežiaducich účinkov očkovania (NÚO), t. j. že príslušným úradom lekári hlásia len menej než 1 % skutočného počtu NÚO, čo potom silne skresľuje štatistiky, na základe ktorých obhajcovia neoprávnene tvrdia, že očkovanie je bezpečné, hoci v skutočnosti je prinajmenšom stokrát nebezpečnejšie, než vypovedajú oficiálne štatistiky.“

Pravdou je, že téma očkovania je kontroverzná. Každoročne sa u nás narodí okolo 50-tisíc detí. Ich rodičia stoja pred dilemou – na jednej strane chcú pre svoje deti dobro, na druhej strane je nemožné, aby boli slepí a hluchí voči správam, ktoré úplnú bezpečnosť očkovacích vakcín spochybňujú.

V rámci ešte väčšej  plurality názorov a najmä objektívnemu prístupu sme oslovili k tejto téme viacero slovenských lekárov s možnosťou vyjadriť sa. Mnohí svoj názor, bez udania dôvodu, nechceli uviesť, iní tak aj urobili, ale na poslednú chvíľu ho odvolali... Ich názory sme voľne spracovali a priniesli ako anonymné.

 „Pochopte, prečo je očkovanie dôležité...“

V rámci objektívneho prístupu k téme sme sa rozhodli dať priestor aj odborníkom „z druhého brehu“. Oslovili sme jedného z renomovaných pediatrov, ktorý sa však následne rozhodol svoje vyjadrenie k téme zrušiť, pretože sa domnieva, že sa ťažko argumentuje voči názorom, ktoré neobsiahnu problematiku v celej hĺbke, ale obsahujú často informácie vytiahnuté z kontextu. My vám ho však ponúkame v anonymnom znení:

„V USA, kde sa necháva očkovanie na vôli rodičov, je zaočkovanosť 80 % a proti mnohým infekčným ochoreniam, ako sú napr. čierny kašeľ, osýpky, záškrt, či detská obrna, je nutné dosiahnuť najmenej 95 až 97-percentnú zaočkovanosť všetkých detí, aby došlo k tzv. kolektívnej ochrane, t. j. aby boli chránení aj tí, ktorí pre rôzne príčiny nemôžu byť, lebo sú chorí, užívajú lieky atď. To znamená, že prakticky je cieľ zaočkovať nad 95 % obyvateľstva.

Prirovnám to k situácii, keď sa u nás prijalo zákonom povinné pripútavanie detí v autosedačkách. Kto tak nerobí, je trestne zodpovedný a to naša populácia akceptuje. Pritom nechrániť dieťa pred infekčnými chorobami je prinajmenšom taká istá nezodpovednosť a riziko. Existuje zákon, keď preberá štát ochranu dieťaťa v zmysle Deklarácie práv dieťaťa. Rodič nemôže manipulovať s dieťaťom podľa svojho uváženia, nemôže zanedbať starostlivosť atď. A do tej starostlivosti, berúc do úvahy blaho dieťaťa, je rodič zodpovedný za jeho ochranu. Na Slovensku sa však výraz „odporúčané“ chápe inak. Ak sa niekde vo svete povie, že je to „odporúčané“, každý to akceptuje a správa sa podľa toho. U nás „odporúčané“ znamená „nie je povinné“.  V tomto smere sú formulované aj striktné deklarácie OSN, či Svetovej zdravotníckej organizácie. Celý západný vyspelý svet to chápe ako odporúčanie, ktoré má temer príkazový charakter, u nás, ak to pochopíme dobrovoľne, tak povieme „to netreba“.

  „Prečo súhlasím s rodičmi, ktorí odmietajú očkovanie?“

Počas získavania informácií o očkovaní sme narazili aj na lekárov – pediatrov, majúcich pacientov, ktorých neočkovali. Z dôvodu ochrany svojej praxe a najmä svojich klientov sa však nechceli verejne vyjadriť. Zatiaľ. Ak sa situácia trochu upraví, alebo sa otvorí odborná diskusia – nemajú problém svoj názor odprezentovať. Jedna z lekárok nám situáciu vysvetlila takto: „Domnievam sa, že dozrel čas, aby sme otvorene začali hovoriť o možnosti rodičov slobodne sa rozhodnúť a najmä – prehodnotiť súčasný očkovací kalendár. Myslím si, že nie pre všetky deti sú – z rôznych dôvodov – všetky povinné očkovania vhodné. Možno by stálo za zváženie upustiť od trojkombinácií a dať na výber, ktorý typ očkovania rodič pre svoje dieťa chce.“  Ďalší pediater má strach najmä o svojich pacientov: „Ak za mnou príde rodič, ktorý sa obáva reakcií očkovania, alebo s ním nesúhlasí, som ochotná s ním diskutovať, prípadne dieťa nezaočkujeme. Kvôli mojim pacientom však verejný nesúhlas s očkovaním nemôžem vyjadriť. Nejde ani tak o moju prax, ako o ľudí... Nechcem im narobiť viac problémov, ako je nutné, pretože nahlásiť ich musím... S postojom štátu v tomto smere však nesúhlasím.“

Pohľad zo zahraničia

Oslovili sme aj odborníkov zo zahraničia, ktorí majú v tomto smere skúsenosť. Svoj postoj nám poskytla Dr. Eudoxia Antifakoy-Chatzinota, pediatrička, Grécko:

„V našej krajine sme zaznamenali pokles mnohých chorôb, niektoré úplne vymizli a je to práve zásluhou očkovania. Lenže v poslednej dobe sa vďaka nepokojom v Sýrii, Pakistane a okolitých krajinách dvihla vlna prisťahovalcov. Zaznamenal sa výskyt tuberkulózy, meningitídy a hepatitíd. Je riskantné neočkovať deti proti týmto chorobám, rovnako aj proti tetanu, detskej obrne. Neviete, čo kde na dieťa číha, nemá úplne vyvinutý imunitný systém, mnohé choroby môžu zanechať ťažké následky na jeho zdraví. Privrela by som oko nad očkovaním proti osýpkam, hepatitíde A, bežným detským chorobám a tým, ktoré sú bez následkov. Ak sa prestane očkovať úplne, budeme tu mať späť choroby, o ktorých sme dlho nepočuli. Každý rodič si musí zvážiť klady a zápory v neočkovaní.“

Podobný názor má aj nemecký pediater Dr. Jochen Ralph Schumann: „Infekčné ochorenia vyskytujúce sa v detskom veku majú zvyčajne neškodný priebeh, ale za určitých okolností môžu končiť ťažkými zdravotnými následkami až smrťou. V Nemecku sa u detí po prekonaní osýpok každoročne objavujú prípady zdravotných postihnutí a po nakazení sa rubeolou či ovčími kiahňami v prenatálnom období sa rodia deti so sluchovým či zrakovým postihnutím. Baktérie ako meningokoky a pneumokoky spôsobujú okrem infekcií horných dýchacích ciest aj ťažké ochorenia ako meningitída alebo otrava krvi, mumps sa uvádza ako najčastejšia príčina trvalého poškodenia sluchu. Uvedené choroby sa momentálne v Nemecku vďaka očkovaniu vyskytujú zriedka, čo ale vedie k podceňovaniu ich nebezpečenstva. Nezaočkovaní dospelí sú rovnako vystavení riziku, pretože niektoré detské choroby môžu obzvlášť závažne postihnúť práve dospelých. Očkovanie poskytuje ochranu aj ľuďom, ktorí momentálne zaočkovaní byť nemôžu: nenarodené deti, pacienti so zníženou imunitou, onkologickí či pacienti s transplantovanými orgánmi. Z uvedených dôvodov sa prihováram u svojich pacientov za odporúčané očkovania, ale som kedykoľvek pripravený hovoriť o individuálnom prístupe k vakcinácii.“

Úspechy, aj pochybnosti

Avšak napriek obrovským prínosom, ktoré očkovanie ľudstvu prinieslo, sa čoraz viac organizácií, ale i samotných rodičov detí, ktoré boli očkovaním zasiahnuté, pridáva na stranu váhavých či dokonca odporcov očkovania.

Mnohí apelujú aj na to, že sa očkujú príliš malé deti, bez toho, aby sa poznalo, do akej miery je schopný ich imunitný systém tento nápor zvládnuť. Pričom samotní pediatri sú si vedomí toho, že do 6 mesiacov po narodení dieťa ešte profituje z protilátok, ktoré získalo od matky a približne do 24 až 36 mesiacov veku, kedy prebieha väčšina povinných očkovaní, ešte nie je obranyschopnosť detského organizmu stále dostačujúca.

Svoj názor na túto tému nám poskytol aj MUDr. Igor Bukovský, PhD., z Ambulancie klinickej výživy: „Napriek tomu, že očkovanie sa vykonáva už viac ako 50 rokov a zo začiatku bolo aj verejnosťou prijímané s bezvýhradnou dôverou, postupne sa čosi zmenilo a pred časom vznikol okolo očkovania vážny konflikt. Na jednej strane je drvivá väčšina detských lekárov, oficiálne inštitúcie a výskumníci, ktorí analyzujú údaje a tvrdia, že očkovanie detí je bezpečné a prináša omnoho viac pozitív ako negatív, na druhej strane sú mnohí neistí rodičia a niektorí lekári, ktorí si myslia, že očkovanie nie je úplne bez rizika, že niektoré veci treba stále dôkladne skúmať a podľa možností aj vylepšovať – a prinajmenšom treba byť aspoň v niektorých prípadoch opatrný.

Pravdou je, že s očkovaním sú spojené nielen úspechy medicíny, ale aj pochybnosti, konflikty a žaloby. Problém je určite v tom, že staršie druhy vakcín obsahovali veľa antigénov (kedysi 3 500 oproti dnešným asi 50), a tým aj veľa nežiaducich účinkov. Do r. 2001 obsahovali vakcíny ortuť (konzervačná látka thiomersal, v USA registrovaná ako thimerosal), ktorá sa kombinovaním a opakovaním vakcín dostávala do detského organizmu v dávkach, ktoré môžu byť toxické pre mozog, obličky a iné orgány – dnes obsahujú ortuť už len niektoré vakcíny. Takmer všetky používané vakcíny obsahujú hliník, ktorý zvyšuje účinnosť vakcíny, a preto ho nie je možné vo vakcínach nahradiť, ako sa to podarilo s ortuťou (hliník zo stravy a z nápojov sa do tela takmer nevstrebáva, ale hliník podaný priamo do svalu alebo podkožne môže mať v organizme toxické účinky). Niektoré vakcíny obsahujú živé baktérie alebo vírusy, ktoré môžu spôsobiť nežiaducu infekciu či poškodenie zdravia – napr. očkovanie MMR obsahuje živé vírusy rubeoly, a keďže rubeola je zatiaľ jediná potvrdená a známa príčina autizmu, v súvislosti s MMR vakcínou sa najčastejšie vyskytujú obavy z autizmu. Vakcíny obsahujú biologický materiál zo zvierat, z vajec a pod., ktoré môžu byť príčinou alergických či autoimunitných reakcií po vakcinácii. Vakcíny obsahujú aj iné prídavné látky, ktoré môžu vyvolať rôzne nežiaduce účinky.

Myslím si, že treba konať čestne a existujúce riziká priznať. Ak sa o nich začne otvorene hovoriť, keď sa oficiálne inštitúcie a štátom delegovaní odborníci vzdajú svojho priameho či nepriameho prepojenia s výrobcami vakcín a dôsledne sa vyhnú konfliktu záujmov a keď sa rodičom dostatočne trpezlivo vysvetlí prínos očkovania a ponúknu spoľahlivé alternatívne riešenia, nebudú podliehať zbytočnému strachu a nedajú sa ovplyvňovať extrémnymi názormi.“

Je potrebná diskusia

USA, Taliansko, Nemecko, Rakúsko, Veľká Británia, Francúzsko... To sú len niektoré krajiny, v ktorých sa podarilo uzákoniť odškodňovacie programy pre tzv. „obete očkovania“. Tento krok sa podaril aj s veľkou podporou tamojších občianskych organizácií, z ktorých majú mnohé dôležitý hlas aj v legislatívnom procese, súvisiacom s očkovaním.

Na Slovensku je v tomto smere situácia iná. Hovorí Ing. Iva Vranská Rojková, predsedníčka o. z. Iniciatíva pre uvedomenie si rizík očkovania, ktoré pred 7 rokmi začalo ako jedno z prvých presadzovať právo rodičov rozhodovať o vakcinácii dieťaťa. „Dnes pozitívne vnímame nárast počtu rodičov s alternatívnym prístupom k očkovaniu. Ide často o ľudí so zdravým životným štýlom, ktorí dávajú dobrý pozor, čo vložia deťom do úst, a o to viac zvažujú, čo im nechajú vpichnúť. Ak nedostávajú plnohodnotné informácie, vedia si ich vyhľadať. Mnohí poznajú prípady poškodenia zdravia vakcináciou, vrátane úmrtí.

V otázke očkovania Slovensku „ušiel vlak“ pôvodných štátov EÚ. Prežitky badať už v prístupe k rodičom, kde namiesto dôverného vzťahu s lekárom, informovanosti a individuálnych postupov sa nekompromisne trvá na celoplošnom povinnom očkovaní, kriminalizuje sa odmietnutie očkovania a „hitom“ je udávanie rodičov pediatrami na ÚVZSR a udelenie pokuty. Predstavitelia provakcinačnej politiky zamrzli na úrovni minulého storočia aj z vedeckého hľadiska. Nepoznajú či nechcú poznať nové vedecké výskumy. Stáva sa smiešnou praktizovaná hra na skrývačku s opakovaním prežitých dogiem o spásonosnom charaktere vakcinácie a nefunkčných hypotéz o údajnej kolektívnej imunite, so zatajovaním faktu, že prítomnosť protilátky neznamená odolnosť voči chorobe.

Veda pokročila ďalej. Moderní rodičia vyžadujú diskusiu o hliníku vo vakcínach, o jeho alergénnom charaktere, o neurotoxicite, o genetických dôsledkoch vakcinácie vrátane pôsobenia geneticky modifikovaných vakcín atď. Ak sa niečo dieťaťu po vakcinácii stane, bremeno ostane na pleciach rodiča a nik, ani pediater, ani štát, ktorí ho k očkovaniu nútili, mu nepomôžu. Preto má mať rodič právo bez nátlaku a informovane sa rozhodnúť, kedy, čím a či vôbec dá svoje dieťa zaočkovať.“

Názory rodičov na našom FB

Na našej webovej a FB stránke prispeli k tejto téme viacerí rodičia s rozličnými skúsenosťami:

Peter: „Očkovanie negatívne ovplyvnilo celý život a chod našej rodiny. Po povinnom očkovaní náš dovtedy zdravý synček cez vážne nežiaduce účinky vakcín, ako krik, hnačky (doteraz), stratu reči, stratu očného kontaktu..., získal diagnózu autizmus. Neurológ potvrdil, že ide o postvakcinačné poškodenie mozgu. Nežiaduce účinky sme nahlásili na Štátny ústav pre kontrolu liečiv. Posunuli sme to na prešetrenie na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Samozrejme, nikto v jeho závere nepochybil a pediater, ktorý nášho syna očkoval, si vinu nepriznal a doteraz sa neospravedlnil. Nám zostali len oči pre plač, zhoršenie psychického a ekonomického stavu v rodine, keďže v našej krajine neexistuje odškodnenie. Akurát sme synovi vybavili preukaz ZŤP.  Zodpovedný, ani vinník tejto tragédie − neexistuje (aspoň v našom štáte). Odvtedy odmietame vakcíny  pre všetky naše 3 deti.“

Lucia: „Máme 17-mesačného synčeka, ktorý má všetky povinné očkovania za sebou, teda až na MMR očkovanie. Keby som však vedela to, čo viem teraz, odmietla by som aj predošlé. Každý rodič by mal mať slobodnú voľbu v tom, či dá svoje dieťa zaočkovať, alebo nie. Už teraz som nahnevaná na to, že budem musieť platiť pokutu za zdravie svojho syna... Bojíme sa nežiaducich následkov očkovacej látky, nie chorôb, ktoré vymizli dávno pred zavedením očkovania...“

Ľubica: „Ak chce štát očkovanie prikazovať, nech si vezme na zodpovednosť aj nežiaduce účinky. Nech vytvorí fond, z ktorého bude vyplácať poškodené rodiny. V mojej rodine máme viacero nežiaducich efektov po očkovaní. Moje dieťa dostalo po očkovaní BCG vakcínou  atopický ekzém, alergiu na bielkovinu kravského mlieka, kombinovanú poruchu imunity. Po 3 mesiacoch mu vznikol v mieste vpichu abces, dvakrát mu to rezali na pneumológii, plece sa mu zahojilo až v 8 mesiacoch. Dodnes má problém s rôznymi alergiami a ekzémami, a to celá rodina tri pokolenia dozadu nemá na nič alergiu, ani ekzém. Môj synovec zostal po MMR vakcíne autistický, nerozpráva, nastal uňho regres. Vakcíny zničili mojej rodine život a kto za to môže? Štát, ktorý očkovanie dotuje.“ 

Aneta: „Mám tri deti – všetky tri očkované povinnými vakcínami a všetky tri zdravé, fakticky nikdy za (spolu) pätnásť rokov života nebrali antibiotiká. Tejto vyvolanej vojne proti očkovaniu neverím. Mám veľmi blízku osobu, ktorej syn má autizmus a ona tvrdí, že je to kvôli MMR očkovaniu v dvoch rokoch. Ja i všetky naše spoločné kamarátky však vieme, že  to tak nie je. Jej syn je autista od narodenia, aj pred očkovaním – nikdy sa ako bábätko neusmial, nenatiahol k nám ručičky, nereagoval kontaktne ako iné deti. Jej to však nikdy nevysvetlíme a nemá zmysel s ňou bojovať. Ona je veľká odporkyňa očkovania a my sa s ňou jednoducho na túto tému nebavíme, pretože ju máme veľmi rady. Mám pocit, že v dnešnej dobe je moderné zvaliť zdravotný hendikep svojho dieťaťa na očkovanie, pokiaľ sa nevieme dopátrať k inému racionálnemu dôvodu.“

Martin: „Povedal by som to takto – jedno je pohľad spoločenstva (alebo štátu) a iné pohľad konkrétneho rodiča. Z hľadiska spoločenstva (štátu) je celoplošné očkovanie výhodné – čo keď niekedy o dva roky alebo aj o dvadsať, tridsať rokov príde nečakaná epidémia a polovica neočkovaných obyvateľov ochorie či dokonca zomrie? Ale: každé očkovanie, ako aj podávanie akéhokoľvek lieku má svoje – aj keď možno minimálne riziká. Z tohto hľadiska je pre mňa ako rodiča lepšie neočkovať svoje dieťa a nepodstupovať žiadne riziko – ale iba vtedy, ak sú všetci naokolo očkovaní a moje dieťa sa od nich nemôže nakaziť. Nie je to však egoistické a hlavne alibistické? Nič nie je také jednoznačné, ako sa na prvý pohľad zdá...“

Štefan: „Mám dve malé deti, obe neočkované a zdravé. Starší má 2,5 roka a jeho imunitný systém funguje lepšie ako môj. Doteraz sme potrebovali lekárku iba raz. Dúfam, že sa to nezmení.“

Je slobodná voľba skutočne slobodná?

Nepochybne, pre rodičov je lákavá... Avšak, je to naozaj tak, že ak sa budú môcť otcovia a matky sami rozhodnúť, či dajú svoje deti zaočkovať, bude to bez následkov? Viaceré krajiny majú už tento krok za sebou a nás zaujímalo, ako to vyzerá v praxi. Za názor k téme ďakujeme našim čitateľkám v zahraničí:

Zuzana (Francúzsko), pripúšťa, že vo svojej novej domovine môže využívať slobodnú voľbu, ale má to aj háčik: „Dcéru dávam zaočkovať na všetky povinné očkovania podľa francúzskeho očkovacieho kalendára. Všetky očkovania doteraz znášala zle, mala vedľajšie účinky, ako zvýšenú teplotu, hnačky, zhoršil sa jej spánok... Ale vravím si, že je to pre jej dobro. Nepovinné očkovania (napr. proti chrípke) odmietam, myslím si, že organizmus si musí s niečím poradiť aj sám. Vo Francúzsku síce máte slobodnú možnosť vybrať si, ale ak dieťa nie je zaočkované, tak ho nevezmú do jaslí, škôlky, alebo dokonca ani na kurz plávania bábätiek. Všade si pýtajú očkovací preukaz. Je to veľmi kontroverzná otázka, myslím si, že rodičia by mali mať slobodný výber, či svoje dieťa dajú zaočkovať alebo nie.“

Margaréta (Holandsko) - „Očkovanie je tam štátom odporúčané, avšak nie nariadené. Jej priateľka Jitske sa so svojím priateľom zhodla ešte pred narodením ich dcérky na tom, že ju očkovať nedajú. „Ich hlavným argumentom bolo, že vakcíny sú podávané ako koktaily a spája sa s nimi tiež zvýšené riziko rozvoja alergií. Taktiež sú presvedčení o tom, že je zbytočné očkovať deti proti chorobám, ako napr. tetanus, keď po prípadnom úraze bude dieťa či dospelý proti tejto chorobe aj tak zaočkované. Hneď po narodení malej Sterre nahlásili svoje rozhodnutie v poradni lekárke, ktorá si ich vypočula, zapísala to do elektronického systému, ku ktorému majú prístup aj iní lekári, a poučila ich o dôsledku ich rozhodnutia. Avšak nesnažila sa zmeniť ich názor. Pri návšteve poslednej poradne ich upozornila na to, že v meste, kde žijú, sa objavil čierny kašeľ a ich dcérka patrí do rizikovej skupiny, preto majú byť opatrní. Sterre má momentálne 2 roky. Napriek mnohým štúdiám a svedectvám, ktoré Jitske s priateľom čítali, ich rozhodnutie neočkovať nebolo ľahké. Otázka, či spravili dobre a ich dcére sa predsa len niečo stane, ich prenasleduje neustále...“

Hana žije v Českej republike.  Aj v tejto krajine je očkovanie detí riadené štátom, ako u nás, no otázka slobodnej voľby je tam rovnako „na pretrase“. Hanka má o očkovaní svojich dvoch detí jasný názor. „Hoci som si toho o tom prečítala veľa, nikdy som nenarazila na skutočne objektívne štúdie, ktoré by priamy či nepriamy vplyv očkovania na vznik určitých ochorení potvrdili. Zisťovala som aj názor lekárov v širšej rodine a medzi priateľmi. Ani jeden obavy z negatív očkovania nezdieľal, naopak ma uistili, že sami očkujú svoje deti i vnúčatá. Veľmi dobre viem, že s očkovaním je spojený obrovský biznis, ale neverím tomu, že by sami pediatri z radov mojich známych boli ochotní riskovať zdravie svojich vlastných detí, keby mali o bezpečnosti vakcín pochybnosti...“ Hanka sa preto rozhodla dať svoje deti očkovať nielen povinnými, ale aj niektorými nepovinnými vakcínami. „Vyhodnotila som to tak, že riziko vyplývajúce z daných ochorení, proti ktorým sa očkuje, je oveľa závažnejšie, než prípadné negatívne dôsledky vakcinácie. Som ale toho názoru, že ak sa nejaké neštandardné reakcie po očkovaní vyskytnú a dieťa ho zle znáša, prípadne majú rodičia iné dôvody, prečo očkovanie odmietajú, nemali by byť za to sankcionovaní.“

(Ne)zrušiť?

V našej republike stúpol za posledné roky počet rodičov (aj z radov populárnych osobností), ktorí sú proti povinnému očkovaniu detí, na tisíce. Túžba slobodne sa rozhodnúť v takej závažnej otázke, akou očkovanie rozhodne je, sa tak pre mnohých rodičov malých detí stáva životnou voľbou...

Prečo Robo Papp hovorí ÁNO možnosti slobodne sa rozhodnúť, či dať svoje dieťa zaočkovať?

„Naša dcérka Isabella sa narodila v 29. týždni s pôrodnou hmotnosťou 600 gramov, s ťažkou hypotrofiou. Prvé tri mesiace svojho života strávila na jednotke intenzívnej starostlivosti oddelenia patologických novorodencov v DFNsP na Kramároch, kde vďaka skvelej starostlivosti lekárov a sestier prekonala tie najťažšie chvíle bez ujmy na zdraví a domov sme si ju brali ako 2,3 kilogamovú, bez vážnejších problémov. Približne do roku a pol bola sledovaná na špecializovaných oddeleniach, napríklad kardiológia, neurológia, očné, ORL a podobne. V riadnom čase bola zaočkovaná vakcínami proti pneumokokom a šiestim ochoreniam, na ktoré mala reakciu sprevádzanú vysokou horúčkou a nekontrolovateľnou triaškou, ako aj kŕče, napriek tomu, že sme boli v pediatrickej ambulancii upovedomení, že na túto – neživú vakcínu, nebývajú reakcie žiadne, alebo len minimálne. Bola taktiež z našej iniciatívy zaočkovaná nepovinnou vakcínou, ktorá sa odporúča predčasne narodeným deťom, z dôvodu nezrelosti ich pľúc. Keďže sa snažíme k zdraviu našej dcéry pristupovať zodpovedne a študujeme všetky voľne dostupné laické i odborné materiály, týkajúce sa očkovaní, rozhodli sme sa vakcínu MMR odkladať čo najdlhšie. Teraz má Isabella 3 roky, MMR stále nedostala, preto sme boli nahlásení na úrad verejného zdravotníctva a čakáme ortieľ. V zahraničí sa predčasne narodené deti očkujú individuálne pod dohľadom imunológa, očkovanie je rozdeľované do viacerých dávok s prihliadnutím na hladinu imunoglobulínu a podobne. Naša dcéra má potvrdenú poruchu imunity, a napriek všetkým týmto skutočnostiam sme zo zákona nútení dať ju zaočkovať, čo považujem za nehoráznosť. Taktiež mi vadí fakt, že pediatri neupozorňujú rodičov pred očkovaním na možné nežiaduce účinky vakcín, čo považujem až za protiústavné.“

„Aké podmienky by na Slovensku museli byt splnené, aby sa povinné očkovanie detí zrušilo a ostalo by na slobodnom rozhodnutí rodičov?“ Mgr. Zuzana Čižmáriková, hovorkyňa Ministerstva zdravotníctva SR, nám na túto otázku poskytla iba strohú odpoveď: „Ministerstvo v rámci povinného očkovania nebude robiť zmeny.“ V snahe o zargumentovanie tohto názoru sme boli odkázaní na Úrad verejného zdravotníctva SR, kde nám odpovedali takto: „V súčasnosti sa o zrušení povinného očkovania detí na Slovensku neuvažuje. Zníženie zaočkovanosti v súvislosti s falošným pocitom bezpečnosti a nepotrebnosti ďalšieho očkovania môže mať dosah nielen na zdravotný stav detskej populácie, ale hrozil by aj výskyt a šírenie ochorení, ktoré sa na Slovensku vďaka očkovaniu nevyskytujú celé desaťročia. Pri súčasnej intenzívnej migrácii obyvateľstva a pri dobrovoľnom prístupe k očkovaniu nie je zavlečenie akéhokoľvek infekčného ochorenia do Slovenskej republiky vylúčené.“

Skutočnosť je teda taká, že ak rodičia odmietnu dať svoje dieťa zaočkovať, čaká ich pokuta. Hoci ako prízvukuje UVZSR: „Cieľom povinného očkovania nie je vyberanie pokút za jeho odmietnutie, ale prevencia prenosných ochorení, ktorým možno predchádzať očkovaním. No ak však rodičia bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadov odmietnu povinné očkovanie dieťaťa, podľa § 56 zákona č. 355/2007 Z. z. sa dopúšťajú priestupku  na  úseku  verejného zdravotníctva. Očkujúci lekár má povinnosť hlásiť odmietnutie povinného očkovania príslušnému regionálnemu úradu verejného zdravotníctva, ktorý si pozýva rodičov na ústne prejednanie priestupku. Ak ani po tomto pohovore rodičia nesúhlasia s povinným očkovaním ich dieťaťa, rieši to regionálny úrad priestupkovým konaním. Za priestupok možno rodičom uložiť pokutu.“

Áno či nie?

Voľba OČKOVAŤ či NEOČKOVAŤ skutočne nie je jednoduchá. O to viac, že v nej ide o to najcennejšie – zdravie a životy detí. Pritom každý rodič chce pre svoje dieťa len to najlepšie a koná podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Možno by celej veci prospelo, ak by pediatri s rodičmi viac na túto tému komunikovali, dôslednejšie ozrejmovali plusy i mínusy očkovania. Možno by napätú situáciu v našom zdravotníctve vyriešila aj väčšia diskusia tvorcov zákonov a možnosť odškodnenia súdom dokázaných obetí očkovania. Možno by stálo za úvahu otvoriť diskusiu o možnosti slobodnej voľby v očkovaní. A tej by mala predchádzať skutočná, otvorená diskusia, kde si odborníci z jednej i druhej strany sadnú za jeden stôl a ozrejmia, nám, rodičom, ako to vlastne je. A bude na nás, ako sa rozhodneme. Isté je, že popredné európske krajiny si v tomto smere našli systém, ktorý na dané pomery zväčša funguje. Ako tomu bude na Slovensku ďalej, ukáže len čas...

Článok vyšiel v aprílovom vydaní časopisu MAMA a ja.