Očami mamy – neviditeľní kamaráti

Očami mamy – neviditeľní kamaráti
25.2.2015 v kategórii Mama, autor Mgr. Marika Koscelníková, foto: istockphoto.com

Aj vaše dieťa má svojho neviditeľného kamaráta?

Pamätám si, ako sa mi zdalo zvláštne, keď dcéra mojej známej mala vymyslenú kamarátku. Mala meno, miesto v izbičke a brávala ju so sebou aj do škôlky. Keď ste jej ponúkli dobrotku, otočila sa na svoju imaginárnu kamošku so slovami – neboj, ja sa s tebou podelím – žmurk očkom.  

Moja dcéra má tri roky a rovnako objavila tajomstvá a možnosti neviditeľného sveta. Jej fantázia sa v tomto období  naplno rozvíja a je úžasné sledovať ju, počúvať, byť súčasťou jej príbehov. Keď sa odohrávajú v noci, ich intenzita je niekedy desivá, inokedy smiešna. Z jej izbičky sa ozýva smiech, spev a výkriky, prípadne nepokojné mrmlanie a vzdychy. Stávalo sa, že som ju zo zlých snov budievala, ale teraz ju len potichu sledujem a nechám zlé sny doznieť. Trvá to len chvíľku. Ráno si nič nepamätá a na otázku čo sa ti snívalo? odpovie zakaždým s veľavravným úsmevom: o princeznách a vílach...

Ďalším rozmerom jej fantázie sú vymyslené zvieratká. Nosí si ich občas zo škôlky. Väčšinou ich nachádza na dvore – malilinké srnky, zajačiky a raz dokonca aj krokodíla. Delí si úlovok s kamarátkou a musím jej ich strážiť schované v dlani, kým sa oblečie. Najprv som sa vypytovala, kde ich našli, ako ich chytili a prečo si ich berú domov – ale jej „jój, mami, ty nevieš?“ – zastavilo moju zvedavosť. Chápem, baby majú svoje tajomstvá. Jej rozprávkovým hitom je momentálne Zem drakov. Úplne sa stotožňuje s deckami, ktoré sa po vyslovení zázračnej formulky dostanú do Dračej zeme a tam zažívajú dobrodružstvá. Keď vstúpim do jej izbičky, musím povedať čarovný veršík a nešliapnuť na neviditeľného dráčika schovaného pod papierovou servítkou (s motívom princezny Rapunzel, ako inak...). Takýchto servítkových ostrovčekov je po izbičke viac a dostane sa mi aj vysvetlenie: „Pssst. Spia, boli unavení z hľadania pokladu, viééš mami?“ Najväčšiu radosť má, keď sa k jej príbehu pridáme a hráme ho s ňou. Ona je tá, ktorá nás usmerňuje, s nadšením vysvetľuje kto je kto a akú úlohu máme v jej hre my. Jej vďačnosť je nepopísateľná, keď ma (akože) dráčik zachránil od utopenia, keď ochutnám z čarovných bobuliek a zmením sa na žabu (s príznačným kvákaním). V jej svete je „akože“ všetko možné a užíva si to.

Deti majú nielen veľkú fantáziu, ale aj zmysel pre humor. Prežívať s nimi  rozprávky a stať sa na chvíľu súčasťou ich vymysleného sveta je pre rodiča odmenou a výzvou. Nebrať sa vážne a prípadne zakvákať je pre dospeláka uvoľňujúce, treba skúsiť. Je nutné podotknúť, že pozor na deti – tie si vymýšľanie špeciálnych úloh pre mamku a ocka dokonale vychutnávajú (keby ste si ich všimli, smejú sa pritom popod fúzy). Keď však pristúpite na ich hru, vaše zlatíčko vyčarí široký úsmev a povedzme si narovinu – čo viac si rodič môže želať?