Keď babička nebabičkuje...
Babičkovanie nie je vždy o voňavých buchtách, čítaní rozprávok a láskavej ruke starej mamy, ktorá je stále nablízku...
Chvíľku pred mojím neplánovaným pôrodom sa vtedy moja päťdesiatsedemročná mama vrátila z prvého face-liftingu. Vyzerala na štyridsať. Výsledok (esteticko-chirurgického zásahu, v žiadnom prípade nie pôrodu) ju natoľko rozradostnil, že odišla do kúpeľov a priviezla si celkom nového deduška. O dosť mladšieho. Nemeckého. Začala veľa cestovať, no tu a tam sa predsa len objavila aj v Prahe. Ovešaná darčekmi a ťažko vysmiata. A napriek tomu, že s nami býva v jednom dome, úplne odmietla „babičkovať“. Čo to znamená v praxi?
Každá mamička ocení babičkinu pomoc
Pre mňa osobne to znamenalo predovšetkým jedno: dvadsaťštyri hodín strávených iba s bábätkom, vyčerpaním a chmúrami. Otecko sa pre istotu vrátil na druhý koniec zemegule – zmienka o chmúrach je teda, ako iste uznáte, viac-menej namieste.
Ešte v tehotenstve som si to maľovala približne takto: každý deň o piatej popoludní, teda hneď potom, ako vybaví svoj posledný pracovný telefonát, zaklope babička nadšene na naše dvere, aby sa mohla pomaznať so svojím milovaným vnúčatkom, s krvou svojej krvi.
A tomu bezbrannému, roztomilému tvorčekovi sa bude babička venovať tak dlho, pokiaľ ja, upracovaná matka, pri voňavej kávičke a knižke nenaberiem silu do ďalšieho boja. Tri rozosmiate a šťastné generácie pospolu. Babička však začala moje plány bojkotovať ešte skôr, než som jej ich vôbec stačila predostrieť.
Niekomu spestruje život popôrodná depresia týždeň, niekomu šesť... Mne dýchala na krk aspoň pol roka – do tej doby, než som si sadla za počítač, aby som znovu začala písať. Bol to ten najrozumnejší krok, aký som počas materskej podnikla.
Práca „na voľnej nohe“ mi svojím spôsobom poskytla obrovskú slobodu a ja som si mohla mamičkovstvo konečne poriadne užívať. Pomaly, pomaličky však túto ťažko vybojovanú spokojnosť začal zatieňovať veľký, hnusný čierny mrak.
Uvedomila som si, že nielen svoje dni, ale aj poriadne kusy nocí rozdeľujem výhradne medzi dieťa (milované, preto mu patrilo poctivých sedemdesiatpäť percent môjho času) a prácu (síce tiež milovanú, ale predsa len o niečo menej – takže som jej venovala dvadsaťpäť percent a ani o chlp viac).
Na MŇA samotnú nezostalo ani jedno usmolené? percentíčko. Dieťa, práca, dieťa, práca... Čierny mrak bol čím ďalej tým viac černejší, pocit vyčerpania čím ďalej markantnejší a vybité baterky zrazu už nebolo čím dobiť.
No a podľa toho som aj vyzerala. Keď ma navoňaná, namejkapovaná a krásne upravená babička (mimochodom, stále ešte úspešná podnikateľka) stretla náhodou medzi dvermi, nezabudla nikdy podotknúť, že by som konečne už mala začať so sebou niečo robiť.
Prinajmenšom si zamaskovať tie hrozné kruhy pod očami. A prečo sa preboha neobliekam o trochu viac sexy? A prečo sa vlečiem ako mátoha? Na odpovede na svoje (obyčajne) rečnícke otázky ani nečakala a vyvoňala von z domu.
A tie maličké babičkovské pudy odkráčali spolu s ňou – do firmy, do kina, do divadla, na babinec, na Pilates, na kozmetiku... Ááách, ako som jej len závidela, ako rada by som z toho domu aspoň na chvíľku sama niekam vypadla...
Bohužiaľ, tieto kratochvíle mi mali zostať ešte na dlhú dobu zapovedané. Na babičkine „každá mamička si tým prešla, nič sa s tým nedá robiť“ som už začínala byť pomaly, ale isto alergická. (Nie že by mi to bolo niečo platné.)
Prečítajte si: Boom starých mám: aká je babička vašich detí?
Kedysi babičky vyzerali ako babičky
Keď som bola malá, mňa aj sestru vychovávala babička. Presnejšie povedané, my sme sa tak nejako vychovávali samé a babička mojim pracujúcim rodičom zaobstarávala všetok servis.
Nakupovala, varila, upratovala, občas s nami vyrazila na prechádzku, sem-tam aj nejakú tú rozprávku nám šupla, o chorobách a drahých liekoch porozprávala... Ako to už babičky na plný úväzok robievajú.
Babička mala vtedy nejakých päťdesiat (mala som veľmi mladú mamu, v minulom režime boli takmer všetky mamičky mladé), ale ako dieťa som ju vnímala síce ako milú, ale nesmierne starú, neforemnú a neatraktívnu bytosť.
Nepozerala som sa na ňu ani ako na ženu, ktorá by sa ešte mohla, nedajbože, niekomu páčiť. (Prepáč, babička, ak to tam hore niekde náhodou čítaš). Ale ono sa nebolo čomu čudovať. Veľmi kyprá, väčšinou oblečená do akejsi kvetovanej zástery, na nohách „zdravotné črievičky“, šedivé vlasy zničené trvalou... Jednoducho, babička, no.
Až teraz, s obrovským odstupom času, mi dochádza, že vyzerala presne tak, ako sa cítila: unavená, vyprahnutá a pravdepodobne aj svojím spôsobom zneužívaná. Vo chvíli, keď jej deti vyleteli z hniezda a ona si konečne mohla vydýchnuť a začať sa poriadne o seba starať... Bác!
...a naraz tu bola starosť o ďalšie malé deti a o ďalšiu domácnosť. Materská „dovolenka“ číslo dva. A pekne deň za dňom, od rána do večera. Je mi celkom jasné, že do tohto stereotypu naša súčasná babička, babička dvadsiateho prvého storočia, teda skĺznuť rozhodne nehodlala. Ani sa jej nečudujem.
Prečítajte si: Keď bývajú všetci pod jednou strechou
