Denník (ne)dokonalej matky: Sme stromy s poriadne pevnými koreňmi

Včera v noci, no možno to bolo už bolo ráno, som si uvedomila, aké sme my mamy "tvrdé" - hlavne na seba. Sme také tie storočné stromy s pevnými a hlboko usadenými koreňmi, ktoré žiadna búrka alebo víchrica len tak nevyvráti.

Tento týždeň do našej rodiny zablúdila nádcha, kašeľ a teplota a ako to už býva, najskôr to chytila ​​dcéra, potom ja a nakoniec môj drahý manžel. Naša malá vôbec nemaródi a keď už náhodou chytí nejakú tú virózu, je to s ňou na nevydržanie. Sople si utiera s ľadovým pokojom do oblečenia, večer ich máva roztreté po celej tvári, je neuveriteľne protivná a stále sa chce pestovať. No čo, je predsa chorá a tak sa o ňu skrátka a dobre postarám a privriem tu a tam oči nad tým večným a zbytočným kňučaním. V noci sa, pravda, veľmi nevyspím - vďaka tomu, že je prechladnutá, počúrala si dvakrát posteľ a tak som o tretej ráno prezliekala obliečky, aby som chvíľu po tom prišla na to, že som to mohla nechať pokojne na ráno, pretože to malé umrnčané už dávno zakotvilo v mojej posteli.

Ani vo svojej vlastnej posteli však pokoja nenachádzam, pretože mne zostal až žalostne malý kúsok priestoru, a tak som sa rezignovane chúlila na kraji postele a modlila sa, aby som si ráno nerozrazila hlavu o nočný stolík. Vďaka silnej nádche dcéra celú noc chrápe ako drevorubač, budí ju kašeľ a musí smrkať, čúrať, prikryť sa, odkryť sa pod. Takže sa nakoniec nevyspí nikto, čo je predzvesťou šialeného dňa. Ale hlboko v sebe si hovorím, že bude aspoň ráno dlho spať..., omyl. O 5:50 budíček.

Áno, deň to bol úplne šialený, hlavne preto, že som mala tiež nádchu, kašeľ, škriabalo ma v krku, mala som teplotu a zimnicu. Do toho protivné, choré a nevyspaté dieťa... Ale my mamy jednoducho ráno poslušne vstaneme a postaráme sa o dieťatko i domácnosť, aj keď už pomaly lezieme po štyroch.

Ďalšia noc priniesla skúšku z materstva. Dcéra zaspala o pol siedmej na gauči, počas toho, ako som jej chystala vaňu. Pocikala gauč. Tak som ju umyla, prezliekla a doniesla do izbičky do postele. Počas ukladania mi začal v kuchyni revať mobilný telefón (prosby, aby mi rodičia či sestra a priatelia nevolali v čase, keď ukladaním dieťa na spanie, boli márne) a tak som zas letela ako blázon dole, aby malú nezobudil - medzitým prestal zvoniť sám. A tak som sa poslušne vracala hore do detskej izby dcéru prikryť. Len som prišla k posteli, všimla som si, že sa počas tých pár minút stihla znova pocikať! Šaliem, pretože už fakt nemôžem, je mi zle a chcem spať, ale zopakujem umývanie a prezliekanie.

Dieťa spalo ako poleno a tak som sa o desiatej večer odobrala zničená do postele - vo svetri a teplých ponožkách, pretože zimnica nepoľavila. Mala som teplotu okolo 38 a krk v jednom ohni, dúfala som, že snáď bude ráno lepšie. Spala som päť hodín a o tretej budíček. Dieťatko sa mi zobudilo. Nevidím, nepočujem a je mi strašne zle, ale idem. Na uspávanie nemám síl a tak som si ju vzala k sebe.

Verte mi, že keď vám dieťa o tretej ráno rozpráva svoje vymyslené príbehy, vám je zle a chcete spať, a vy napriek tomu počúvate, ste naozaj DOBRÁ MAMA.

A tým sa konečne dostávam k tomu, čo som v úvode napísala - my, mamy, sme jednoducho majestátne stromy s hlboko zapustenými a stabilnými koreňmi. Sme krehké a jemné na povrchu, ale hlboko v nás je netušená sila a odhodlanie!

Môže vás zaujímať:

Denník (ne)dokonalej matky: Najkrajšie obdobie ženy? Nuž, ako myslíte!
Prsia von... alebo Prečo dojčiaca matka pohoršuje okolie?
Stala sa z vás matka – profesionálka?