Chybná diagnóza: POZOR vaše dieťa má SVRAB!
Tento trápny zážitok sa mi nevdojak pripomenul, keď môjmu vnúčikovi stanovila obvodná lekárka nesprávnu diagnózu.
Môj príbeh sa odohral pred viac ako 20-timi rokmi, ale aj tak je niečím súčasný. Tento trápny zážitok sa mi nevdojak pripomenul, keď môjmu vnúčikovi stanovila obvodná lekárka nesprávnu diagnózu. Jeho stav sa i napriek užívaniu predpísaných antibiotík veľmi zhoršil, pribudli vysoké horúčky... Lekár na pohotovosti dozvediac sa, akými liekmi bol chlapec liečený, len krútil hlavou a s nahnevaným šomraním hodnotil schopnosti obvodnej lekárky. Liek predpísaný týmto lekárom ihneď zabral a chlapec bol už na druhý deň ako vymenený.
Musíte ostať v nemocnici: Neželaná hospitalizácia dokáže vystrašiť!
Bolo to niekedy začiatkom 80-tych rokov, končil sa školský rok a moji dvaja synovia sa rozhodli stráviť víkend u mojej mamy. Pre oboch to bol vždy úžasný zážitok - prežiť pár dní u babičky na chalupe, tomu sa nedalo konkurovať. Víkend na bytovke medzi štyrmi stenami sa s pobytom u babičky nedá ani porovnávať. Kačice, husi, zajace, prasiatka, mačky, psíkovia, to bolo pre nich to pravé orechové.
Zvláštne pupáčiky..
V nedeľu večer, keď som pre nich prišla, spustili na mňa slovnú paľbu. Rozprávanie o kŕmení, naháňaní a zážitkoch nemalo konca. Pri kúpaní som si na chrbte staršieho syna všimla malé červené pupáčiky vysypané na riadne veľkej ploche. Stará známa indulona - v tej dobe krém a liek takmer na všetko, mi poslúžila ako prvá pomoc. Chrbát som mu starostlivo namastila, pretože mal dosť suchú pokožku. Ku zlepšeniu nedošlo, ale keďže ho nič nesvrbelo, nepanikárila som a k lekárke sme sa vybrali až v utorok.
ŠARLACH: Bežné detské ochorenie?
Tam nás po krátkej prehliadke urýchlene presunuli do izolačky, kde som so synom čakala na príchod primára. Nechápala som, čo môže byť na tom infekčné, veď kiahne už prekonal... Primár sa do miestnosti vrútil ako veľká voda, za ním lekárka a sestra. Ich vpád prerušil moje myšlienky. Primár si synov chrbát obzeral dosť dlho, akoby si nebol v niečom istý. Napätie sa dalo priam krájať, nič som sa nepýtala, nechcela som prerušiť ich tichý dialóg. "Je to zrejme ono“, povedal nakoniec lekárke, a tak ako prišiel aj odišiel.
Máte svrab!
Napätie trochu opadlo, konečne som sa odvážila otvoriť ústa a spýtať sa, o čo vlastne ide. "SVRAB - infekčné ochorenie“, dostala som stručnú odpoveď, ale stále sa mi zdalo, že akosi viazne reč, inokedy zhovorčivá lekárka, bola vtedy akási zdržanlivá. Dostala som recept a pokyny, ako prípravkom ošetriť všetkých členov rodiny, odevy, posteľné prádlo - všetko som mala vyprať na vysokej teplote.
Piata a šiesta choroba
Ďalší šok ma čakal v lekárni. Predpísaný liek mi práve vydávala moja bývalá spolužiačka, tá na mňa len oči vypleštila: "Jarka, prepánakráľa, kde ste to chytili?“ Iba som sa začervenala, nechcela som preberať niečo, o čom som nemala ani poňatia, ale bolo mi jasné, že to nie je asi populárne ochorenie. V myšlienkach som blúdila niekde medzi zajacami, kačkami a inými zvieratami, ktoré som pokladala za vinníkov.
Prvé, čo som doma chytila do ruky, bola stará zdravoveda, ktorá ma uviedla do obrazu. Choroba bola pripisovaná najmä ľuďom žijúcim v špinavých pomeroch, to ma zabolelo najviac. Prenos zo zvieraťa bol tiež spomenutý, už som si len mohla vybrať - budem sa obviňovať z nedostatočnej hygieny alebo budem vražedným pohľadom zazerať na všetku tú háveď žijúcu u mojej mamy.
Týždenne sme celý byt upratovali, dokonca aj manžel mal vždy za úlohu poutierať prach, posteľné prádlo som prezliekala raz za mesiac... Hľadanie vinníka som musela odložiť a začať konečne s liečbou. Po niekoľkodňovej liečbe sme mali ísť na kontrolu. Opäť v starej známej izolačke, so starou známou sestričkou, akurát lekárka nebola stará známa - zastupovala ju iná. Tá si prezerala synov chrbát tiež riadne dlho (musím pripomenúť, že ku zlepšeniu veľmi nedošlo), a so slovami: "Mne sa to nezdá ako svrab“, nás poslala ku kožnej lekárke.
Ani si neviete predstaviť, akú radosť mi urobila, už len tou nádejou, že to nebude "ONO". Prežívala som muky v podobe hanby, keď človek žije na dedine, musí rátať s tým, že každý vie o každom takmer všetko. Kožná lekárka sa ma spýtala, či chlapec v poslednej dobe nejedol jahody, alebo nejaké kyslé ovocie. Jasné, moja mama bola hrdá na svoje jahodovisko, v ktorom práve tento starší syn neváhal tráviť hodnú chvíľu.
Svrab to nakoniec asi nebude..
"Svrab to nie je, bude to zrejme reakcia na jahody“, po týchto slovách by som sa na ňu najradšej vrhla a vybozkávala ju, ale zdržala som sa. Zo srdca mi padol balvan veľký ako primár a dovolenkujúca lekárka dokopy a šťastná a vysmiata, opäť plná radosti zo života som sa vrátila so synom domov.
To, že už to takmer celá dedina vie, bolo zrejmé, babky, tetky, živo diskutujúc pred obchodmi, sa pravidelne odmlčali pri mojom prechode okolo. Asi 2 dni po kontrole som stretla aj našu pani doktorku. Zaujímala sa o synov zdravotný stav, či sa mu to zlepšilo a či to dostali i ostatní rodinní príslušníci. Nie som typ, ktorý by jej všetku tú krivdu vmietol do tváre. Nemala som na to odvahu, iba som jej povedala, ako sme dopadli na kontrole a neskôr u kožnej lekárky a že všetko mali na svedomí len obyčajné jahody a synova citlivosť na ne. Lekárka očervenela asi ako ja predčasom v lekárni, nezmohla sa ani na slovo a sklonila hlavu. Doteraz som sa nedočkala ospravedlnenia z jej strany, aj keď k nej už nechodím ja s deťmi, ale moji synovia so svojimi deťmi...
