Skutočný príbeh: Nechaj nás žiť! Prosí zúfalá matka exmanžela

Skutočný príbeh: Nechaj nás žiť! Prosí zúfalá matka exmanžela
14.5.2019 v kategórii Príbehy, autor Z vašich listov/MK, foto: istockphoto.com

Ďakujeme Silvii, že našla v sebe odvahu napísať nám. Chce varovať a povzbudiť ženy, ktoré si prežili to, čo ona. Stále bojuje...

Písal sa máj roku 2010. V ten večer som spoznala, JEHO....(muža, ktorý sa mi stal osudným a skoro úplne ma zničil).

O odpustenie som musela prosiť ja jeho

Okamžite som sa do neho zamilovala. Myslela som si, že je to ten pravý a že budeme dokonalý a ideálny pár. 

Prvé mesiace boli priam až rozprávkové, stále sme boli spolu. Po pár mesiacoch prišli prvé hádky, prvé urážky z jeho strany (myslela som si, že som na vine), prvé  náznaky násilia. Už vtedy sa so mnou nemaznal, tvrdil, že všetko je len moja vina, že so mnou sa nedá.

Asi po pol roku sme aj napriek tomu začali spolu bývať. V prenájme. Aj tam boli problémy. Kvôli tomu, že musel ísť so mnou nakúpiť, muselo sa upratovať., atď...jeho mama uprace raz za 3 týždne a dokonalo a nie tak ako ja. Ona vedela uvariť lepšiu polievku (tak som si vypýtala recept), ona vedela nakúpiť kým bola v práci, ona vedela....

Chcela som sa jej vyrovnať a byť pre neho tým No.1. Ja som verila, že to dokážem. Že to dokážem aj jemu aj sama sebe. Že nie som rozmaznaná ,,krava“ a špina, ako mi nadával pri hádkach.

Vždy po hádke ušiel k matke...vrátil sa až po pár dňoch, keď som ho odprosila. To bol len začiatok.

Vždy keď mi ublížil (psychicky alebo fyzicky), odpustila som a išlo sa ďalej. Veď to bola moja chyba.

Boli sme spolu vyše roka (r. 2011), keď sme išli na prvú dovolenku k moru.

Tam ma požiadal jeden večer o ruku. Po príchode domov sme to oznámili rodičom, moji rodičia boli nadšení (netušili nič), jeho otec tiež. Matka nie, že je to skoro, hľadala dôvody prečo nie. 

Potom bolo obdobie ako takého pokoja. Začali sme hľadať byt, aby sme sa mohli usadiť. Nech nebývame v podnájme.

No tu už nastal ďalší problém, jeho rodičia si postavili hlavu, že oni chcú silou mocou financovať ,,náš byt“a ja som tam mala byť ako že ,,nájomcom.“ Nakoniec som sa stala vlastníkom v určitej časti,tak sa rozhodol on po dohode s rodičmi, pretože som sa bála, že keď to nebude aj kus môj byt, okašle ma aj o peniaze, resp. vyhodí ma. Nevadí, že už vtedy užíval moje auto, ktoré mi daroval otec.

Do prestavby sme investovali úspory: jeho, moje, naše.

Už vtedy som musela šetriť, ukazovať, koľko som zarobila a len ak som ušetrila na strave, som si mohla niečo kúpiť.

Na ďalší rok (2012) na jeseň som plánovane otehotnela. Po dvoch mesiacoch už zase bola hádka, pretože som povedala, že dieťa má prísť do rodiny a chcem sa ako každá žena vydať. Odišiel a nechal ma samú v mojich výčitkách. Zase som vinila seba.

Musela som prosiť na kolenách, keď sa ,,vrátil“ od matky.... presvedčiť sa, či už som opäť ,,normálna.“

Vo februári 2013 bola svadba.

Napadol ma počas tehotenstva. Neohlásila som to nikde

V marci 2013 ma napadol ako tehotnú, hodil ma na posteľ. Už ma chcel biť, kričala som, že som tehotná, nech ma nechá.

V máji 2013 nás hospitalizovali v nemocnici - dostala som ,,HELLP SYNDRÓM“. Naše prvé dievčatko sa narodilo v júni. Bola drobná, ale krásna. Bojovalo sa o jej život, aj o môj. Lekár mi potom povedal, že ,,hore ma má niekto rád.“ Mysleli si, že im na operačnom stole umriem. AJ že som na chvíľu odišla.:-) Že mám v sebe veľkú silu. No nikto mi už neodporúčal ďalšie tehotenstvo.

On nebol našu lásku ani mňa pozrieť za tie dni, kým som bojovala o život. 

V auguste 2014 ma s dcérkou vyhodil z bytu. Už som toho mala dosť, zbalila som nám všetky veci, pristavila auto, zobrala dcérku a odišla k rodičom. Ešte v ten večer prišiel prosiť k mojim rodičom so svojimi rodičmi. Zase som odpustila.

O mesiac na to som nečakane otehotnela. Nemohla som kvôli poškodenej pečeni užívať antikoncepciu.

Druhá láska sa narodila na jar roku 2015. Dva týždne po cisárskom ma napadol, bránila som sa nožom. Bála som sa o seba aj o deti. Na postieľku s mladšou dcérkou spadli dvere, ktoré vyrazil. Chvalabohu len o roh postieľky. Opäť som to neohlásila.

Staršia dcéra sa v decembri roku 2015 vyjadrila v škôlke, že ocko bije maminku.

Na konci jesene roku 2016 sme predali byt, moji rodičia nám darovali pozemok, ktorí kúpili za vlastné peniaze, tak že sa na istú dobu presťahujeme k nim do domu. Chceli sme stavať dom. Urobil sa dokonca projekt domu.

Stali sme sa podielovými spoluvlastníkmi pozemku.

Konečne som od manžela odišla

V decembri asi týždeň po sťahovaní vyvolal konflikt, zase toho bolo na neho veľa. Dal mi facku pred deťmi a odišiel k matke. Vtedy to dcérka povedala v škôlke, že ocko bije maminku. Keď sa vrátil, oznámil mi, že peniaze z predaja bytu previedol k rodičom na účet, aby boli v bezpečí!

O dva mesiace na to od nás zase odišiel a tentokrát sa pokúsil napadnúť už aj našich. Odvtedy som ho už k nám domov nepustila. Zbalila som mu veci a povedala ADIEAU. Bol to február 2017. Najprv som to ľutovala, že čo budem sama robiť, ale v máji 2017 som už definitívne vedela, že to bolo to správne. Dodnes to neľutujem... ak ľutujem, tak len to, že som si nechala tak dlho ubližovať.

Sú veci, o ktorých ešte stále písať nedokážem (ako napríklad sexuálna stránka,....).

ZAČALA sa VOJNA A BOJ...TEN TRVÁ DODNES

Minulý rok na jeseň ma fyzicky napadol. Pred zrakom našej staršej dcérky.

Dodnes sme sa z toho nespamätali. Deti ho úplne odmietajú. A on nechápe prečo.

Prepadol nás aj v predajni istého obchodu.

Samozrejme, že som to všetko oznámila, ale nič orgánom nestačí na to, aby nám pomohli sa oslobodiť. Ak nič neohlasujete, nikto Vám neuverí. Aj znalkyňa sa na mňa pozerala ako že si to vymýšľam.

Aj keď tiahnem z posledných síl aj ja aj deti, verím v spravodlivosť, božiu spravodlivosť. Nechcem nič viac, len byť slobodná. Aj keď som už dávno rozvedená, slobodná nie som. Môj ex manžel ma totiž nechce pustiť.

Milé ženy, maminky, ak sa Vám deje niečo podobné, neváhajte mi napísať, pomôžem Vám, podporím Vás. BOJUJME PROTI DOMÁCEMU NÁSILIU.

Lebo toto pochopí iba ten, kto si to prežil.

Odkaz pre môjho exmuža:

Prisahám, že keď raz odídeš, budeme s deťmi na Teba myslieť , budú si ťa (možno) pamätať v lepšom svetle ako teraz, o to sa postarám. Keď raz zistíš a ospravedlníš sa, ako veľmi si nám ublížil, odpustíme Ti. Možno nie hneď, ale raz určite.

Len nás už prosím nechaj žiť.

Dýchať.

Daj nám priestor.

Prestaň nás prenasledovať.

Je mi to ľúto, že som Ti nedala, čo si chcel, ani ty mne nie...vzal si mi moju osobnosť. Ale dal si mi dve dcéry, oni sú môj život. Prosím ťa, oni nie sú prostriedkom pomsty.

Budem ich vždy ľúbiť a starať sa o ne do konca svojho života. Nedovolím, aby im niekto ublížil. Tým si buď istý, veď som prosila o pomoc aj nášho prezidenta.

Len ma (nás) už prepusť na slobodu.

Ďakujem za uverejnenie článku.