Mama drama alebo Nikto sa nemá horšie
ALE ja som to mala...
Aj vy máte občas ten pocit, že keď sa niekomu s niečím zdôveríte, hneď má svoju príhodu s ešte dramatickejším priebehom? Že vy ste na tom ešte dobre, že ten, tá, to - to má tragickejšíe?
Nájdi si čas pre seba... ale ako?
Prečo matky tak milujú drámy?
Alebo inak, prečo máme radšej tragédie ako komédie – či už v literatúre, divadle, napokon aj v živote? Keď niekto povie, že sa má fajn a že veci vidí celkom optimisticky, zdvihnú sa desiatky rúk a vehementne kričia: “To nemyslíš vážne, veď je to hrôza mať to takto ako ty...„
Podozrievavo gúľajú očami, keď poviete, že vás nič nebolí, netrápi a že sa naozaj cítite dobre, veď nič veľké neriešite a nejde vám o život. Čudné sme občas. Svoje pochybnosti a optiku hneď aplikujeme na ostatných.
„Hej? Už chodí? Veď to nie je dobré na jeho chrbticu, ešte mohol štvornožkovať.“
„Nepúšťaj toho chlapa každý piatok na šípky, veď nevieš, čo tam robí, nech ťa berie so sebou určite, veď vieš, ako to chodí. Zuzana z tretieho tak... „
„Histológia? To je strašné, takto moja suseda minulý rok náhodou išla a už nie je medzi nami. Držím palce...“
"Čóó, vy ste nemali sex tri mesiace? On ma určite milenku!“
Fejtón: 7 výchovných (antidepresívnych) rád
Tragédi striehnu, šťastná matka
A úplne najpohodlnejšie je prepisovať scenáre anonymne v diskusiách na nete. Tam sa to hemží tragédmi, ktorí striehnu na každý svetlý okamih a zasiahnu. Mala si pekný pôrod? Nesťažuješ sa na deti a manžela? Fakt si užívaš tento svet? Si píš, drahá, že sa zbehnú krkavčie komentáre, ktoré ti rozbijú ružové okuliare a zasejú semienko drámy. Lebo keď sa oni cítia zle, aj ty sa budeš.
A tak si vravím, čo by sa stalo, keby sme si len vypočuli. Nehádzali hneď svoje skúsenosti, dojmy a pojmy, len počúvali a keď je to radostná správa, tešili sa s jej nositeľom. Keď ťažká, objali. Chce to len trochu kumštu priať iným a neťahať svojich kostlivcov zo skrine.
Nedramatizujme život, veď sám osebe je to asi najväčšia drama queen.