Manžel – môj dar

Manžel – môj dar
26.6.2016 v kategórii Mama, autor Mia, foto: istockphoto.com

S narodením detí sa toho veľa zmení – aj v manželstve.

Naše manželstvo nie je výnimkou. Keď prišiel na svet náš prvý poklad v podobe nášho synčeka, boli sme šťastím bez seba. Mala som pocit, že nás to malé stvorenie akosi stmelilo a utužilo naše manželstvo. Bola som šťastná manželka. Občasné hádky a nezhody sa síce vyskytovali, ale v ktorom manželstve nie sú?

Čas plynul a ja som tak trochu neplánovane opäť otehotnela. Neplánovane znamená, že som si nebola celkom istá malým vekovým rozdielom našich ratolestí – ten vychádzal na dva roky. Postupne ale moje obavy zmizli a ja som sa tešila na nový život, ktorý vo mne rástol.

Naše manželstvo tiež tak nejak plynulo spolu s časom a všetko bolo viacmenej v poriadku až do chvíle, kedy sa manžel rozhodol začať podnikať. Dovtedy mal stabilnú pracovnú dobu, každý deň chodil domov v tom istom čase a mne to veľmi vyhovovalo. Mali sme čas na seba, na syna, mohla som si oddýchnuť, kým sa muž venoval synovi a podobne.

A veľmi dobre som si uvedomovala, že podnikanie takýmto rodinným činnostiam, žiaľ, nepraje. Manžel to však odôvodnil tým, že peniaze potrebujeme, aby sme si konečne mohli splniť sen o vlastnom bývaní, dať deťom všetko, čo potrebujú a v jeho pôvodnom zamestnaní príliš dobré vyhliadky neboli. To som síce uznala, avšak hlboko v srdci som mala obrovské pochybnosti o správnosti tohto životného kroku a hlavne som sa bála toho, čo to urobí s nami dvoma a s našou rodinou.

Začiatky boli kruté, no manžel sľúbil, že víkendy budú patriť rodine a keď sa dieťatko narodí, bude mi pomáhať, ako sa len bude dať. Často som v posledných mesiacoch tehotenstva ukladala malého spať sama, kým manžel ešte behal, vybavoval, rozbiehal firmu. Veľa som sa naplakala. Túžila som v pokoji spolu s ním pripravovať všetko na príchod nášho druhého dieťatka, lenže nebolo kedy... Ešte teraz mi je do plaču, keď si na to spomeniem.

Prišiel deň pôrodu a my sme sa stali rodičmi druhýkrát – tentoraz našej krásnej dcérke. Manžel bol so mnou pri pôrode, ale bolo to už celkom iné ako prvýkrát. Tá blízkosť a zázračný pocit vzájomnej lásky tu chýbal.

Maličká bola veľmi uplakané dieťa, trápili ju koliky a nemohli sme ju niekoľko mesiacov uspať inak, než na rukách. Okrem toho sa objavili nejaké zdravotné komplikácie a tak som sa s ňou nabehala po lekároch až až. Bola som vyčerpaná, unavená a tak neskutočne osamelá. Namiesto radosti z krásneho dieťatka som prežívala stres, napätie, plakala som každý deň, nezvládala som deti, seba a svoje pocity. Výčitky a hádky boli na dennom poriadku.

Koľkokrát som vyvolávala manželovi a zúfalým hlasom som sa ho pýtala, kedy príde domov, lebo jednoducho už nevládzem. A on už bol alergický na tieto moje „výlevy“, čo mi neraz dal aj najavo. Hneval sa na mňa, že ho nechápem, že to predsa robí pre nás a ja vidím len sama seba. A ja som mu zasa vyčítala, že neberie ohľad na mňa.

Naše manželstvo sa ocitlo v zvláštnom stave. Ja som si po viac ako roku nejako zvykla, že dni trávim bez manžela a deti bez otca. Keď sme však boli spolu, často bolo medzi nami napätie a hádky.

Potom prišiel akýsi zlom – uvedomili sme si, že tento stav sme si zapríčinili sami. Namiesto toho, aby sme si spoločne užili pekný deň, my sme ho „zasvätili“ hádkam, výčitkám a trieskaniu dvermi. A tak sme si povedali DOSŤ! Obaja sme vedeli, že ak chceme niečo zmeniť, budeme musieť pre to niečo spraviť.

Ja sa snažím manželovi nevyčítať, že chodí domov neskoro – napokon, robí to naozaj pre nás a našu budúcnosť. Veď sa predsa nezaráža po krčmách, nechodí sa zabávať s kamarátmi, ani sa nikde nefláka. On sa zasa snaží čo najviac venovať deťom, kedykoľvek mu to čas dovolí.

A snažíme sa obaja vnímať ten čas, ktorý môžeme stráviť spolu, ako dar – pretože „mať“ jeden druhého, hoci len nachvíľku každý deň, je DAROM v pravom slova zmysle.

Viem, že je pred nami ešte dlhá cesta a že budeme musieť na našom manželstve riadne popracovať. Verím však, že to spolu zvládneme!