Dve čiarky

Bola som prekvapená, keď som ich uvidela – dve čiarky na tehotenskom teste. Nie preto, že by sme sa o to nesnažili a netúžili po tom. Práve naopak. No nič nenasvedčovalo tomu, že som tehotná. Všetko bolo rovnaké ako posledné mesiace, keď som sa cítila zničená, že sa to znovu nepodarilo. Prečo som potom necítila pocity šťastia, blaha a novej nádeje?

Bola som zrazu zmätená. Pred niekoľkými mesiacmi navždy odišiel náš prvorodený synček. A ja som teraz mala také zvláštne pocity viny, obavy, či to zvládnem a ako to dopadne tento raz. Zvláštny pocit. Na jednej strane vina voči prvému dieťatku a na druhej vina, že nie som šťastná kvôli tomu druhému. Asi už všetko v živote bude mať takú sladko horkú príchuť...

„Gratulujem pani V., ste tehotná!“ povedala sestrička v telefóne na margo mojich výsledkov z krvi. Trvalo to asi štyri dni. A potom som začala trochu krvácať, išla som do nemocnice a tam mi povedali, že nič nevidia. Že tehotenstvo ani nevedia potvrdiť. Alebo je mimomaternicové alebo bolo len chemické a zaniklo. Zrútila som sa. Bola som taká zdrvená. A vtedy som si uvedomila, že ľúbim aj toho druhého človiečika a chcem o neho bojovať. Nevedela som si zvyknúť na neho a potom byť bez neho.

Na druhý deň som ho na inom ultrazvuku uvidela. Bolo v maternici a bilo mu srdiečko! Myslela som si, že už to bude všetko v poriadku, po tom všetkom, čo sme za posledný rok prešli. Keď sme pri tom prvom prežili toľko bolesti, toto druhé už musí byť bez problémov, myslela som si naivne. Existuje predsa nejaká rovnováha dobrého a zlého. Ale nebolo. A tak som začala o pár dní krvácať. Veľmi krvácať.

Znovu som išla do nemocnice. Tento raz ma tam nechali. Nevedeli mi nič povedať, len to, že je ešte tam. Ale nevedeli, či mu bije srdiečko. Na druhý deň už nevideli nič. Na moju žiadosť pozerali na dvoch ultrazvukoch a povedali, že maternica je prázdna. Pán docent si ma dal zavolať a s úsmevom na tvári mi oznámil, že som mala kompletný spontánny potrat. Môžem byť vlastne rada, veď príroda sa postarala. Tak čo plačem, nerozumiem tomu? Bolo to poškodené, tak to odumrelo. Povedala som, že som stratila už druhé dieťa. „To nebolo žiadne dieťa, boli to len zárodočné bunky“, znela odpoveď. Znovu ten vecný pohľad lekárov bez štipky citu. Pre mňa to bolo moje vytúžené dieťa!

Zrútil sa mi svet, už ani neviem koľký krát za posledné mesiace. Nerozumela som tomu. Ráno som mala pocit, že všetko je a bude v poriadku. Dokonca som vedela, že môj malý anjelik stál celý čas pri mne a povzbudzoval ma „neboj sa maminka, bude to v poriadku“. Keď mi na druhý deň robil kontrolný ultrazvuk iný lekár kvôli možnej potrebe revízie maternice, pochopila som, akí sme ako ľudia strašne obmedzení. Všetci kompletne. A hlavne som pochopila, že Boh stále vie, čo robí, aj keď my tomu často nerozumieme. „Tu je gravidita“ povedal jednoducho lekár a natočil na mňa monitor. A tak čakám dieťatko, ktoré už lekári odpísali, zdiagnostikovali ako odumreté a vyplavené bunky.

Odvtedy som bola znovu na pohotovosti. Asi tretíkrát za posledné štyri týždne. Ale malá fazuľka sa stále drží. A tak viem, že náš malý anjelik tam hore bude mať bračeka alebo sestričku. Každý deň mu spolu kývame. A viem aj to, že on na neho/ňu dáva pozor a modlí sa za nás. Je omnoho silnejší a chápavejší ako ja. Ja som len malé zrnko prachu v priestore.

Ďakujem Ti Alexko, že na nás dávaš aj s nebeským Oteckom pozor. Neviem, čo bude ďalej, ako to zvládnem. Ale viem, že tam hore mám úžasné a drahé bytosti, ktoré ma milujú. Milujem Ťa synček a vždy nesmierne budem. Si to najlepšie čo sme mali a máme. Pozdravuje Ťa aj malá fazuľka. Viem, že všetci raz budeme spolu.