Kríza stredného veku alebo ako sa vyrovnať so starnutím

V poslednej dobe sa toho veľa nahovorilo o tzv. kríze stredného veku. O čo vlastne ide? Je to niečo ako tikanie biologických hodín, ktoré sa u žien zvyčajne objavuje po tridsiatke, u mužov o čosi neskôr. Ide o pocit, že vrchol už v živote máme za sebou, začíname starnúť, hodnotíme náš doterajší život, chceli by sme zastaviť čas, možno stihnúť to, čo sme doposiaľ zameškali.

Táto kríza sa potom prejavuje na psychickej ako aj fyzickej úrovni. Na tej fyzickej okrem iného aj poklesom hladiny hormónov v krvi, čím dochádza väčšinou aj k zníženiu našej sexuálnej aktivity, my ženy máme pocit, že by sme mali stihnúť vynosiť, porodiť a vychovať ešte aspoň jedno dieťa, ktoré sme z takých alebo onakých dôvodov zatiaľ odkladali. U mužov to môže vyzerať podobne, no v horšom prípade dochádza k tomu, že páni tvorstva si v tomto veku potrebujú dokazovať, že predsa len ešte nie sú "na zahodenie" a hľadajú útočisko, či východisko z krízy v mimomanželskom vzťahu, najlepšie s mladou milenkou, s ktorou ako si sami nahovárajú ešte dokážu udržať krok a to aj v posteli. Po čase však prichádzajú na to, že ani nová partnerka nerieši ich problém prirodzeného starnutia a tak či onak sa mu nakoniec nevyhnú a preto sa zvyčajne po čase opäť túžia vrátiť k svojej pôvodnej partnerke.

No prečo píšem tento príspevok? Nuž rozhodla som sa ho napísať preto, že mám v poslednej dobe pocit, že sa táto téma bytostne týka aj nášho manželstva. S partnerom sme spolu deväť rokov, z toho dva roky sme manželia, máme jeden a pol ročnú dcérku. Problém je v tom, že je medzi nami väčší vekový rozdiel v dôsledku čoho zrejme nie sme na rovnakej vlnovej dĺžke v oblasti plánovania ďalšieho potomstva. Kým manžel by už neváhal s druhým dieťatkom, ja mám pocit, že mám ešte čas. Odrádza ma totiž sociálna izolácia, ktorá súvisí s materstvom a na vidieku, kde žijeme, nie je toľko možností stretávať sa napríklad v materských centrách. Navyše sme sa presťahovali a sme v procese hľadania nových známych. Taktiež nie som typ klasickej žienky domácej, ktorej by neustále vyhovovalo variť, prať, žehliť, starať sa o záhradu a s týmto spojené ďalšie činnosti. A keďže som vyštudovala vysokú školu, v práci sa mi pred materskou dovolenkou tiež darilo, rada by som na sebe trošku popracovala aj v tejto oblasti.

Nie, nepatrím medzi karieristky. Poznám v živote aj iné hodnoty, no v poslednej dobe mám pocit, že pokiaľ sa nedostanem viac medzi ľudí alebo nezačnem cielene nejakým spôsobom intelektuálne na sebe pracovať, asi mi zakrpatie mozog. A to by som naozaj nechcela. Svojho muža nekonečne milujem, no predsa si myslím, že na to, aby sme sa stali opäť rodičmi, treba dvoch. Každý iný dôvod ako je obojstranná túžba partnerov po ďalšom dieťatku, podľa mňa nie je dosť dobrý na to, aby sme to riskovali. Poznám totiž viacero manželstiev, v ktorých minimálne jeden z rodičov nebol presvedčený o správnosti tohto kroku a zanechalo to stopu na celom ich živote ako aj živote ich dieťaťa.

Okrem nesúladu ohľadom ďalšieho potomka som si na manželovi všimla aj ďalšie zmeny v jeho správaní, ktorým som však spočiatku nerozumela a často krát som si pri jeho výkyvoch nálad pripadala bezradná. Netušila som z čoho pramenia, čo sledujú a aký majú význam. Zobudila som sa až po prečítaní článku o spomínanej kríze stredného veku, ktorý som našla v jednom ženskom magazíne. Článok mi okrem iného pomohol pochopiť aj pôvod poklesu intenzity nášho intímneho života, ktorý bol dlhšiu dobu pre mňa spornou otázkou.

Áno, príčinu záhadného správania sa môjho muža už teraz poznám. Škoda len, že sama ju nemôžem nijakým spôsobom ovplyvniť, no oklamať čas a prestať starnúť - takú silu nemá v rukách nikto z nás. Iste možno nie je jednoduché vyrovnať sa s tým, no predsa ako všetko iné, všetko má svoje temné i svetlé stránky. Ja osobne to vidím na sebe, pretože keď sa obzriem o niekoľko rokov späť, veľmi dobre si uvedomujem, aká som bola vtedy štíhla, krásna a mužmi obletovaná, no nikdy som nebola taká šťastná ako teraz. Môjmu životu niečo chýbalo. Chýbal mi niekto, komu by som mohla rozdávať moju lásku. A tiež mi chýbali skúsenosti a nech sú akékoľvek, nikdy by som nemenila a nechcela by som prežiť niečo iné, hoci mi bolo niekedy naozaj ťažko. Boh predsa vedel, kam ma vedie a ja verím, že s jeho pomocou budeme s manželom spoločne kráčať i naďalej. Tak nám pán Boh pomáhaj.