Makačka na materskej dovolenke
Mám po 30-tke, 9-mesačné dieťa a dobrý pocit zo života. Netrpím nedostatkom spánku, kontaktov, práce, zábavy a rôznych iných vecí, ktoré maminám na materskej dovolenke chýbajú.
Moje dieťa nie je ideálne, je svojské, tvrdohlavé, nespavé a občas rozmaznané a uplakané. Nemám rodinu blízko, takže babičky ako aupair-ky fungujú len párkrát v roku, som prisťahovalcom v cudzom meste a mam dieťa „na krku“ deň aj noc. Napriek tomu, páči sa mi byť mamou. Keď ma mojko drží za nohu, kuká na mňa tými očiskami a snaží sa vyšplhať na ruky, mám síce chuť capnúť ju zadku aby sa hrala sama, ale ťažko jej odolávam.
Nie som supermama. Doma nemám vždy poriadok a už sa ani nesnažím likvidovať odtlačky jej ručičiek z vysokolesklej kuchynskej linky, na bielej stene mám škvrnky z každého obeda a v knižnici barbarsky potrhanú ústavu Slovenskej republiky. Moje dieťa si nárokuje každý kúsok nášho malého bytu a ja s ním ani nevládzem ani nechcem bojovať. No a čo?
Nehanbím sa priznať sa, že občas pobehujem v pyžame do popoludnia a na obed objednám pizzu, lebo sa mi nechce variť na dvakrát. Nehanbím sa priznať, že v boji „kočík alebo ruky“ som prehrala a vláčim sa s malou 9-kilovou kráskou na dvojhodinových prechádzkach. (Dobré rady známych, ako by som to mala skúsiť v kočíku tak alebo onak, prejdem len s hmkaním.)
V noci si neoddýchnem, lebo moje mliečko jej najviac chutí od polnoci do rána a spánok počas dňa je nemožný, keďže babuľa spinká 30 minút po obede. Mám kruhy ako olympionik a vyrážky, ale keď sa na seba dívam do zrkadla, páči sa mi, čo vidím. Pozerám sa na seba očami mojej dcéry, ktorá ma zbožňuje. Takou láskou, že sa mi nechce veriť, aké je to fajn. Viem, že asi nie je jej láska nezištná, keďže moje prsia sú stále alfou a omegou jej malého sveta, ale keď si položí hlávku na moju a pýta si božtek, som ochotná jej uveriť všetko.
Užívam si každý deň na materskej, napriek všeobecne rozšírenému názoru, že materská dovolenka je veľká záťaž fyzická aj psychická a maminy z nej majú depky. Viem, som mama začiatočníčka a to očakávané zhnusenie zo 4 stien možno ešte len príde a možno nie. Naučila som sa žiť so svojou dcérkou plnohodnotný život, neberiem ju ako prekážku pri svojich plánoch a nebojím sa, že mi niečo utečie. Dúfam, že keď ju vyprevadím prvý krát do škôlky a pobežím doháňať rozbehnutú kariéru, budeme na seba obe pyšné. Mám iba jeden veľký strach. Či z tohto malého stvorenia vychovám slušného človeka. Budem sa snažiť to nepokaziť.
Môže vás zaujímať:
Denník (ne)dokonalej matky: zaspávanie
Denník (ne)dokonalej matky: Najkrajšie obdobie ženy? Nuž, ako myslíte!