O hračkách (alebo Škoda krásy, keď rozumu nieto)

Kto už by len odolal listovaniu v starom albume s fotkami z detstva? Nemyslím každodenné listovanie, ale to sentimentálne prehŕňanie sa v spomienkach v niektorý dlhý jesenný večer, so šálkou teplého čaju s medom. Nemusíte mať na to žiaden extra dôvod (hoci hľadať záber, na ktorom vyzeráte presne ako vaše dieťa v tom veku, je silná motivácia), stačí len nájsť si chvíľu času a pospomínať...

Aj môj album je plný fotografií môjho krásneho detského ja (som teraz maximálne neobjektívna, ale prečo si priznať, že som väčšinu svojho detstva vyzerala ako zemiaková placka s účesom Majky z Gurunu a hrubými, dotýkajúcimi sa stehnami? O oblečení radšej pomlčme, hanbila by som sa zaň aj na riadne recesistickej retro párty).  Medzi toľkými zábermi nie je ťažké naďabiť na fotky s obľúbenými hračkami. Veľkého ružového maca, ktorého som od EmEnVé dostala ako darček ku krstu, by teraz pravdepodobne nikto svojmu dieťaťu nekúpil, pretože bol tvrdý ako z azbestu, vypadávali mu chlpy a vážil ako dospelý človek. Drevený panáčik s bubnom, ktorého som do bezvedomia ťahala na povrázku. Chodiaca bábika, hit osemdesiatych rokov, bez oka a s beznádejne ostrihanými vlasmi, už si ani nepamätám, ako sa vlastne volala. Jéj, kovová lienka na kľúčik. Tak na tej som „frčala“ veľmi dlho. Modrý „mončičák“ s kŕčovito zodvihnutým palcom, úbožiak, ktovie, ako vlastne dopadol. Stará premietačka, na ktorom nám rodičia preklikávali obrázky z rozprávky o Smolíčkovi Pacholíčkovi a poloslepí sa snažili prečítať k nim komentáre z minipapiera priloženého k filmu... 

Teraz pred Vianocami nás začali zaplavovať katalógy „inšpirácií“ na vianočné darčeky pre našich najbližších. Do rúk sa mi dostal aj katalóg hračiek. Máme doma dvojročnú Terezku, ku ktorej pribudla úplne čerstvá pártýždňová Šarlotka – dva dôvody, prečo katalóg prelistovať. Nie som zástancom teórie, že pre dieťa majú Vianoce zmysel len vtedy, ak pre darčeky nevidí vianočný stromček. Terezku sa snažíme vychovávať s láskou, ale aj s mierou (dajme miere šancu). Myslím, že čo sa týka darčekov, ide najmä o nápad, nie o množstvo. Jeden skvelý darček dokáže vynahradiť desať nudných, nevhodných darčekov (a ušetríte si námahu s baliacim papierom a lepiacou páskou, na ktorej pred každým použitím hľadáte koniec).

Šarlotka je rada, že dokáže zaostriť na moju tvár (buďme objektívni – stále pripomínam zemiakovú placku), takže kupovať jej veľa darčekov tiež nemá veľmi zmysel.  Nuž, čože nám tento rok katalóg ponúka? Na čo by sa dal prehovoriť aj môj šetrný, praktický manžel? (Len pre ilustráciu, keď sme spolu chodili, dostala som od neho na narodeniny zelenú naparovaciu žehličku. So slzami v očiach som sa pýtala „Prečo?“ Odpovedal „Veď je v tvojej obľúbenej farbe,“ a utekal mi kúpiť plyšového sloníka).

Bábätkovské hračky na prvých stranách ma príliš neoslovili. Listujem ďalej a teším sa na nejakú naozajstnú senzáciu, ktorá Terezku privedie do vytrženia a nás, rodičov, neprivedie na psí tridsiatok (psí tridsiatok? Čím viac píšem, tým zvláštnejšie výrazy mi napadajú). Spozorniem na jednej z nasledujúcich strán. Hovoriaca baterka? Z obrázka na mňa kričí oblá plastová vec v cene veľkého balenia plienok. Čo môže hovoriť taká baterka? „Blik blik“? Vyzerá agresívne. Možno vrčí ako nejaké bojové psie plemeno.

Pozor, je tu aj hovoriaci fén, hovoriaci vysávač a hovoriaca vŕtačka. Uvažujem, o čom tak rozprávajú. Vydávajú len zvuky či vedú s dieťaťom konverzáciu? Nemôžem sa zdržať, smejem sa nahlas. Listovanie v katalógu naberá nový rozmer – pokúšam sa nájsť ešte aspoň jednu hračku podobného razenia (podobného rovná sa absurdného). Keď sa dostanem na poslednú stranu, som vyčerpaná od smiechu. Tu sú ďalšie úlovky do absurdnej hračkárskej zbierky:

Sedím s katalógom na kolenách a uvažujem. Chodiace bábiky, lienky na kľúčik, igráčikovia v oblečení všetkých zamestnaní sveta... inkubátory, chorí plyšoví mackovia, tučné prejedajúce sa prasce... je to naozaj na smiech?

Výber darčekov asi nechám tento rok na manžela. Risknem aj to, že nám všetkým spoločne kúpi nejaký elektrospotrebič, len nesmie rozprávať a byť ozdobený fotografiou Hany Montany. To by som radšej pod stromčekom nenašla úplne nič. Všetci by sme sa vyobjímali, zjedli pár kúskov kolekcie a pustili si nejakú peknú, komerciou neovplyvnenú koledu...