O ženskom vnímaní, keď pracuje a hovorí muž

Redakcia | 14. máj 2016

Tiež poznáte situáciu, keď vám partner začne dôležito vysvetľovať práve riešený problém v práci a vy vidíte, že deti visia za nohy v prievane, vám preteká mlieko na platni, vytiekla pračka, zvoní poštárka a chce podpis na rekomando a váš muž nechce nič viac, než celú vašu pozornosť (napokon takých osôbok by sa u nás našlo, nie)? Nechápe, že žena dokáže pracovať na niekoľko na sebe nezávislých programov. A často ani tak nechce, ako skôr musí.

To nevylučuje fakt, že občas do hrnca namiesto špagiet sypem špinavé prádlo, tvrdé špagety servírujem dcérkam a nie práve čisté prádlo sa snažím rozvešať po vešiaku v izbe, ale takých výpadkov vo funkciách majú dnešné počítačové programy vraj habadej. (Tak prečo sa desiť?) Jasné, dajú sa upgradovať, čo je so mnou trochu problém. Aj keď, ako povedal môj muž Jakub, mňa upgradoval už trikrát (naše dievčatá sú toho dôkazom) a vždy úspešne. Vraj, tie nové verzie sú ešte lepšie než ja, ešte je nutné do nich trochu investovať a možno, že sa to niekedy i tak trochu nevypláca, ale…VŠAK SÚ TO OTCOVE DIEVČATÁ!!!!

Keď však tato na niečom pracuje, nielenže musí byť hrobové ticho (bez ohľadu na mieru lásky, ktorú k nim prechováva), deti chodia s náplasťami v tvaru krížika namiesto úst, dorozumievajú sa s vami pomocou znakovej reči a ešte je to zle, pretože im práve spadla omrvinka na zem a buchla ako atómová bomba (ako inak si vysvetliť tie následky). Rodina je mŕtva, a nie vplyvom výbuchu atómu, ale smrti, ktorá srší z každého oka (i toho kurieho) vášho muža. Mimochodom, opísala som ten lepší prípad, keď ste prítomná a zaisťujete deťom potrebný servis (myslím tým jedlo, pitie i ochranu pred vlastným, v tejto chvíli krkavčím, otcom).

Keď sú však deti nechané napospas pracujúcemu otcovi, to by ste sa divili, ako môže tiež fungovať domácnosť (radšej nevedieť!). Deti idú na dvoj- až päťhodinový program (odvíja sa od doby vášho návratu), znamenajúci pre ne, že nebudú otca rušiť v akomkoľvek prípade, s výnimkou toho, keď im ide o život (o život, samozrejme, nejde, pokiaľ chce dieťa piť, jesť, cikať, atd.). V reáli to potom znamená, že po vašom príchode ste zahltená všetkými tými potrebami vašich miláčikov a tíšite „furt nespokojnú“ najmladšiu (no, chcela prebaliť, to tiež nie je boj o život). A váš muž tiež nie je vôbec nadšený, však tu popri tých deťoch nič nestihol urobiť... Jedno priznať musím, keby to tak nerobil, dopadol by podobne ako ja...

Pretože...

Keď ste „tvrdo“ pohrúžená do práce vy, znamená to, že okrem práce, ktorá nemá spojitosť s vašou rodinou (Bože ten hriech!!!), stíhate postrážiť tých vašich troch drahúšikov, ktorým len tak mimochodom musíte vymyslieť nejakú, najlepšie zábavnú činnosť . Väčšinou to znamená – čím viac sa pri tej činnosti zašpiníme, maminka, tým viac sa nám páči – a tým horšie budú následky (ach, to večné upratovanie). Ale pokiaľ chceš naozaj pracovať, tak nám seba predsa musíš vykompenzovať, mami. Takže... Naangažovať deti do činnosti (znamená to najprv sa zašpiniť sama, aby deti vedeli, ako na to), medzi vlastnou tvorivou činnosťou (trvajúcou tak maximálne päť minút) strčiť niečo do hrnca (po tvorivej činnosti deti vyhladnú, o vás sa to povedať ani tak nedá, čo napokon svedčí o tom, ako tá vaša práca vyzerá), obslúžiť všetky „geréty“ (pračka, sušička), ktoré vraj pracujú samy a vám uľahčujú prácu (bohužiaľ, niekto tam to prádlo dať naozaj musí), no a už zostáva len občas dať pozor na dehydratáciu tej najmenšej, občas priskočiť s nejakou tou šťavičkou, na ktorú už má nárok (mimochodom, najlepšie pripravenú z domácich zdrojov, napokon máte kuchynského robota, ktorý tiež pracuje sám) a teraz konečne začať pokojne pracovať. Žiaľ, práve ste zistili, že než ste dokončili ten kolobeh, deti už so svojou tvorivou činnosťou mienia prestať a vy ste dnes opäť len mali ÚMYSEL PRACOVAŤ (niekedy mám pocit, že práve tento pocit je už v zárodku potrestaný, aby náhodou nenapadol ďalšie časti vašej mozgovej kôry a vy ste nechceli pracovať napríklad viackrát do týždňa). Úprimne? Po takýchto výstupoch vás to už ani nenapadne. Pôjdete kajúcne napraviť škody, ktoré medzitým spáchali vaši drobčekovia a so zotreným potom si na tu budúcu jazdu na červenou pekne počkáte (napokon budúci mesiac príde tiež deň D).

Áno, aby som dokončila nedopovedané...

Vy sa snažíte stíhať všetko – deti, domácnosť, sem-tam nejakú vlastnú prácu a popritom reč vášho tela musí hovoriť mužovi jednoznačne: „Vnímam každé slovo tvojho monológu, miláčik.“ A i napriek tomu, to bude zle, kým… nedáte všetkému vášmu snaženiu jednu NUTNOSŤ. Kým hovorí muž, musíte dať najavo vážnosť situácie a prinútiť svoje telo zotrvať v pokojnej stabilnej polohe (fakt, jedine tým dáte najavo v mužových očiach vážnosť celej situácie) a s úžasom budete hltať každé jeho slovo, i keby to malo stáť životy vašich detí (Bože, ty vieš, že to by som nemohla...). Čo dodať?
Pokiaľ pracuje či hovorí muž, nedá sa poprieť, že dáva priestor svojim deťom cítiť sa aspoň chvíľu „veľkým“ - sebestačným, zodpovedným za svoje skutky, schopným postarať sa o sebe i súrodencov. Pod dohľadom mamičky, ktorá deťom stále utiera pusu obrúskom, sa to akosi nedá naučiť. A tak páni, vzdávam vám hold. Vďaka otcom, ktorí deti pripravujú na realitu života. Myslím, že základy majú slušné a ten vstup vďaka nim zvládnu...