Kým nás práca nerozdelí...
Ich manželstvo nezničila nevera, žiarlivosť ani iná z častých príčin rozvodových konaní. Bola to závislosť na práci (alias workoholizmus), ktorá ich doviedla až do stavu, že si nemali čo povedať a o svoje deti sa bili pred súdom... Fikcia? Nie. Realita mnohých manželstiev nielen na Slovensku...
„Nikdy by som nepovedala, že sa to stane práve nám...“ priznáva Daniela, nahlas uvažujúc o svojom 8-ročnom manželstve s Martinom. „Už pred svadbou nám bolo obom jasné, že rodina je nadovšetko a tú svoju budeme brániť rukami-nohami. Bolo to pochopiteľné... Ja pochádzam z rozvedenej rodiny a Martin vyrastal bez otca, iba s mamou.“ Keď mladý párik sníval o svojej budúcej rodine, chcel iba jedno – aby toto nezažili ich deti. Bolesť z neúplnej rodiny sa prelievala v ich pocitoch celým detstvom a nikdy sa s ňou úplne nevyrovnali.
Prvé roky manželstva
Boli poznačené „bežnými trápeniami“ mladej rodiny. Splácanie bytu, sústavne nedostatok peňazí, ale na druhej strane radosť zo synčekov Miška a Danka, ktorí sa narodili rok po roku. „Celkovo som bola na materskej štyri roky a fakt som sa nenudila. Deti mi dávali zabrať, ale bolo to šťastné obdobie. Martin bol celé dni v práci, a tak spoločných chvíľ nebolo až toľko, koľko by som chcela. No o to intenzívnejšie sme ich prežívali. Nebol víkend, aby sme nešli na výlet, na návštevu k starým rodičom, či na kupko...“ A keďže Daniela patrí medzi ‘akčné‘ ženy, rozhodla sa, že sa po materskej sa nevráti do pôvodného zamestnania, ale začne sa svojou profesiou – kaderníčka – živiť sama. Čo na to jej manžel? „Myšlienka mať vlastný kadernícky salón Danku mátala už dávno. Hoci spočiatku som si to celkom nevedel predstaviť. Na vlastný salón potrebovala nielen množstvo peňazí, ale aj pevné nervy na zháňanie priestorov, kopu papierovačiek, vedenie účtovníctva... A toho som sa bál. Ja som bol v práci od rána do večera. Pracujem ako bankový analytik a ostať doma, lebo deti sú choré – také niečo v mojom zamestnaní nehrozilo. Hoci chlapci už chodili do škôlky, obával som sa, či ten blázinec zvládneme...“ Obavy boli namieste. Ale Danka sa do splnenia svojho podnikateľského sna pustila s takou vervou, že Martin nakoniec rezignoval.
Čítajte tiež: Keď je práca všetkým
Ťažké-ľahké začiatky
Prešiel rok a prvotné ťažkosti mali úspešne za sebou. Dankino malé kaderníctvo síce nemalo ktovieaké zisky, ale nešlo ani do mínusu. A to bolo dôležité. Avšak aj za cenu toho, že v ňom trávila celé dni, večery a, samozrejme, aj mnohé soboty. Ak chcela zarobiť, musela... Splátky úveru, ktorý si na začiatok musela vziať, nepustili. S Martinom si snažili zorganizovať starostlivosť o deti i domácnosť, ale často to bolo náročné. „Ráno som deti vystrojila a odviedla do škôlky ja, poobede ich vyzdvihol Martin a trávil s nimi čas, kým som sa večer nevrátila. Prvé mesiace to ako-tak šlo. Problém nastal, keď sa mi čoraz viac zákaziek začalo kopiť po večeroch a cez víkendy. Bola práve plesová sezóna, a hoci to bola na jednej strane príležitosť dobre zarobiť, cítila som, že takéto tempo ma zničí. A nielen mňa... Akoby to nestačilo, aj Martin musel kvôli končiacemu sa roku ostávať dlhšie v práci. Otázka – čo s deťmi? – bola na každodennom poriadku.“
Od únavy k nervozite
Martinova mama bola už v pokročilom veku, no ochotne sa podujala vyberať chlapcov zo škôlky. Dankini rodičia ešte pracovali, ale aj tak mladým pomáhali, ako mohli. Raz dedko zobral chlapcov do parku, inokedy ich zasa babka vzala do kina... To, že si ich „podávali medzi dverami“ však čoskoro začalo mať aj svoje negatíva. „Chlapci boli vždy šidlá, to nemôžem poprieť. Rýchlo sa novej situácii prispôsobili, a to až natoľko, že z nej ťažili, ako mohli. A babky a dedko rozmaznávali... Táto dvojitá či až trojitá výchova typu: „mama, oco zakázali, ale babke, dedkovi to nevadí“ im náramne vyhovovala. Nečudo, že večer čo večer doma kvôli tomu dochádzalo ku konfliktom. S Martinom sme sa vracali z práce unavení, a poznáte to, od únavy je iba malý krôčik k nervozite...“ Hádky kvôli maličkostiam boli na programe takmer každý večer. Deti nabité energiou a sčasti aj zmätené z toho, „prečo mama a oco kričia?“, ťažko zaspávali a aj po nociach horšie spávali. Únava z nekvalitného spánku uberala sily všetkým...
Zaujme vás: Kríza stredného veku alebo ako sa vyrovnať so starnutím
Damoklov meč
Situácia sa vyhrocovala, keď deti ochoreli. Stačilo, aby začal kašľať Danko, o pár dní mu už „kontroval“ Miško. Daniela s nimi chodila po vyšetreniach, ale ostať s nimi na „maródke“ si dovoliť nemohla. „Na jednej strane som vedela, že musím a chcem ostať doma, veď sú to predsa moje deti! Ale otázka bola, čo so salónom? Po sústavných výpadkoch som rýchlo strácala zákazníčky, no účty neubúdali, ba ani splátky. Áno, Martin zarobil dosť, ale nedalo sa z toho splácať byt, salón a živiť štvorčlennú rodinu...“ Ako ďalej? – táto otázka nad nimi visela ako Damoklov meč. Akoby toho nebolo málo, Martina v práci povýšili, takže bol doma čoraz menej. Konfliktov medzi manželmi pribúdalo. Zdalo sa, že situácia je nad ich sily. Daniela sa pokúsila o riešenie – do salónu prijala výpomoc, Luciu, mladé dievča, ktoré práve skončilo školu. Načas sa situácia vyriešila. „Tešila som sa, že sa to konečne upokojí. Budem viac s deťmi, opäť začneme chodievať na výlety, jednoducho budeme ako rodina viac spolu. Uvedomovala som si, že mojich rodičov i Martinovu mamu doslova využívame a je len otázka času, dokedy to bude možné... Martin sa však z práce zvykol vracať až po večeroch, keď už chlapci spali a ja som bola príliš unavená na debaty typu „čo ďalej“. A to bola chyba. Mali sme sa viac rozprávať, viac riešiť, kam to celé speje, a nie sa len prizerať, ako sa pomaly navzájom odcudzujeme... Mala som pocit, že začíname fungovať ako stroje – žiadna radosť, žiadne nežné drobnôstky a sex? To už bolo pre nás iba slovo na tri písmená, ktoré si vyžaduje veľa, veľa energie, ktorú sme nazvyš vôbec nemali...“
Závislosť na práci
„Diagnóza“, ktorou obaja trpeli, mala rôzne príčiny, ale jeden vážny dôsledok – ich manželstvo bolo prikrehké na takúto záťaž. Splátky úverov, Martinova ambícia napredovať v zaujímavom zamestnaní, Dankina túžba splniť si sen a nevzdať sa za akúkoľvek cenu ich dohnali až do krajnosti. Martin hovorí: „S manželkou sme sa postupne odcudzovali. Vytáčali nás veci, ktoré sme predtým, aspoň som si to myslel, mali dávno vyriešené. Áno, viem, že posledné dva roky som chodil domov viac-menej iba prespávať a na víkendy som si ešte nosil papierovačky, ale čo som mal povedať šéfovi? Že moja žena podniká a ja musím byť doma s deťmi? Veď by ma vysmial... A okrem toho, musel som nás živiť. Dankino podnikanie bolo ako hojdačka, raz mala slušné zisky, a potom zasa nie...“ Danku štyri roky podnikania vyčerpali... Vyzerala o desať rokov staršia a cítila sa... „Ja som už asi ani nič necítila... So salónom to išlo posledné obdobie dole vodou, Lucia odišla za lepšie plateným kšeftom a plat, ktorý som mohla ponúknuť, nikoho nelákal. Tak som zasa ostala sama. Na to všetko vyskočili problémy s chlapcami, s oboma som musela kvôli nezrelosti začať pred nástupmi do školy navštevovať psychologičku. Deti si vyžadovali viac času, potrebovali, aby sme sa im s manželom intenzívnejšie venovali... Ale s Martinom sme sa nedokázali porozprávať už ani my sami.“
Záchrana?
Situáciu mala vyriešiť spoločná dovolenka. Sľúbili si, že na nej si konečne nájdu čas a „dajú veci do poriadku“. Deti sa tešili, od radosti každému rozprávali, že idú s mamou a ockom k moru... Keď však Martin dva dni pred odchodom oznámil, že nemôže ísť, lebo v práci... v Daniele sa čosi zlomilo... Už nemala síl sa ani hádať. Na dvere salónu vylepila oznam: DOVOLENKA, zbalila chlapcov a sama s nimi odcestovala. Tam padlo aj rozhodnutie – rozvod. Nevedela, či sa tým niečo vyrieši. Bolo jej však jasné, že takto to ďalej ísť nemôže. To, že sa Martin nevzdá práce a nepovolí zo svojho tempa, jej bolo vopred jasné. Tušila, že ona bude musieť byť tá, ktorá kapituluje, zavrie salón... a... Čo bude ďalej? Nevedela. V pocitoch sklamania a trpkosti spomínala na chvíle, keď si s Martinom sľubovali, že ich rodina bude nadovšetko... Fakt, že si ju dobrovoľne a vedome ničili sami, si v tom momente ešte pripustiť nedokázala. Trápilo ju len jedno: Naozaj je už všetko stratené?
Názor odborníka
Odborné vyjadrenie k téme nám poskytla psychologička Mgr. Brigit Trimajová.
Hranice si musí určiť každý sám
Spoločné predsavzatia a plány Danky a Martina do spoločného života boli dobré, a to bez ohľadu na terajšiu situáciu. Je dôležité si život vykresliť a naplánovať tak, aby spĺňal spoločné predstavy oboch. Je to zjavné, že mali pekný základ vzťahu a že je/bolo by na čom stavať, na mnohom podstatnom sa zhodli. Nuž ale na pochode životom, ako vidíme, je od hovorenia o hodnotách k ich žitiu cesta dlhá. Obaja hovoria o tom, že mali ťažké detstvo, plné zážitkov, ktoré skôr použili ako odstrašujúce príklady pri formulovaní si svojich predstáv o živote. Aj napriek tomu to nejako nepomohlo a obaja skĺzli, nechali sa prevalcovať. Životom? Nedostatkom energie? Stratou chuti prispôsobovať sa jeden druhému?
Vzorce, ktoré mali zažité od detstva, nepustili. Nemali pevne vybudované predstavy o tom, ako udržovať vzťah a ako budovať rodinu. A vedome sa o to nesnažili. Každý sa pred neúspechom chcel poistiť a istotu dobrej budúcnosti premietli do práce. Tam ju hľadali, zabudli pri tom na to, že to najpodstatnejšie je ich vzťah a ten to všetko drží. Že je to vzťah, ktorý treba budovať ako prvý, lebo je základom akéhokoľvek variantu ich rodinného šťastia.
Hovoriť o peknej rodine a potom uprednostňovať dennodenne prácu a vlastné ambície je alibizmus. Áno, sú chvíle, kedy je potrebné zabrať v práci a všetko ostatné musí ísť na čas bokom, avšak hranica toho „kedy stačilo“ je tenká. A to si musí každý človek, zodpovedný sám za seba, uvedomovať. Keď teraz uberiem z rodinného života, musím to tam vrátiť, niekde doložiť, aby sa pomer síl vyrovnal.
Martin
Jeho práca a postup v kariére ho začali zjavne viac uspokojovať ako čas strávený s deťmi a manželkou. Možno do práce pred niečím unikal, či si tam chodil pre „dobré“ body, ktoré inak nevedel nazbierať doma. Bol presvedčený, že takto to má byť. Lenže aj voči šéfovi aj voči práci musí človek vedieť vztýčiť nejaké hranice. Pokiaľ to neurobí, iba posilňuje systém, ktorý ho zotročuje. Človek sa môže tváriť ako „pracovník č. 1“, ak je sám a nemusí sa o seba s nikým deliť. Ak má deti, nikdy nesmie dopustiť, že hodnoty, ako je napr. práca, prekryjú hodnotu detí. Iste, zarábať na živobytie je veľmi dôležité. Lenže koľko je dôležité z toho najdôležitejšieho? Väčšina ľudí má momentálne rovnakú skúsenosť: vždy je potrebné lepšie auto a lepší byt, lepšie... atď. Teda niekde tu, keď sú uspokojené základné potreby, si asi treba povedať DOSŤ. Aspoň na čas, kým sú deti malé a treba ich „vypiplať“. Pretože dôležitejšie sú hodnoty žité a realizované, nie tie, o ktorých sa hovorí. Žité hodnoty si čovek určuje svojím správaním a každodenným konaním.
Danka
So svojou pracovnou ambíciu nasledovala podobný vzorec ako Martin. Nevieme presne, čím bola motivovaná, či to boli peniaze či ambície, či túžba po sebarealizácii a akú časť sa snažila uspokojiť najviac. Možno bola príliš netrpezlivá. Bohužiaľ, je to tak, že pokiaľ mám doma malé deti, je takmer nemožné súťažiť so svetom ambicióznych slobodných... Pritom veľmi súhlasím s tým, aby mamy pracovali. Prikláňam sa však k modelu čiastočnej práce, ktorej cieľom skôr ako zarobiť pre rodinu, je zaradiť sa postupne späť po materskej do sociálneho a pracovného života.
Workoholizmus je závislosť
Možno však na prvý pohľad vyzerá lepšie ako napríklad gamblerstvo. Ale z dlhodobého hľadiska má na človeka a jeho blízke okolie rovnako zhubné účinky. Oberie ho o to, čo bývalo preňho najdôležitejšie. Človek potom stráca vlastnú vôľu, stratí kontrolu nad svojím životom, nerobí, čo by naozaj chcel. Robí to, čo mu ide ľahko. Závislosť alebo oddanie sa niečomu, je takmer vždy prejavom niečoho hlbšieho, napr. útek pred problémom, neschopnosť vysporiadať sa s tlakom, bezradnosť ohľadne svojho života... Človek nemá nadhľad na to, čo už je preňho „príliš“.
Danka a Martin, obaja boli zhypnotizovaní svojimi vlastnými zámermi, zabúdali jeden na druhého. Preto je rodina a partnerstvo potrebné, lebo v určitom období je to tak, že musí dôjsť k deľbe úloh, hoci to nie je až také príjemné. Keď ľudí spája hlboké puto a odhodlanie byť spolu, je to to najdôležitejšie a na tom môžu stavať. Ak sa hádajú o tom, čo je to, čo ich spája a nevedia sa zhodnúť na základných veciach, je to podstatne závažnejšie ako nezhody o použití rodinných financií či značke nového televízora. Vzhľadom na perspektívu vzťahu je lepšie hádať sa o značke jogurtu než vôbec nemať sex... To platí aj pre dialóg. Keď si partneri uvedomujú, že dialóg je dôležitý, každý z nich za vývin dialógu a spolupráce nesie zodpovednosť.
Ak chcem niečo riešiť, musím byť k dispozícii. A konať v tom duchu. Dobrý vzťah a dlhodobá láska, to je aj výsledok, nielen upomienka vnútornej sebadisciplíny a vlastnej zodpovednosti. Aj keď to znie možno veľmi prísne, viac ako inokedy platí, že treba viac dávať ako brať. A platí to o oboch stranách, o materiálnom ako aj nemateriálnom braní a dávaní.