Ako nás Nelinka prekvapila

2.12.2010 v kategórii Mama, autor Katka, foto: istockphoto.com

Aké je to mať dve deti? Vŕtala mi v hlave stále otázka. Bola som však presvedčená, že jedno dieťa mi bohato stačí, veď na dnešné pomery je aj to dosť.

Aké je to ľúbiť dvoch
Byť matkou... ťažká to a zároveň krásna úloha. Ak má matka jedno dieťa, vie aké to je úžasné obdarúvať a zahŕňať ho láskou, dennodenne sa mu venovať a postupne mu budovať schodíky do života. Ale aké je to mať deti dve? Vŕtala mi v hlave stále otázka. Bola som však presvedčená, že jedno dieťa mi bohato stačí, veď na dnešné pomery je aj to dosť. Bála som sa toho, ako sa dá láska rozdeliť medzi dve deti – prosto nepredstaviteľné. Ale keď začínate nový život s novým partnerom, ktorý deti nemá je jasné, že Vás to neminie. A tak som sa čoraz častejšie začala zaoberať otázkami ja a dve deti? Chlapec alebo dievča? Keď sme sa s manželom rozhodli, že ideme do „toho“ tak to ani na moje prekvapenie netrvalo dlho. Na tretí pokus sa zadarilo?

Ako to všetko začalo
Pri pokusoch o  bábätko je asi azda najnapínavejšou chvíľou čakanie na dve čiarky. To moje čakanie prebiehalo asi tak, že mi nabehol prvý prúžok a na druhý som akosi pri mojej „optimistickej“ povahe ani nevyčkávala, takže som test hodila do kabelky. Samozrejme sklamaná... Po troch dňoch, kedy som si menila kabelku som test išla vyhodiť a keď som si ho znovu len tak pozrela čo som nevidela?? Boli tam dve čiarky. Nejak sa ma zmocnila nádej, že ešte nič nie je stratené a tak hor sa na ďalší test, ktorý mi ukázal „ducha“ druhej čiarky no hneď bolo človeku veselšie. Po pár dňoch som test zopakovala a výsledok bol pozitívny. Nemohla som tomu akosi uveriť, pretože prvú dcérku som nemohla mať rok. V panike som volala lekárovi, ktorý ma teda objednal na „potvrdenie“. Verdikt lekára bol jednoznačný: „Ste tehotná, gratulujem“. Už od tejto správy som nejak v duchu vycítila, že to bude dievčatko. Veľmi som si k dcérke želala sestričku.

Jupíí bude to dievčatko
Tehotenstvo prebiehalo bez nevoľností, ale že by som si zrovna užívala každý mesiac sa povedať nedalo. Bola som veľmi vyčerpaná tým, že som dochádzala do práce a čakali ma štátnice, to zrovna nebolo ideálne obdobie na psychickú pohodu, ale zvládli sme to. Deväť mesiacov tehotenstva mi pripadalo ako nekonečnosť, rátala som týždne a študovala si všetko pekne od začiatku týždeň po týždni ako sa vyvíja bábätko. Pripadala som si ako prvorodička, čo po piatich rokoch asi ani nebolo čudné. Ako som navštevovala poradne prišiel samozrejme aj ten najnapínavejší moment – určenie pohlavia. Síce bolo bábätko nie vždy úplne ideálne otočené, ale vždy to vyzeralo na „kávové zrniečko“ čo naznačovalo, že to bude moje vytúžené dievčatko. Od toho okamihu dostala meno Nelinka. Všetci sme sa potichučky tešili a nevedeli sa dočkať dňa D.

Veľmi som bola rada, že budem mať kopec vecičiek po malej a že vlastne nebudem potrebovať skoro nič okrem zopár dojčenských potrieb. Ale sila ružovej mi aj tak nedala pokoja takže sa nakupovali šatičky, botičky, bodynka. Moju eufóriu narušilo tvrdnutie bruška od piateho mesiaca a musela som zvoliť kľudový režim. Po vyšetrení u ďalšieho lekára sa potvrdila naša Nelinka avšak začali sa kopiť ďalšie sprievodné problémy. Pálenie záhy, bolesť krížov, bielkovina v moči, vysoký tlak a najhoršie bola neznesiteľná, neidentifikovateľná bolesť v oblasti slabín, kvôli ktorej som nemohla ani chodiť ani ležať. Vtedy, ako by sa mi odpočítavanie zastavilo a čas bol pre mňa veľký nepriateľ. Človek by už vtedy najradšej mal všetko za sebou...

Prekvapenie
Posledné týždne som dochádzala do pôrodnice, kde som mala na pláne rodiť. Obavy z vysokého tlaku naznačovali, že asi sa termínu nedočkáme a bude to o čosi skôr. Okrem toho nás  pri každej ďalšej poradni  drobec prekvapoval jeho polohou. Poloha koniec panvový sa mi teda ale vôbec nepáčila. Všetko nasvedčovalo tomu, že nakoniec si okrem spontánneho pôrodu s epidurálom vyskúšam aj sekciu. To teda vôbec nevyvolávalo vo mne nič pozitívne. Takže kvôli "KPčku" a tlaku som dostala termín o 9 dní skôr. V deň „D“ som sa triasla od strachu, celá sekcia prebiehala našťastie ok až na to, že ja som to znášala veeeľmi zle, ihla do chrbta a celé to dokopy bolo pre mňa nejak nepredstaviteľné. Našťastie som mala veľmi kvalifikovaný tím lekárov a sestier, z ktorých jednou bola moja maminka. Takže psychická podpora by bola, no len pohoda akosi neprichádzala. Na sále otázky typu a čo to bude? Ako sa bude volať? A k tomu moje vlastné ružové vecičky pre Nelku, prosto lekári šli do toho, že idú porodiť krásne zdravé dievčatko.

Keď už šlo do tuhého zrazu som začula len výkrik mojej mamy: „ježiši ono to má vajká“ samozrejme som si myslela, že mama žartuje lebo ona chcela párik vnúčat... Ale pán doktor sa len spokojne na mňa usmial a povedal: „gratulujem máte krásneho zdravého chlapčeka“. Akože šok! Keď mi ho ukázali strašne som sa rozplakala a nevedela som či plačem od šťastia alebo preto že nemám Nelku. A tak sa narodil Filipko s mierami 4100g a 52cm. Celá pôrodnica mala z toho šou, až na mňa a môj šokový stav trval asi dva dni ale pri pohľade na „ružového filipka“ s fialovou čiapočkou som konečne pocítila aké je to krásne mať Filipa.

Síce sa všetci známy troška čudovali keď im chodili smsky v štýle narodila sa nám Nelinka s pipíkom, ale všetci sme si veľmi rýchlo zvykli. Poviem Vám, že sekcia nie je nič moc a že nechápem maminy, ktoré sa snažia si ju silou mocou vybaviť, ale v mojom prípade to inak nešlo, lebo nakoniec sme zistili že Filip mal omotanú pupočníkovú šnúru okolo krku, takže sa inak nedalo a to nehovorím o tých bolestiach po tom...Ale, ak by som si mala vybrať, tak, jednoznačne klasický pôrod, pretože sekcia mi príde ako operácia a nie pôrod. Ale je to vec názoru. A že všetko nakoniec tak dobre dopadlo, za to vďačím a chcem poďakovať hlavne mojej maminke Katke Geršiovej z trnavskej pôrodnice a špičkovým lekárom MUDr. Ivankovi Dečkovovi a MUDr. Vladkovi Červenkovi a celému zúčastnenému tímu trnavskej nemocnice.

PS: a už viem aké je to mať a ľúbiť dve deti :-)